O Ovečkinovi a nenávisti k Rusku

Autor je prekladateľ a bývalý diplomat

V noci na 24. decembra 2022 vsietila ruská hokejová hviezda Alexander Ovečkin v drese Washingtonu Capitals v zápase proti Winnipegu Jets svoj 801. a 802. gól v NHL, vďaka čomu Ovečkin prekonal legendárneho Gordieho Howa a stal sa historicky druhým najlepším strelcom v najlepšej hokejovej lige sveta. Ovečkinovi pritom postojačky dlhé minúty aplaudovalo osemnásťtisíc prítomných amerických divákov, pričom medzi prvými gratulantmi ruskému kapitánovi hokejového tímu z hlavného mesta USA boli jeho dvaja spoluhráči a ruskí krajania Kuznecov a Orlov.

​Zhodou okolností v ten istý deň napísal bývalý ruský prezident Medvedev na sociálnej sieti, že svetom dnes lomcuje „zoologická nenávisť“ voči Rusku. A ešte predtým, že: „Oni nás nenávidia! Základom týchto rozhodnutí (t. j. sankcií – pozn. I. O.) je nenávisť voči Rusku, voči Rusom a všetkým obyvateľom Ruska.“

​Ako to teda vlastne je? Ak by mal Medvedev pravdu, vyjadrením čoho bol ten standing ovation osemnástich tisícok Američanov v hľadisku? Nenávisti? Nie náhodou ocenenia výkonu ruského hokejistu bez ohľadu na to, čo jeho krajania páchajú na Ukrajine, ale aj bez ohľadu na to, že sám Ovečkin strúha celkom nehokejové piruety, len aby nemusel povedať verejne svoj názor na Putinovu vojnu? Medvedev to predsa musí vedieť i vidieť. A aj tak obviňuje svet (čítaj: Západ, a ešte presnejšie: Ameriku) z nenávisti voči Rusku. Kde sa to berie? Má to nejaké historické korene alebo sú to len ublížené výkriky Dmitrija Anatolieviča, odpojeného Kremľom na vedľajšiu koľaj?

​Dá sa povedať, že jedno i druhé. Ale to prvé je zaujímavejšie. A hlavne preto, lebo je to úplne naopak. Parafrázujúc slová klasika: mráz nenávisti prichádza z Kremľa. Včera bola (a stále to trvá) jeho terčom Ukrajina, dnes už celý svet, samozrejme, s Amerikou na čele. Pritom to nemá logiku. Nakuknime trochu do histórie.

Zadŕhať sa to začalo hneď po boľševickej revolúcii. Vojnový komunizmus zlyhal, musela prísť tzv. nová hospodárska politika, čo v zásade znamenalo pozliepať to, čo sa ešte pozliepať dalo z tej starej, ktorú boľševici, budujúci „nový svet“, rozbili na kusy. To znamenalo obnoviť súkromné vlastníctvo a požiadať starý skorumpovaný kapitalistický svet o pomoc. V roku 1921 totiž vypukol v Rusku hladomor, ktorý stál vyše 5 miliónov ľudských životov. Americký historik Richard Pipes ho označil za „najväčšiu nevojenskú katastrofu v Európe od stredoveku“. Bodaj by nie, nová boľševická vláda vyrazila šíriť veľkolepú ideu komunizmu útokom proti Poľsku, kto by sa staral o niečo také prízemné, ako je obrábanie polí. Maxim Gorkij apeluje na „kultúrnych ľudí Európy a Ameriky“, aby pochopili tragiku situácie ruského národa a pomohli s dodávkami obilia či liekov. Moskovský patriarcha Tichon žiada o pomoc newyorský episkopát.

Na situáciu reaguje Kongres USA, ktorý vyčlenil na záchranu Ruska od hladu 59 miliónov dolárov (dnes by to bola asi miliarda). Na scéne sa objavuje americká organizácia ARA (American Relief Administration) na čele s budúcim prezidentom USA Herbertom Hooverom, ktorá zriaďuje svoju pobočku v Moskve. Už rok nato Gorkij ďakuje za „štedrosť amerického ľudu“, ktorá „kriesi sen o ľudskom bratstve… Vaša pomoc vojde do histórie ako gigantický čin, ktorý zostane navždy v pamäti miliónov ruských detí, ktoré ste zachránili pred smrťou.“ Denník Izvestija v roku 1923 napíše: „Američania (ARA) nakŕmili 11 miliónov Rusov, opravili nemocnice, 10 miliónov ľudí zaočkovali…“  Všetko zadarmo. Pomoc sa však končí vo chvíli, keď si Američania všimnú, že kým oni zo svojich lodí vykladajú potravinovú pomoc hladujúcim, vedľa kotviace sovietske lode nakladajú sovietske zrno na predaj do Hamburgu, z čoho sa potom v Nemecku financoval nákup zbraní. Sovietska moc na odchod Američanov reagovala obvinením zo špionáže.

