Čo som si odniesla zo Švédska? Že spomaliť v práci má obrovský zmysel, vraví slovenská vedkyňa

Nie je typickou vedkyňou, ktorá sa celoživotne hlbšie a hlbšie ponára do svojej témy. Slovenka Lucia Dobrucká skôr než k úzkej špecializácii inklinuje k širokému rozhľadu na všetky strany. Jej odborom je priestorové plánovanie – disciplína, ktorá v sebe spája územné, strategické a krajinárske aspekty. Snaží sa pochopiť záujmy jednotlivých aktérov pri plánovaní rozvoja miest a priviesť ich ku kompromisu.

Teraz Dobrucká pôsobí v Masarykovom ústave vyšších štúdií ČVUT v Prahe. Ako presne fungujú mechanizmy moci plánovania miest, študovala dva roky na severe Švédska. A dospela tam okrem iného k poznaniu, že rozvážnejšie tempo vedeckej práce nie je na škodu, ale, naopak, môže výsledku pomôcť.

Z chladného švédskeho mestečka Luleå sa vrátila už pred desiatimi rokmi, ale dodnes pri spomienkach na tamojšie dvojročné pôsobenie na štipendijnom postdoktorandskom štúdiu viditeľne ožije.

„Prosto som si v marci zbalila veľký batoh a zamierila som do zasneženého Švédska, asi 100 kilometrov od polárneho kruhu. Užívala som si tamojšiu zimu – môj teplotný rekord je −42 °C. V takej zime ani nefúka, pretože mrzne aj vietor. Ale človek si na to zvykne,“ spomína.

Ešte väčší šok než teplotný však zažila v práci.

„Bola som zvyknutá na veľmi vysoké tempo. V Česku aj na Slovensku je v mojom profesijnom svete bežné mať aj dve či tri práce. Pred odjazdom do Švédska som pracovala na dvoch školách a na dvoch veľkých projektoch, prakticky som sa nezastavila dokonca ani cez víkendy. Vo Švédsku som tak mala zrazu pocit, akoby som bola na dovolenke. Zo začiatku som musela čeliť vnútornému tlaku, že by som predsa mala niečo robiť.“

Spolupráca vzišla z večere

Než sa vydala na sever, pôsobila na Slovenskej technickej univerzite a na Univerzite Komenského v Bratislave. Mala za sebou mnoho projektov, v rámci ktorých pomáhala ako expertka a členka širšieho tímu rozvíjať rôzne mestá a okolitú krajinu. A aj polrok, keď si musela dať od práce pauzu, pretože vyhorela. V tridsiatich rokoch.

Všetko sa začalo zhruba pred dvadsiatimi rokmi štúdiom podnikového a strategického manažmentu v Bratislave. Dva roky po tom, čo nastúpila na Univerzite Komenského na doktorát z podnikového manažmentu, teda v roku 2003, sa dala Lucia Dobrucká dokopy so spolupracovníčkou, ktorú dlho a dobre poznala – vlastnou matkou.

Je ňou Anna Dobrucká, na Slovensku známa autorizovaná krajinná architektka, ktorá často spolupracuje práve s urbanistami a územnými plánovačmi. Popri svojej praxi pôsobila v tom čase aj na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Matka s dcérou tak neboli priamo univerzitné kolegyne, ale zistili, že môžu svoju prácu veľmi dobre prepojiť.

„U nás v rodine sa vždy debatovalo o tom, čo kto robí. Tak pre mňa bolo prirodzené, že sme pri rodinných diskusiách pri večeri raz dospeli k tomu, že ja som kreatívna, ona takisto a bolo by zaujímavé dať hlavy dokopy,“ spomína Lucia Dobrucká.

Lucia s kolegami z univerzity sa k projektom svojej mamy pripojila. V projektoch, ktoré boli z troch štvrtín univerzitné a zo zvyšnej štvrtiny súviseli s praxou Anny Dobruckej ako krajinnej architektky, mala na starosti ekonomickú a sociálnu zložku, manažment a marketing.

Jedným z prvých spoločných počinov matky a dcéry Dobruckých bol projekt, v ktorom odborníci s partiou študentov obchádzali slovenské obce a debatovali s miestnymi o tom, čo im chýba a čo by potrebovali.

