Pediatrička Prokopová: Za 20 rokov si nepamätám takú epidémiu respiračných ochorení (+ video)

Vychutnávajte si každý deň plnými dúškami so svetovo ocenenou kávou a darčekmi od EBENICA COFFEE.

V polovici januára príde vrchol epidémie respiračných chorôb. Ak ste v prvej vlne pred Vianocami nemali ťažké ochorenie, ešte má význam sa proti chrípke zaočkovať, hovorí pediatrička Elena Prokopová.

V rozhovore radí,

• ako sa vyhnúť nákaze,
• v akej situácii ísť s deťmi k lekárovi,
• na čo sa majú počas pretrvávajúcej epidémie rodičia pripraviť,
• kedy dať dieťaťu do školy respirátor,
• prečo je dôležité, aby ľudia dali pediatrom najavo, že si cenia ich prácu.

Pred Vianocami hygienici vyhlásili epidémiu respiračných ochorení. Počas sviatkov chorobnosť klesla, čo očakávate po návrate detí do školy?

Očakávame, že prvý týždeň po návrate bude ešte ako-tak pokojný a potom sa opäť začne zvyšovať množstvo respiračných ochorení aj množstvo detí v našich ambulanciách. Je to prirodzené, deti prídu opäť do kolektívov a začínajú sa stretávať s vírusmi a baktériami, ktoré si každé prinesie zo svojej komunity. Očakávame, že druhá polovica januára bude opäť náročnejšia.

Vtedy príde druhý vrchol epidémie?

Tak sa to očakáva. Aj roky pred covidom to tak bolo, že prvá vlna sa začala pred Vianocami. Keď deti počas sviatkov odišli z kolektívov, chorobnosť sa trochu utlmila a potom aj vzhľadom na inkubačnú lehotu a prenos nás to vždy čakalo v druhej polovici januára. Potom sa to opäť zlepšilo, lebo sa začali jarné prázdniny, a cez týždeň, keď mal daný kraj prázdniny, to bolo lepšie.

Na čo konkrétne sa v ambulancii pripravujete?

Už sme si to dosť natrénovali pred Vianocami. December bol extrémny. Mám 20-ročnú prax, ale toto som naozaj nezažila. Všetci budeme asi pracovať ako v decembri. Každá ambulancia to má nastavené trochu inak vzhľadom na komunitu pacientov a ich požiadavky.

U vás je to ako?

U mňa v ambulancii nás každý pacient kontaktuje mailom. Rodičia majú presný návod, čo mi majú do mailu napísať. Prvú hodinu so všetkými mojimi sestričkami triedime e-maily podľa závažnosti príznakov, ktoré rodičia opisujú. Keď treba dieťa pozrieť, dáme rodičom konkrétny termín. Určite pracujeme nad rámec našich ordinačných hodín. Bežne sa venujeme pacientom šesť až sedem hodín. Potom máme poradne pre bábätká, lebo tie musíme urobiť, je to nemenej dôležité. Náš pracovný čas je určite od 10 do 12 hodín. Potom začneme odpovedať na e-maily rodičom, ktorých deti sme uznali ako menej závažné a nemusia ešte chodiť.

Epidémie respiračných ochorení boli aj pred covidom. Počas pandémie sme sa stretávali menej, nosili sme rúška a respiračné epidémie neboli. Teraz sa zdá, že je epidémia vážnejšia ako v minulosti. Je to tak alebo je to len pocit, ktorý máme, lebo sme posledné roky epidémiu nemali?

Nie je to pocit. Stavy sú vážnejšie. Boli sme zvyknutí, že v tomto období je epidémia chrípky. Tento rok to nie je len chrípka. Stretávame sa, samozrejme, s chrípkou, ktorá tým, že dva roky nebola, má závažnejšie priebehy. Klinický obraz chrípky je naozaj výraznejší. Okrem toho máme aj iné vírusy, ktoré sme tak často nemali. Veľmi veľa detí má závažnejšie príznaky pri obyčajných rinovírusoch alebo adenovírusoch, ktoré predtým prekonávali s ľahkou infekciou. Teraz je klinický obraz závažnejší. Celá Európa hlási veľké množstvo RS vírusov, teda infekcií vyvolaných respiračným syncyciálnym vírusom. To je veľmi závažné ochorenie, najmä u malých detí – dojčiat do pol roka až roka života. Teraz je veľmi veľa chorých detí a majú netypické prejavy. Nikdy sme nemali naraz také množstvo rozličných vírusov a klinických obrazov.