Neznamenalo to však, že by Sovieti/Rusi na Američanov úplne zanevreli a vice versa. Sovieti/Rusi boli vždy Američanmi žiarlivo posadnutí. Trockij hovoril o „amerikanizácii boľševizmu“ a Stalin dokonca tvrdil, že podstatou leninizmu je „ruská revolučnosť a americká efektívnosť“. Američania zase videli v Rusku možnosť robiť nielen charitu, ale aj biznis, aj keď by anály vydali nejedno svedectvo o nezaplatených objednávkach, ilegálnom kopírovaní, zneužití patentov, nesplnených dohodách či priamo ukradnutých projektoch.

Tridsiate roky sa síce v oficiálnych dejinách ZSSR/Ruska nazývajú obdobím (stalinskej) industrializácie, ale rovnako by sa mohli nazvať aj obdobím fordizácie, prinajmenšom v jej začiatkoch. V roku 1926 Sovieti doviezli z USA vyše 24-tisíc kusov traktorov Fordson. Keď sa tieto traktory ukázali ako príliš nespoľahlivé v ruských podmienkach, začali sa dovážať z USA značky John Deere, International Harvester a Allis-Chalmers. Slávny stalingradský traktorový závod postavili v roku 1930 pod dozorom amerického priemyselníka Alberta Kahna, ktorého firma dostala v ZSSR zákazku na postavenie priemyselných podnikov v hodnote viac ako dve miliardy dolárov. Americký inžinier Hugh Cooper bol hlavným konzultantom pri výstavbe hydroelektrární Dneprogres, turbíny boli zakúpené od spoločnosti General Electric a Newport News Shipbuilding. Magnitogorský metalurgický kombinát bol presnou kópiou podobného komplexu ako v meste Gary v americkom štáte Indiana a v Rusku ho postavili pod dozorom americkej spoločnosti Arthur G. McKee and Co. Takmer všetky tamojšie vysoké pece naprojektovala a postavila spoločnosť zo Chicaga Freyn Engineering. Technologický projekt Nižnogorodského autozávodu vypracovala spoločnosť Ford, postavila ho americká spoločnosť Austin Motor Company. Americká spoločnosť Caterpillar postavila zariadenia v čeľabinskom a charkivskom traktorovom závode, ako aj v rostovskom a saratovskom kombajnovom závode. Aj tú slávnu „ruskú zmrzlinu“ začali vyrábať až po návrate Stalinovho poskoka Anastasa Mikojana z cesty po USA v auguste 1936. Jeho delegácia prejazdila USA krížom-krážom, preskúmala o. i. výrobu vlnitej lepenky a kovových zaváraninových viečok, ale najväčší dojem na Mikojana zanechalo mrazenie potravín (preto tá zmrzlina), mechanizované dojenie a hamburgery. A vrchol všetkého – objavili kečup! A tak ďalej, a tak ďalej. A tak ďalej, lebo by sa dalo obšírne písať ešte aj o tom, ako USA pomohli Sovietom/Rusom v druhej svetovej vojne, alebo o operácii Provide Hope z 90. rokov minulého storočia, keď lietadlá NATO doviezli po rozpade ZSSR vyše 25-tisíc ton rôznej humanitárnej pomoci do viac ako tridsiatky postsovietskych miest. Alebo o tom, občianstvo ktorej krajiny mala a kde zomrela Stalinova dcéra, kde žili/žijú Chruščovove deti a vnuci, kde žila/žije Lavrovova dcéra, kde žil a podnikal syn toho nešťastníka Medvedeva, či o tom, odkiaľ pochádza bezprecedentne najpopulárnejší šport v Rusku, ktorého je Ovečkin najväčšou hviezdou a čoho prekopírovaním je KHL a Gagarinov pohár.

Nie, toto nie je posmievanie sa krajine, ktorá vystrelí Lajku do vesmíru, vie zostrojiť a zhodiť atómovú bombu, vyslať pol milióna vojakov do srdca Európy a zadusiť nesmelý pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“, ale nevie bez pomoci z cudziny vyrobiť vlastné topánky. Toto je krátka – a márna – úvaha, kde sa berie v Rusku tá neodôvodnená, nepochopiteľná nenávisť voči Západu/Amerike, pocit permanentného ohrozenia, presvedčenie, že Západ/Amerika/NATO netúži po ničom inom než Rusko zničiť a rozkradnúť, a ak mu pomáha, tak s cieľom vyšpióniť nejaké jeho supertajomstvá a potom si ho podrobiť. Ale problém nie je v tom, že si nevieme na toto odpovedať my. Problém je v tom, že to nevie ani Rusko samotné. Či jeho problémom v orwellovskom duchu nie je to, že je preň dôležitejší samotný akt nenávisti ako to, že niekoho nenávidí.