„Obvykle sme tam zakotvili na týždeň a pracovali sme na projektoch naviazaných na naše pôsobenie na univerzitách. Vzali sme so sebou študentov z rôznych odborov a pracovali sme so všetkými naraz tak, že na splnenie úlohy boli nútení sa medzi sebou prepojiť a dohodnúť. Takže niekto prišiel trebárs s nápadom založiť v meste čajovú záhradu, potom prišiel ekonóm a všetko prepočítal a dizajnér navrhol, ako by to mohlo vyzerať,“ opisuje Dobrucká.

Krajinárska výstava ako veľká škola

Rada spomína aj na väčšie počiny, ku ktorým sa dostali – napríklad zo Skalice prišla v roku 2006 požiadavka využiť rozvoj zelene pre strategický rozvoj mesta. „Vládol tam progresívny primátor, požadovali parky a výsadbu v meste. Najskôr opravili domy a potom vznikla otázka, ako využiť plánovanú výsadbu na to, aby mala zeleň nejaký synergický efekt,“ hovorí.

„Konkrétne sme spracovávali možnosť organizovať takzvanú krajinársku výstavu. Ide o koncept, ktorý je často používaný v Nemecku a Rakúsku, kde prostredníctvom veľkých výstav zameraných na tvorbu urbánnej krajiny – čo je zjednodušene zeleň v meste – revitalizujú celé veľké nevyužívané či zdevastované plochy, hlavne brownfieldy. Celé to upravia, vysadia, doplnia vybavenosťou,“ vysvetľuje Dobrucká.

„No a zároveň to otvoria ako výstavu, ktorá počas pol roka zarobí vďaka vstupnému a rôznym akciám slušný balík peňazí,“ dodáva s tým, že keď sa výstava skončí, dočasné prvky a aktivity odstránia a zostane pekne zelená plocha, park alebo niečo podobné.

„Pripravili sme koncept rozvoja zelene pre celé mesto Skalica a základnú myšlienku výstavy. Časť zelených úprav sa zrealizovala, ale výstava nie, pretože systém dotácií a grantov na Slovensku je iný než ten nemecký a nenašli sme dostatočnú finančnú ani systémovú podporu,“ hovorí.

To bola pre ňu veľká škola – riešila nielen manažment a ekonomiku projektu, ale aj zastrešenie procesu dohody medzi jednotlivými zložkami a profesiami: koho by taká krajinárska výstava zaujímala, kto by tam prišiel a aké aktivity by očakával a takisto, čo zostane po skončení výstavy, pre koho tá úprava zelene bude, čo žiadajú občania, čo záujmové skupiny alebo politici a čo je úplne nepriechodné… Takže nielen prepočty, ale aj politika a diplomacia.

K doktorátu z podnikového manažmentu, kde sa zamerala na stratégiu malých a stredných podnikov, na Univerzite Komenského si po dvoch rokoch od nástupu pridala ešte jedno doktorandské štúdium. Na Slovenskej technickej univerzite nastúpila na doktorandské štúdium strategického plánovania miest a obcí.

Keď strategický plán nie je len formalita

„Strategický plán rozvoja mesta môže byť pri dobrom nastavení veľmi užitočný dokument. Vytvára priestor na to, aby sa všetci ľudia v danom meste – od bežných občanov cez politikov a investorov až po rôzne záujmové združenia a spolky – zamysleli nad tým, akú budúcnosť by chceli pre svoje deti a vnúčatá. Ako by malo toto mesto vyzerať o niekoľko generácií neskôr,“ opisuje vedkyňa.

Mnoho strategických plánov sa podľa nej bohužiaľ robí len formálne, ako podklad na získanie dotácií alebo ako nástroj na presadzovanie záujmov nejakej konkrétnej skupiny. „Mnohé konflikty vychádzajú z toho, že sú uprednostnené okamžité potreby (čo chcem ja?) pred dlhodobým obrazom (v akom svete by mali žiť moji potomkovia),“ komentuje situáciu Dobrucká.

„Výstupom doktorátu bola okrem iného metodika tvorby strategických plánov na Slovensku. Bola jedna z prvých, ktoré v tom období na Slovensku vznikali,“ hovorí Dobrucká. S kolegami a kolegyňami tak prispela k položeniu základov tejto praktickej disciplíny v krajine.