To je aj dôvod, prečo musí byť viac detí hospitalizovaných?

Určite. Pediatria sa v posledných rokoch výrazne presúva do ambulancií. Hospitalizované sú len tie deti, ktoré to skutočne potrebujú. V minulosti sme mali bežne v nemocnici dieťa so zápalom pľúc, teraz sa ich snažíme liečiť doma. Alebo sa snažíme, aby hospitalizácia bola čo najkratšia. Na nás ambulantných lekárov je väčší nápor, ale keďže priebehy sú závažnejšie, aj hospitalizovaných detí je viac.

Čo by mali rodičia sledovať? Ktoré príznaky pomôžu rozlíšiť, či ide o bežné ochorenie alebo o niečo, čo môže byť pre dieťa nebezpečné?

Vždy hovorím rodičom, že oni si najlepšie poznajú svoje deti. Pre mňa je najväčšou informáciou, keď rodič príde a povie, že jeho dieťa je iné, že sa nespráva štandardne ako pri chorobe. Rodičia sú na chorobu detí zvyknutí, vedia, že máva teplotu, potom klesne, má sopeľ, kašeľ. Ale keď je dieťa apatické a leží alebo má vysokú teplotu, ktorá po podaní liekov neklesá, prípadne má taký kašeľ, že sa medzi záchvatmi nevie nadýchnuť, tak to sú príznaky, keď by už rodič mal určite ísť k pediatrovi. Ale keď je to ako inokedy a poznajú priebeh, že keď dieťaťu podajú lieky na teplotu, tá klesne, dieťa ožije a má nádchu, pri ktorej dokážu vyfúkať nos, vedia to zvládnuť doma. Alebo v situácii, keď na kašeľ dajú voľnopredajné lieky, dieťaťu sa uľaví a stav sa počas najbližších troch až štyroch dní nezhorší, tak vtedy sa netreba obávať. Ak majú obavy, teraz sú pediatri takí zaťažení, že je dobré zavolať alebo napísať, často len pre ubezpečenie alebo radu, že treba vymeniť niektorý liek na kašeľ. A to stačí, aby to zvládli doma.

Niektorí rodičia sa sťažujú na nedostupnosť pediatrov, lebo je objektívne zložité sa niekedy k nim dostať. V decembri mali niektorí pediatri aj sto detí denne. Čo by ste im na to povedali?

Rodičom absolútne rozumiem. Doteraz pediatri u nás fungovali tak, že každé dieťa malo svojho pediatra. Sme s Českom jeden z unikátov v Európe, takých krajín je málo, možno Španielsko a občas Francúzsko. Ale vo väčšine krajín základnú diagnostiku detí robí rodinný lekár, pediater je tam špecialista. Keďže u nás má každé dieťa svojho pediatra, tak majú rodičia pocit, že ak potrebujú pediatra, možno aj len pre istotu, tak k nemu mohli ísť a dostať sa k nemu. Pediatrov je však málo a chorobnosť je vysoká. Rodičia nemôžu prísť k pediatrovi len tak pre istotu, aj keď to vedia doma zvládnuť. Rozumiem, že to je pre nich nová situácia a musia sa ju naučiť zvládať, ale veľmi sa snažíme, aby to bolo pre rodičov znesiteľné.

Nezlepší sa to? 

