Denník N

Ukrajinský filozof Olexandr Kulyk: Táto vojna sa pre Rusov skončí takou ťažkou opicou, akú ešte nikdy nezažili

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Rozhovor si môžete prečítať aj v ukrajinskom jazyku/інтерв’ю українською мовою тут.

Olexandr Kulyk napísal začiatkom marca mimoriadne silný facebookový status, ktorý mal stovky zdieľaní. Opísal v ňom, ako musel urobiť najťažšie rozhodnutie v živote. Musel odviezť svoju rodinu k ukrajinsko-poľským hraniciam, aby sa jeho manželka a deti mohli dostať do bezpečia. Sám sa však musel vrátiť domov do Dnipra ostreľovaného Rusmi.

V rozhovore ukrajinský filozof opisuje, ako žil mesiace v ostreľovanom meste, prečo prestal na verejnosti hovoriť po rusky, ako hodnotí Putinovo správanie aj ako vníma verejné vyjadrenia ruských filozofov, ktorí otvorene podporujú vojnu.

Na začiatku vojny sa vám podarilo dostať rodinu do zahraničia, no vy sám ste sa museli vrátiť domov do Dnipra intenzívne ostreľovaného Rusmi. Ako ste prežívali ďalšie mesiace?

Päť mesiacov som nemohol objať svoje deti a manželku. Boli to pre mňa veľmi ťažké časy, pretože rodina je to najdôležitejšie v mojom živote. Žil som sám v našom dome v Dnipre, kde boli neustále nálety a časté raketové útoky, a naďalej som online učil študentov našej univerzity.

Uprostred leta mi však ponúkli prácu na jednej z írskych univerzít. Katedra filozofie tejto univerzity chcela, aby ukrajinský profesor vypracoval kurz s názvom Moderné ukrajinské myslenie a prednášal študentom o tom, čo si Ukrajinci myslia o vojne, spoločnosti, ukrajinskom národe a o svete. Vďaka tomu som sa konečne znova spojil s rodinou – v tom čase boli v Írsku. S manželkou sme deťom až do poslednej nehovorili, že prídem. Keď ma uvideli, tie pocity sa nedajú vyjadriť slovami. Bol to jeden z najšťastnejších okamihov môjho života.

Teraz vyučujem na Maynooth University v Írsku a pokračujem v online výučbe na svojej domovskej Národnej univerzite Olesa Hončara v Dnipre.

Ako ste spomenuli, Dnipro bolo neustále pod ruskými útokmi. Ako ste to zvládali? Čo vám vtedy pomáhalo?

Pomáhala mi moja práca. Keď robíte bežné veci – a pre mňa je to vyučovanie –, môžete sa odpútať od myšlienok, dokonca aj o takých veciach, ako je vojna. Aj študenti sa aspoň počas vyučovania radi ponorili do takzvaného normálneho predvojnového života. Raketové útoky však boli pripomienkou toho, čo sa deje. Vzdušný poplach bol každý deň, často aj niekoľkokrát za deň. Vyučovanie prebiehalo online, to znamená, že sme boli všetci v rôznych častiach mesta a nikto nevedel, kam raketa dopadne. Vždy, keď sa rozozvučali sirény, poprosil som študentov, aby sa presunuli do úkrytov, a tých, ktorí takúto možnosť nemali, aby aspoň dodržiavali pravidlo dvoch stien.

Čo to znamená?

Presunúť sa napríklad do chodby, aby medzi nimi a ulicou bola ďalšia stena, ktorá môže chrániť pred prípadnými úlomkami či sklom. Raz som sa aj ja musel ísť skryť do pivnice – vtedy na naše mesto dopadlo veľa rakiet Kaliber. Za polhodinu som napočítal jedenásť výbuchov. Ide o veľmi silné rakety, na mieste ich výbuchu vznikajú krátery hlboké šesť metrov. Sedel som v pivnici a sledoval, ako sa zem okolo mňa otriasa týmito výbuchmi.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Svet

Teraz najčítanejšie