„Zo všetkého najviac mi táto skúsenosť dala schopnosť vnímania rôznych profesií. Vyhovuje mi, že môžem komunikovať s veľkým množstvom ľudí z rôznych odborov a viem, o čom hovoria. Boli sme nútení hľadať zhodu od historikov a etnografov cez sociológov, architektov či geografov až po finančné vyjadrenia v ekonomike a marketingu,“ opisuje Lucia Dobrucká s tým, že väčšinou mestá projekt berú ako zákazku, ktorú majú tvorcovia plánu dodať.

„Ale napríklad v Skalici sme mali priamo v riešiteľskom tíme zapojeného veľmi schopného šéfa oddelenia strategického rozvoja, spolupracovali aj niektorí poslanci,“ spomína na pozitívnu skúsenosť.

„Osvedčilo sa tiež, keď sme sa s ľuďmi z tímu na tri dni zavreli na chatu. Prvý večer sme sa natoľko pohádali, že dvaja ľudia z tímu odišli s plačom. Ale ľudia boli dostatočne odhodlaní a ochotní sa baviť, až sa nakoniec dohodli,“ dodáva.

Keď sa zamýšľa, ktorá rola má často v projektoch najsilnejšie slovo, nenachádza jasnú odpoveď: legislatívne má veľké slovo územný plán, keďže je daný zákonom, rovnako tak sa môžu o zákony opierať pamiatkari alebo ochranári prírody.

„Ukotvenosť v zákone je značná výhoda oproti mnohým iným profesiám, ktorých zapojenie je pre mestá ‚dobrovoľné‘ a závisí od veľkosti rozpočtu a uvedomelosti zastupiteľov. Druhou silnou skupinou sú štandardne zástupcovia silných ekonomických skupín, rôzni investori či developeri,“ hovorí.

Ako ďalších spomína ľudí, ktorí podľa nej robia často kvantum práce – historici, etnografovia, sociológovia. „Nesmierne veľa toho vedia, ale nič nenavrhujú, pretože skôr dodávajú dáta. Pokiaľ ich človek nepodporuje a nepýta sa ich priamo na názor, veľmi ľahko ich ostatní prevalcujú,“ myslí si Lucia Dobrucká.

Veľká diplomacia

Inak podľa nej záleží na tom, aký tím sa stretne – aj osobnostne – a ako sa vyprofilujú roly. „Povahové rysy jednotlivcov, ich osobnostné nastavenie, priebojnosť, miera porozumenia voči iným názorom alebo, naopak, miera agresivity pri presadzovaní seba sú faktory, ktoré sa veľmi často podceňujú,“ hodnotí Dobrucká.

Tým, kto ich, naopak, neberie na ľahkú váhu, sú podľa nej práve silné skupiny, ktoré potom profitujú z toho, že na rokovania vysielajú tých najschopnejších vyjednávačov.

„Všeobecne sa však v našich končinách hovorí o jednotlivcoch z hľadiska ich práv, ale zriedka z hľadiska ich reálnych schopností a zodpovednosti. A takzvané mäkké zručnosti, schopnosť moderovať rozličné pohľady na vec a riešiť konflikty, sú bohužiaľ zanedbané aj vo výučbe budúcich územných a strategických plánovačov alebo koordinátorov rozvojových projektov. Hlavne mladší kolegovia prídu do praxe s odbornými znalosťami, ale narazia na problém osobne ustáť náročné medziodborové diskusie,“ myslí si vedkyňa.

Brzdou spolupráce môžu byť podľa nej aj inak veľmi aktívne skupiny, ktoré si však stoja iba za svojím názorom.

„Pokiaľ chýba schopnosť vnímať širší kontext a uznať nároky iných skupín ako rovnocenné voči vlastným nárokom, tak môže byť hľadanie dohody veľmi ťažké. Neraz sa nám stalo, že niektorí hráči sa nezúčastnili procesu tvorby nápadov, ktorý trval niekoľko mesiacov, ale objavili sa až na konci. Prišli, vypočuli si závery dlhých náročných rokovaní a konštatovali, že im to nevyhovuje a celé to má byť inak. A poslali niekoľko strán požiadaviek,“ spomína Lucia Dobrucká.

Lenže čo robiť po pol roku práce, keď už sa projekt blíži ku koncu, zadávateľ očakáva výsledok a ďalšiu prácu už nikto nezaplatí?