Lepšie to nebude, bude to už asi stále takto, lebo inak sa to v pediatrii nedá stíhať. Snažíme sa, poznáme svojich pacientov, rodičia vedia o našich postupoch, aj oni vedia, ako postupovať. Každú ambulanciu vedia kontaktovať cez Facebook, SMS či telefonicky. Rodičia musia byť trpezliví, lebo nemôžem dvíhať telefóny, keď mám sto detí a venujem sa pacientom, ktorí tam sú. Ale dostanú sa na rad. Cez covid sme ako odborná spoločnosť založili stránku Pediatri deťom, kde sa snažíme dávať informácie, ako zvládnuť horúčku, kašeľ, nádchu, ako majú postupovať a ako sa majú správať k chorému dieťaťu. Nie je to stránka jednotlivých ambulancií, pracuje na nej celá primárna pediatria, aby tam boli relevantné informácie. Rodičia tam nájdu manuál triedenia zdravotného stavu podľa veku dieťaťa.

Ako si to mám predstaviť?

Ukazujeme, pri akých príznakoch u detí môže byť rodič pokojný a ostať doma. Potom sú tam horšie príznaky, keď majú kontaktovať pediatra. A následne najhoršie, keď majú vziať dieťa na pohotovosť. Je to relatívne prehľadné.

Vďaka tomu budú vedieť vyhodnotiť riziko príznakov?

Aby vedeli vyhodnotiť riziko a neboli v strese. Keď si pozrú príznaky dieťaťa, ktoré sú v zelenom políčku, tak nemusia mať strach. Je to urobené na základe štúdií. Keď budú podľa toho postupovať, tak ich dieťa nebude v ohrození.

Pre rodičov je to náročná situácia, keď je ich dieťa choré a nevedia, čo mu je. Rozumejú argumentu, že je epidémia respiračných ochorení taká vážna, že niekedy musia dlho čakať, keď sa vám snažia dovolať alebo kým dostanú odpoveď na mail?

Na začiatku decembra to bolo horšie. Keď sa to začalo a nevedeli sa dostať k pediatrovi, bolo to naozaj horšie. Agresivita rodičov voči nám pediatrom – verbálna a niekde aj fyzická – bola vyššia. Preto sme v decembri ako odborná spoločnosť zverejnili vyhlásenie o epidémii, lebo sme to ako pediatri pociťovali ako strašnú krivdu voči nám. Sedeli sme v ambulanciách naozaj dlho, snažili sme sa deťom pomôcť, robili sme nad rámec svojich povinností a mnohokrát aj síl. Všetci sa pred Vianocami na ne chystali a my sme trávili 10 až 12 hodín v ambulanciách. A napriek tomu sme od rodičov čelili verbálnym alebo často aj fyzickým útokom, že neošetríme ich deti. Nebolo to tým, že by sme nechceli. Potom boli v médiách informácie, že situácia je zlá, a rodičia pochopili, že je to vážne, upokojilo sa to. Pred Vianocami to už bolo celkom fajn.

Nemali by sme si vziať poučenie z covidovej pandémie a pri takejto chorobnosti urobiť aktívne kroky proti šíreniu ochorení?

Celoštátne opatrenia sa prijímajú veľmi ťažko. Nariaďujú sa ťažko legislatívne a sú aj ťažko prijímané spoločnosťou. Mám s tým osobnú skúsenosť. V tejto situácii musia byť opatrenia regionálne a miestne. Celoštátne by si ľudia mali uvedomiť, že keď máme takúto epidémiu a vieme, že ide hlavne o respiračné ochorenia, ktoré sa prenášajú kvapôčkovou infekciou, tak nepôjdem na miesta, kde je veľa ľudí, a do uzatvorených priestorov. Pred Vianocami boli mikulášske večierky v škôlkach, vianočné večierky a nákupné centrá boli plné ľudí. Keď som rodičovi povedala, nech dieťa nedá na vianočný večierok, lebo sme ho teraz dostali zo zápalu pľúc a nie je to dobrý nápad, tak mi povedali, že dva roky dieťa nikde nebolo a dopraje mu to. Dúfala som, že si to ľudia po covide osvoja, že budeme akceptovať situáciu a zdravie bude prednejšie ako vianočný večierok. Musia si to uvedomiť ľudia. Potom ale prišla druhá etapa, keď sme na lokálnej úrovni cítili, že to už je neúnosné, tak sme ako pediatri oslovovali zriaďovateľov škôl, aby zvážili zatvorenie. Pre úrad verejného zdravotníctva je to zložitejšie, lebo má odporúčaciu právomoc. Na mnohých miestach sa nám to podarilo. Aj u nás sme mali na týždeň zatvorenú školu a veľmi to pomohlo pri spomalení epidémie.

