Dodnes presvedčený federalista Tibor Ičo: Na Slovensku žijem rád a spokojne
Pred novembrovou revolúciou bol Tibor Ičo redaktorom denníka Smena. Zmenu režimu pozoroval zblízka, medzi ľuďmi, ktorí v Košiciach zakladali Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu. Stal sa šéfredaktorom občasníka Akcia, ktorý na jar 1990 začal vydávať košický Koordinačný výbor VPN.
Neskôr spolupracoval aj s týždenníkom Domino alebo denníkmi Verejnosť, Národná obroda či SME, ale najvýraznejšiu stopu v jeho pracovnom živote zanechalo obdobie, keď bol v rokoch 1991 – 1992 poradcom československého prezidenta Václava Havla.
„Vďačím mu najmä za to, že cez jeho úvahy som sa naučil vnímať svoj život ako poslanie a svoj domov ako Slovensko, Európu a svet, na ktorom je i moje, síce skromné, no zvrchované miesto, bez toho, aby som oň musel niekoho prosiť. Tak sa mi stal ten rok a pol v prezidentskej kancelárii dlhým ako celý môj doterajší život. Trvá a čas v ňom nehrá žiadnu rolu,“ vyznal sa vo svojom blogu dnes už dôchodca Tibor Ičo, ktorý je stále aktívny na voľnej nohe ako publicista a fotograf.
S rozdelením federácie sa nikdy nezmieril a názor mnohých ľudí z oboch samostatných republík, že vzťahy medzi Českom a Slovenskom sa postupne dostali na takú dobrú úroveň, na akej počas spoločného štátu nikdy neboli, považuje za legendy a mystifikácie.
Pár dní po začiatku Nežnej revolúcie vzniklo v Košiciach Občianske fórum, inšpirované pražským občianskym hnutím, zatiaľ čo v Bratislave vznikla Verejnosť proti násiliu. Prečo mali Košice bližšie k Prahe? Aj vy osobne ste to tak pociťovali?
Prvé informácie o udalostiach na Národnej tříde, kde došlo 17. novembra k brutálnemu zásahu príslušníkov Verejnej bezpečnosti (VB) proti demonštrantom, prichádzali, prirodzene, z Prahy. Prinášali ich očití svedkovia, no najmä ľudia napojení na pražských disidentov, ktorých v Košiciach reprezentoval Marcel Strýko. Spontánny vznik pražského Občianskeho fóra ako platformy rôznych občianskych aktivít odmietajúcich komunistickú totalitu našiel v Košiciach bezprostrednú a rýchlu odozvu. Skupina aktivistov okolo Marcela Strýka, Slavomíra Stračára, Petra Raševa či Jozefa Bakšaya vytvorila kontaktné centrum OF v Košiciach, v ktorom občania získavali cenné informácie o demokratizačnom procese v Československu. Dozvedeli sa o činnosti OF v Prahe a o pôsobení jeho lídra Václava Havla. Keď neskôr vzniklo v Bratislave hnutie VPN, nežnorevolučné spojenie Košíc a Prahy bolo zrejmé. Samozrejme, situácia na východe Slovenska bola špecifická. Bratislava bola symbolom centralizmu, mestom, kde sa sústreďovala všetka moc a vplyv na Slovensku, a východoslovenský región sa cítil ňou obchádzaný a zabudnutý. Viac porozumenia v revolučnej atmosfére, signalizujúcej závažné politické a spoločenské zmeny, sa očakávalo od hlavného mesta Československa.
Novembroví lídri VPN nedvíhali obočie, že čo tak vzhliadate k Prahe?
No, myslím si, že dvíhali. Aj nám to do Košíc občas, spočiatku citlivo, dávali najavo. Bratislavské jadro VPN totiž tvorili ľudia považovaní za elitu, ľudia z Umeleckej besedy, z ilegálnej cirkvi, intelektuáli, ekológovia atď. Niekedy reagovali aj necitlivo: poslali k nám