„Buď budete pracovať zadarmo a riskovať penále za omeškanie, alebo z tých požiadaviek zapracujete len to najnutnejšie a zvyšok ignorujete. A potom počúvate sťažnosti, že proces bol netransparentný. Lenže často nejde o chybu procesu, ale o ignorantský prístup konkrétnych zapojených. Kritizovať je bohužiaľ jednoduchšie než kreatívne spolupracovať,“ podotýka vedkyňa.

Veľmi často podľa nej českým a slovenským mestám chýba práve spolupráca. „Často vládne ‚rezortizmus‘, a keď sa náhodou nájde niekto, kto dokáže vnímať celok, ako by nebol akceptovaný,“ hovorí.

Podľa nej sa to dá pochopiť: rezorty si bránia svoje teritórium, pretože na to sú naviazané aj ich rozpočty, kompetencie a dôležitosť, ich odborné znalosti a skúsenosti.

„Keď príde niekto, kto sa snaží veci prepojiť a doviesť rezorty k spolupráci, tak väčšinou narazí. A to ako na neochotu vzdať sa časti svojej moci, tak aj na odborné neporozumenie. Výnimky sú zatiaľ vzácne, ale našťastie existujú a ich počet sa veľmi pomaly zvyšuje,“ verí Dobrucká.

Po siedmich alebo ôsmich rokoch takých projektov sa dostala do stavu vyhorenia. „Nebola som pomaly schopná ráno niekoho pozdraviť. Výjazdy boli veľmi často cez víkendy. Takže som dokončila univerzitné projekty a zo školstva som odišla doslova na úrad práce,“ spomína na neľahké obdobie.

Po šiestich mesiacoch sa vrátila do školstva, ale nie ako akademický pracovník. Pre zmenu spolupracovala na rôznych projektoch manažérsky a administratívne.

„Po dvoch rokoch tejto práce som bola pripravená sa znovu vrátiť do vedy, ale chcela som získať novú skúsenosť niekde inde, mimo Slovenska. Takže som sa začala obzerať po možnostiach odísť načas do zahraničia,“ vysvetľuje svoje pohnútky.

Zhodou okolností jej vedúci vedel o možnosti odísť na štipendium do Švédska – na postdoktorandské štúdium na Katedre inžinierstva životného prostredia a prírodných zdrojov na Technologickej univerzite v meste Luleå. A Lucia Dobrucká sa hneď prihlásila.

„Až potom, ako som poslala všetky dokumenty, som začala hľadať, kde vlastne Luleå je. Trochu ma vydesilo, keď som ju našla až tesne pod polárnym kruhom,“ smeje sa.

Dvojaký meter na mechanizmy moci

Vo Švédsku mala možnosť naplno sa ponoriť do teórie komplexnosti plánovania v mestách. Pohltila ju hlavne téma moci – vplyv rôznych aktérov, mocenské faktory, filozofia.

„Veľa času som trávila pri knihách, ale bola som v skvelej spoločnosti: Sokrates, Nietzsche, Machiavelli, Foucault. Tvrdí praktici, ktorí hovorili, že síce potrebujeme vznešené myšlienky, ale pokiaľ nepodchytíme aj reálne fungovanie, tak sa nikam nedostaneme,“ hovorí Dobrucká.

Napríklad podľa jedného z čelných teoretikov moci, francúzskeho filozofa Michela Foucaulta, sú moc a vzájomné ovplyvňovanie prítomné vždy aj v rámci súčasných demokratických procesov participatívneho plánovania. Súžitie rôznych aktérov v jednom meste nutne prináša aj rôzne tlaky, usmerňovanie, vzájomné vzťahy a ovplyvňovanie sa.

Dobrucká počas svojho štúdia napísala niekoľko článkov o tom, ako sa dá uchopiť problematika moci viac systematicky, postaviť veľmi rôzne prístupy k moci vedľa seba a zvážiť, za akých okolností sa tieto prístupy dajú či nedajú uplatňovať.

Pozrela sa až „dovnútra“, na mechanizmy fungovania rôznych aktérov, ktorí do plánovania prehovárajú. Na pomoc si vzala rôzne prípadové štúdie, ktoré vychádzali z jej predchádzajúcich skúseností s projektmi i praxou. Vďaka nim sformulovala niekoľko hypotéz, ktoré je teraz potrebné overiť.