Ak by bolo celoplošne nariadené používanie respirátorov v interiéroch, nepomohlo by to?

Samozrejme, že pomohlo, ale na to musíte mať nariadenie vyhláškou alebo nariadením. Počas covidu sme to riešili nariadením vlády, ktoré bolo pretavené do vyhlášky úradu verejného zdravotníctva. Sú to náročné legislatívne veci. A podstupovať to na krátky čas, napríklad na päť dní, to je naozaj zložité. Omnoho jednoduchšie je povedať ľuďom verejne a cez médiá: Chráňte sa, dajte si respirátory a je to na vás. Aj keď to bolo vo vyhláške, nie každý to dodržiaval.

Argument proti rúškam je, že keby tu nebola pandémia a dva roky by sme nenosili rúška, tak by sme dnes vírusy zvládali lepšie a mali by sme lepšiu imunitu. Je to správny argument?

Áno, je to do určitej miery pravda. Vždy, keď urobíte rozhodnutie, že budeme nosiť respirátory alebo rúška, tak zvažujete pomer benefitov a rizika. V tom čase bol covid závažný, ale nielen pre jednotlivca a jeho zdravie, ale aj v zmysle systému a zvládnutia daného ochorenia zdravotníckym systémom na Slovensku. Bolo potrebné zmierniť jeho prenos. Tým, že sme zmiernili prenos covidu, zmiernili sme prenos aj iných infekcií. Keby sme od začiatku nemali alfu, deltu, ale rovno omikron, ktorý má menej závažné klinické príznaky, čiže by menej ľudí končilo v nemocnici, tak by sme také závažné opatrenia mať nemuseli. Alebo keby sme mali zdravotnícky systém personálne aj priestorovo zabezpečený tak, že by dokázal zvládnuť obrovský nápor hospitalizovaných, tak by opatrenia nemuseli byť také. Stretávam sa s tým, že mi povedia, že som bola jedna z tých, ktorá odobrila rúška v školách, a teraz sa sťažujem, že sú deti choré. No áno, lebo vtedy bol pre nás prenos ochorenia náročnejší. Alebo mi hovoria, že v Anglicku deti na školách nemali rúška, prečo sme ich my mali. Preto, lebo žijeme viac komunitne, aj so starými rodičmi, v spoločnej domácnosti. V Anglicku či vo Švédsku to tak nie je. Vždy musíte myslieť na to, aby to zdravotníctvo zvládlo.

Čo dnes odporúčate rodičom, ktorí sa obávajú, že sa ich dieťa nakazí v škole? Mali by nosiť rúško či respirátor alebo je, naopak, lepšie, aby si ochorením prešli?

Odporúčam, aby rodičia dávali deťom do školy respirátory. Napríklad ak dieťa nebolo v tejto epidémii výrazne choré, prešlo to len so sopľom a s kašľom, vrátilo sa do školy, malo dostatočnú rekonvalescenciu a je zdravé, vtedy si respirátor nemusí dať. Možno nechám dieťa len v komunite triedy a obmedzím jeho aktivity inde – nepôjdem s ním do divadla, kina či nákupného centra, aby rizík prenosu bolo menej. Ale ak ide o dieťa, ktoré malo v decembri ťažkú chrípku, komplikovanú zápalom pľúc, vtedy odporučím, aby počas rekonvalescencie, keď má ešte oslabený organizmus, respirátor nosilo, aby skôr než vybojuje boj s infekciou, nedostalo ďalší vírus. Dúfam, že sa budeme úplne bežne stretávať s ľuďmi, ktorí budú mať v nákupnom centre či v škole respirátor, a nebude to vyvolávať výsmech.

Stále to má viac benefitov ako stret s vírusom?

Môžete sa s nimi stretnúť a prekonať ich a mať z toho benefit. Ale nemôžete sa s nimi stretnúť v čase, keď ste oslabení po ťažšom infekte. Keď bude imunitný systém „resetovaný“ a bude pripravený zvládnuť ďalší infekt, tak si môžete dať rúško dole.

