Strom šiel domov…

Autorka je spisovateľka

Strom šiel domov… tento refrén mi napadne vždy, keď kráčam domov – k rodičom. Po Žabotovej ulici. Že je to výnimočná ulica, som si uvedomila, keď sa maďarská prekladateľka mojej knihy čudovala, že aj v skutočnosti existuje chodník, ktorý je spola asfalt, spola trávnik. Navyše sa v ňom často zaskvie biela alebo slnečnožltá tenisová loptička, ktorú prestrelil nejaký príliš rozvášnený úder tenistu z priľahlých kurtov.

Čo však bolo pekné na tejto ulici? Ohyb chodníka – kút – kedysi niekto využil múdro na to, že tu zasadil strom a navyše vybudoval okolo neho kamenný kruh – veľkorysý črepník. V lete sa tu dalo postáť či posedieť pod korunou stromu na kamennej hradbe v tieni. Ten strom dával charakter celej ulici. Bol to symbol dobrého nápadu a veľkorysosti k stromu i okoloidúcim. Skutočný duch ulice.

Ako len som sa podivila pri jednej z návštev u rodičov, keď na Žabotke nebolo stromu, ale ani jemu vyhradeného priestoru, kamennej ohrady. Všetko pekne vyasfaltované. Ohlodané na asfaltovú sivú kosť. Aby sa tak pomaly vyhladili aj záhyby našej pamäti. „Strom šiel domov…“ napadla mi stará pesnička Lipu a Štrassera. Mám sa postaviť na jeho miesto? Ako svedok? Živá spomienka? Vždy, keď kráčam po Žabotovej, je mi za ním smutno.

Ale nie je jediným, čo „šiel domov“. Na Žabotovej bolo detské ihrisko, keď som bola dieťa, predávali tu pred Vianocami stromčeky a kapry. Bol tu aj vonkajší bazén. Tam som prvýkrát videla, čo to znamená vyrazený dych (keď dievčatko ako ja spadlo zvrchu šmykľavky do piesku), a definitívne som stratila chuť na kapra (keď som videla, ako ryby vyťahujú zo siete držiac ich za oči a hádžu na váhu). Ihrisko roky chátralo, teraz ho otvorili po „revitalizácii“. Je rozdelené na tri časti, jednu tvorí ohradené ihrisko, vyzerá ako na pozemný hokej alebo mini futbal. Stred pozemku zaberá parkovisko a tretia časť ostala zatrávnená. Strom šiel domov, detské ihrisko s ním.

Dom, kde boli kedysi zubné laboratóriá, vyzerá ako z hororu a masívny betónový múr, ktorý oddeľuje jeho predzáhradku, kde rastú zhúžvané staré šaty, topánky, plechovky a fľaše, je naklonený k chodníku takmer v 45-stupňovom uhle. Je len otázkou času, kedy sa tiež poberie domov. Len dúfam, že ak budem práve prechádzať popri, nevezme ma so sebou…