„Keď sa človek pozrie na to, ako moc funguje, aké nástroje sú uplatňované, tak napríklad bohatý developer, na ktorého všetci nadávajú, pretože ho verejnosť vníma ako toho zlého, ktorý niečo diktuje, môže nakoniec používať veľmi podobné alebo aj rovnaké nástroje a mechanizmy ako neziskové organizácie. Aj tie dokážu bezhlavo presadzovať svoju myšlienku,“ poukazuje Dobrucká na jeden z poznatkov, ku ktorému dospela.

„Pritom sú považované za pozitívne, pretože ich myšlienka ľuďom vyhovuje. Ten istý mechanizmus uplatňovania vplyvu môže byť raz považovaný za negatívny a raz za pozitívny – napríklad selekcia tých správnych dát, racionalizácia určitého typu konania, lobing či vysielanie toho najpresvedčivejšieho rečníka na rokovanie…“ dodáva.

Ako príklad súboja rôznych záujmov uvádza projekt historického parku v slovenskom meste, kde si združenie matiek prialo detské ihrisko a strhla sa veľká debata o to, že park je predsa historický a má svoju kultúrnu hodnotu.

„Z titulu matiek s deťmi sa s nimi nedalo dohodnúť, pretože v princípe apelovali na emócie a na to, že deti ako naša budúcnosť by sa mali mať kde hrať. Racionálne argumenty o tom, že ihrisko môže byť o ulicu ďalej a park je potrebné využiť inak, tak ťahali za kratší koniec. Takže si nakoniec matky presadili ihrisko v historickom parku spôsobom, ktorý park poškodil,“ opisuje jeden z konfliktov z prípadových štúdií, ktorými sa zaoberala.

Spomína si aj na prípad, keď sa do cesty projektu postavil nadačný fond s argumentom, že podporuje len iniciatívy občanov, zatiaľ čo manažéri projektu stáli aj o diskusiu s odborníkmi. „Len som sa na nich dívala, pretože odborník tiež nie je občan?“ hovorí Lucia Dobrucká o ďalšom takomto spore.

Dotýka sa tak aj samotného problému celej témy: v akej pozícii môže byť v takých verejných projektoch výskumník, ktorý má aj napriek všetkým svojim snahám o objektivitu a správnu metodiku aj svoj vlastný svetonázor.

„V medzinárodnom vedeckom diskurze sa už nejaký čas rieši aj otázka, či sú výskumníci aktéri, ktorí vytvárajú vplyv, alebo môžu nejako zasahovať. Pretože už len tým, že niečo opíšete a poviete, zrazu ovplyvňujete mienku a dianie. Zrazu má výskumník moc,“ konštatuje vedkyňa.

Účel svätí prostriedky

Sama hovorí, že pobyt vo Švédsku a štúdium filozofie jej dodalo väčší nadhľad a uvedomenie si, že tí, čo vytvárajú mestské plány, sa síce snažia byť objektívni, ale to nutne neznamená, že sú vždy nestranní.

„Tak je to aj u plánovačov – územných, ale najmä strategických. Tí sú bežne považovaní za objektívnych a nezaujatých. Ale aj oni majú moc veci ovplyvniť, napríklad výberom členov riešiteľského tímu, nastavením agendy verejných rokovaní či jednoducho štruktúrou textu a použitým jazykom. Štýl písania býva podceňovaný, ale má nezanedbateľný vplyv na porozumenie danému textu. Takže názor plánovačov tiež hrá svoju rolu,“ vysvetľuje.

„Pre mňa bolo svojím spôsobom oslobodzujúce aj zistenie, že mechanizmy, ktoré opisoval napríklad Machiavelli, fungujú stále. Pri jeho mene sa síce ľuďom ježia vlasy, ale nie je to úplne fér. Napríklad jeho najslávnejšia veta, že účel svätí prostriedky, platí stále, to tvrdenie sa používa,“ myslí si.

„Môžeme ju vidieť okolo seba prakticky denne. Náš názor na to, či ide o niečo prijateľné alebo nie, do veľkej miery závisí – presne ako tvrdí Machiavelli – od nášho účelu, cieľa alebo svetonázoru. To je dôvod, prečo môžeme tie isté nástroje vytvárania vplyvu odsúdiť u bohatého investora a zároveň si ich vôbec nevšimnúť u matiek presadzujúcich záujmy svojich detí. Mocenské nástroje ako také sú často neutrálne, až ich využitie a náš názor na toto využitie z nich robí niečo dobré alebo zlé,“ vysvetľuje.

Česi sa snažia byť príliš bystrí

Ak by mohla do českého prostredia niečo preniesť zo Švédska, bol by to v prvom rade pokojnejší spôsob práce. „Človek môže byť vysoko efektívny, aj keď pracuje pomalšie, vo väčšej pohode,“ hovorí o zásadnom poznatku zo severu.

Neznamená to však, že by vo Švédsku nepracovala – dôkladne študovala odbornú literatúru, čítala. „Ale napriek tomu, že som bola v práci osem alebo desať hodín denne, som zažívala naozaj nízku úroveň stresu,“ konštatuje.

Prekvapil ju hlavne denný režim: ľudia prichádzali do práce o ôsmej alebo deviatej hodine ráno, o pol desiatej si prvý raz dali pauzu na kávu, ktorej sa vo Švédsku hovorí fika. Tam sedeli pol hodiny, o pol dvanástej zašli na hodinový obed a popoludnie opäť rozdelila prestávka na kávu. Domov odišli okolo štvrtej alebo piatej.

„I keď som mala zo začiatku pocit, že stále len pijem kávu, postupne som zistila, že v tomto tempe majú ľudia vyššiu výkonnosť, než ak by sa stále stresovali, neobedovali by a naháňali by prácu s vyplazeným jazykom,“ konštatuje Dobrucká.

O sebe už vie, že keď je naozaj unavená, jeden deň v lese pre ňu urobí viac než snaha dlhé hodiny pracovať. Do lesov sa väčšinou Lucia Dobrucká nevydáva sama – spoločnosť jej robia jej dva kone Atom a Badyán.

„Hlavne ten prvý je mladý päťročný karačajevský kôň, niečo ako mustang z Kaukazu. Takže naňho neplatí veľa takých vecí, ktoré pri starších alebo doma odchovaných koňoch fungujú automaticky. Je veľmi citlivý na moje vnútorné nastavenie a skôr než na viditeľné fyzické pokyny reaguje na mentálny stav a myšlienky. Neoklamem ho. Nestačí sa tváriť, že niečo robím alebo chcem, musím to naozaj robiť alebo chcieť. Slúži ako kontrolka, musím byť v súlade sama so sebou, pokiaľ nechcem, aby ma prizabil,“ smeje sa.

Českej vede by podľa nej neuškodilo, ak by si od tej severskej vypožičala viac nápomocnosti a spolupráce medzi vedcami a vedkyňami.

„Tunajšia veda je omnoho individualistickejšia, vo Švédsku je bežná väčšia výmena informácií. Nenarazila som na to, že by mi niekto odmietol pomôcť alebo poskytnúť informácie. U nás som sa s tým stretla: toto je moje a ty si rieš to svoje,“ upozorňuje odborníčka.

A dostáva sa rovno k samotnej podstate rozdielov: jedným je mentalita.

„Švédi sú natoľko systematickí a spoľahliví, až je to nuda. Ale práve to im pomáha dosahovať veľké úspechy. Nadväzujú na výskumy, pokračujú malými krokmi vpred a nezačínajú stále niečo nové. V Česku a na Slovensku sa stále vraciame a nevyužívame doterajšie kvalitné výsledky výskumov. Namiesto toho, aby sa tímy prepojili, začnú odznova,“ podotýka Lucia Dobrucká.

Mentalitou má na mysli aj stredoeurópsku tendenciu „byť príliš bystrí“. „Česi síce vynikajú v kreativite, ale to aj v zmysle vymýšľania, ako preľstiť systém. Toto Švédi vôbec nechápu. Niektorí ľudia tam možno kradnú a klamú, ale nie v takej miere ako u nás. Národ, ktorý nepodvádza sám seba, má šancu skutočne produkovať a spolupracovať,“ myslí si.

I keď jej občas severský feminizmus pripadal prehnaný – napríklad keď sa kolegyne tešili, že vo Švédsku vznikla dievčenská škola, a uznali, že z chlapčenskej by takú radosť nemali –, po presune do Česka vraj hneď spoznala, že sa miestni muži k ženám často nevedia správať.

„Sú to rôzne nevhodné poznámky či vtipy, ktoré chcú byť vtipné, ale v skutočnosti sú nezriedka trápne až urážlivé. Začala som si aj veľmi všímať výraznejšie prehliadanie, keď príde s nejakým nápadom alebo návrhom žena,“ upozorňuje Dobrucká.

Nezabetónovať sa na celý život

Rada by videla aj väčšiu mieru spolupráce českej vedy so zahraničnými expertmi a expertkami.

„Švédska veda je skutočne otvorená, globálna. Mestečko Luleå, kde som bola, bolo považované za skutočnú perifériu krajiny. Akoby sme sa rozprávali o Ústí nad Labem. Napriek tomu mali na univerzite 52 rôznych národností z celého sveta. Za dva roky som stretla len päť ľudí, ktorí nevedeli po anglicky, krásne som sa zhovárala aj s vodičom autobusu alebo upratovačkou,“ dodáva expertka.

Kritizuje napríklad to, že sa na českých univerzitách študijné odbory uzatvárajú pred svetom už len tým, že sa dookola vyrábajú české učebnice a štúdium zo zahraničnej literatúry a z najnovších medzinárodných vedeckých či odborných článkov sa nepovažuje za samozrejmosť.

S tým súvisí ďalšia vec, ktorá je podľa Dobruckej pozitívna: fluktuácia ľudí – vo Švédsku sa len v jej skupine s asi tridsiatimi ľuďmi za tri roky vymenila pätina.

„Majú stabilných zamestnancov a potom je tam zložka ľudí, ktorí sa točia. Prichádzajú na projekty, štipendiá, sú tam na chvíľu a potom zase odídu. Alebo ľudia z praxe, ktorí si odskočia do akademického sveta. Je pre nich normálne, že sa človek nezabetónuje na nejakej pozícii na celý život,“ hovorí.

Zároveň pripúšťa, že rozdiely sú natoľko systémové, že by v našich podmienkach nestačilo zmeniť len jednotlivé čiastkové detaily. Švédsko sa po vojne rozhodlo ísť cestou znalostnej ekonomiky a vzdelania.

„Cielene naliali veľké peniaze zo štátneho rozpočtu na dotáciu výskumu, vedy, veľa peňazí išlo na študentov, štipendiá. Človek tak pri štúdiu nemusí pracovať. V kancelárii so mnou sedela dievčina, historička a bývalá pracovníčka v múzeu. Robila si práve doktorát a dokázala si sama kúpiť byt na hypotéku a ešte išla štyrikrát do roka na dovolenku do destinácií ako Turecko či Island,“ opisuje Dobrucká rozdiely, ktoré vyplývajú práve z výraznej a zo systematickej podpory vedy a školstva.

„U nás je to vnímané ako vyhodené peniaze, ale vo Švédsku vedia, že keď podporia študentov a zadotujú štipendiá, podporia tým aj ekonomiku. Tí ľudia nebudú musieť mať ďalšie dve práce, v ktorých by aj tak nič rozumné nevyprodukovali, a dokážu ekonomiku točiť prostredníctvom vytvárania dopytu, tlakom na konkurenciu, využívaním služieb. Aj priemerne situovaný študent je zákazník,“ vysvetľuje Dobrucká s tým, že Švédi navyše na rozdiel od Čechov vnímajú, že keď chcú byť ako krajina na špici, podpora základného výskumu je nutnou podmienkou.

„Nepodceňujem teoretickú zložku, pretože myšlienka je vždy prvá a až potom prídu aplikácie v praxi,“ podotýka.

Snaha odolávať tlaku

Práve presvedčenie, že základný výskum je rovnako dôležitý ako aplikovaný a správna cesta je obe tieto zložky výskumu vyvažovať, si Lucia Dobrucká priniesla zo Švédska. „Snažím sa odolávať tlaku systému a držať si tento nadhľad, nepodceňovať teóriu a robiť vo výskume aj nepraktické veci,“ priznáva.

Zároveň sa snaží držať vo vede vysokú mieru otvorenosti – neuzatvárať sa vo svojej vlastnej skupinke výskumníkov a výskumníčok, kde sa človek cíti pohodlne, ako to majú podľa nej českí vedci vo zvyku, ale spolupracovať a rozprávať sa o témach s rôznymi ľuďmi.

Po návrate zo Švédska napokon zažila v tomto smere šok: napriek dvojročnej skúsenosti zo zahraničia, účasti na mnohých projektoch a mnohým kontaktom sa jej nedarilo vrátiť sa na Slovensku späť do vedy.

„Tie pozície v školstve boli zabetónované, nebolo tu prakticky nič z otvorenosti a fluktuácie, charakteristických pre Švédsko,“ vysvetľuje. Nakoniec sa dohodla na postdoktorandskom štúdiu na Univerzite Karlovej v Prahe, kde rok spolupracovala s filozofom – profesorom Miroslavom Marcellim.

Čo s českou bytovou krízou?

Teraz pôsobí v Masarykovom ústave vyšších štúdií a na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Cez spoluprácu s architektmi a strategické plány sa dostala k otázkam bývania a developmentu. Spolupracuje s kolegami a kolegyňami z iných oblastí, ktorí/ktoré sa snažia položiť základy toho, ako by mohla byť v budúcnosti nastavená politika bývania v niektorých mestách.

Málokto si podľa nej uvedomuje, že aktuálna kríza bývania – vysoké ceny a nedostupnosť bytov – sa nedá riešiť len znížením cien, zvýšením platov, novou výstavbou a sociálnou podporou. „Riešenia musia prísť z viacerých strán súčasne, a to aj za cenu nepopulárnych zásahov,“ je presvedčená.

Na strane ponuky je podľa Dobruckej potrebné zvýšiť množstvo bytov na trhu, a to hlavne novou výstavbou a rekonštrukciou vhodných nehnuteľností na bytové domy.

„Treba zjednodušiť legislatívu, inak bude výstavba aj naďalej pomalá. Ale ponuka sa dá regulovať napríklad aj tým, že vlastníci budú nútení pustiť byty na predaj alebo prenájom namiesto toho, aby ich držali len tak prázdne. V Česku je veľké množstvo prázdnych bytov a domov. V zahraničí sú bežné pravidlá na využívanie majetku a aj vysoká daň na nevyužívané byty,“ dodáva.

Zároveň treba znížiť dopyt.

„Nezanedbateľnou príčinou dnešnej krízy s bytmi je to, že si veľa ľudí kupovalo byty ako investície alebo dokonca špekulácie. V Česku sa hovorí o zvýšení daní z nehnuteľností. Ale tým zdaníme všetkých, aj tých, ktorí sotva zaplatia za energie. V zahraničí dane progresívne stúpajú – za prvý byt málo, za druhý už výrazne viac a za tretí to môže byť celkom pálka. Tým sa obmedzí dopyt investovať do viacerých bytov, bohatí ľudia sa porozhliadnu po iných spôsoboch uloženia peňazí a chudobnejším ľuďom zostanú k dispozícii byty na bývanie.“

Vhodné je podľa Dobruckej aj prehodnotiť formy bývania: na trhu by mali byť byty na kúpu aj prenájom, sociálne byty, mestské aj služobné. Dnes už nejde len o podporu najchudobnejších, ale, bohužiaľ, už aj o podporu strednej vrstvy, pretože byty sa stali nedostupnými pre také profesie, ako sú učiteľ alebo zdravotná sestra.

Nastavenie bytovej politiky mesta znamená, že mesto vie, aké profesie potrebuje do budúcnosti posilniť, a dokáže týmto profesiám poskytnúť primerané bývanie vo vyššom štandarde, než sú sociálne byty. Nehovoriac o tom, že také byty nemôžu byť centralizované v sociálnych štvrtiach, ale musia byť v rôznych lokalitách mesta.

„Ak by som to mala zjednodušiť, sme opäť pri problematike strategického plánu: v akom meste by mali žiť naši vnuci? Pri ochote spolupracovať – zapojiť rôzne perspektívy, akceptovať rôzne potreby, využiť mocenský vplyv -, ako presvedčiť ľudí, že sa majú vzdať kúska svojho vlastného pohodlia v prospech spoločnosti ako celku?“

Priala by si tiež dokončiť to, čo načala vo Švédsku – preklopiť problematiku moci z roviny viac filozofickej do roviny uchopiteľnej v praxi. Najbližších pár rokov má v úmysle zostať na ČVUT, kde sa podľa nej rozbieha niekoľko sľubných projektov. „Až na mňa však príde potreba odísť, počas pol roka si niečo nájdem, zbalím si batoh a odídem,“ smeje sa.