Ako posilniť deťom imunitu?

Sú to všeobecne známe rady. Aby deti neochoreli, potrebujú dostatočný spánok, aspoň dve hodiny na čerstvom vzduchu, dostatok čerstvých vitamínov a vyváženú stravu. Ako nie úplne ideálne pediatri vnímajú správanie sa rodičov k deťom, keď sú choré. Rodičia, česť výnimkám, si teraz myslia, že podajú dieťaťu lieky na teplotu, tá klesne a správam sa k nemu ako k zdravému. Nie je to tak. Dieťa, ktoré je choré, má byť doma, vo svojom prostredí, obklopené známymi ľuďmi. Má byť doma v teple, nie ísť von, keď mu klesne teplota. Má mať dostatok tekutín, pokojový režim, dostatok spánku, ľahko stráviteľnú stravu, možno aj bohatšiu na cukry. Ale nie tak, že mu dám cukríky, ale napríklad osladím čaj alebo urobím jedlá, ktoré sú sladšie, ako puding. Treba im uvariť vývar. Deti musia ochorenie zvládnuť, ale stretávame sa s tým, že mám jeden deň dieťa v ambulancii so zlým stavom, dostane antibiotiká a o dva dni nato ich stretnem v nákupnom centre s vysvetlením, že veď už má dieťa antibiotiká. Ale choroba stále prebieha, deťom treba dopriať pokoj a dostatočnú rekonvalescenciu. To znamená, že dieťa je už zdravé, ale nepustím ho rovno na tréningy s plným výkonom, lebo je oslabené a môže ľahko ochorieť znova.

Ak sa niekto nedal očkovať proti chrípke, je ešte na to čas alebo už to prešvihol? Oplatí sa to ešte?

Určite sa to ešte oplatí a stále proti chrípke očkujeme. Ideálne je začať očkovať v októbri, aby ste už počas prvej decembrovej vlny mali protilátky. Očakávame druhú vlnu epidémie v druhej polovici januára. Ak ste ešte chrípku nemali, po očkovaní máme asi do dvoch týždňov pripravenú imunitu na zvládnutie ochorenia. Stále je ešte na očkovanie čas.

Oplatí sa to aj pre deti?

Určite. V prvej vlne boli najviac postihnuté deti predškolského veku alebo toho mladšieho školského veku. Deti sú jedny z tých, u ktorých sa to oplatí najviac.

Je o vakcíny proti chrípke záujem?

V minulosti bol malý záujem. Prvý rok covidu sa hovorilo, že očkovanie proti chrípke môže byť určitou ochranou aj pred covidom, takže sme mali extrémny záujem o očkovanie proti chrípke, ale vtedy sme už nemali vakcíny. Teraz je to niekde medzi, ale nie je to tak, ako by som chcela. Teraz v decembri som nemala v ambulancii jediné dieťa, ktoré potrebovalo fyzické vyšetrenie a bolo očkované proti chrípke. Nemala som jediné očkované dieťa. Má to veľký význam. Pre deti máme už dva roky nazálnu vakcínu (vakcína sa nepodáva injekčne, ale strekne sa roztok na sliznicu nosa – pozn. red.), nemusíme ich pichnúť. Je to veľmi komfortné podanie a teraz by podľa mňa malo mať očkovanie proti chrípke sto percent detí.

Epidémiu komplikuje aj nedostatok liekov. Stretávate sa s tým? Majú rodičia problém zohnať lieky?

Áno, naša práca je teraz zvláštna aj v tom, že si napríklad každé ráno obtelefonujem okolité lekárne, čo majú na sklade, ktoré antibiotické sirupy či sirupy na kašeľ majú a v akom množstve. Ako pediatri musíme viac čarovať. Boli sme naučení, že viem, ktoré antibiotikum chcem dať na ktoré ochorenie, a napísala som dávkovanie. A ďalej som o tom neuvažovala. Teraz musím zvažovať nielen to, aká je to choroba a ktorý typ antibiotika dám, ale aj to, či ho majú v lekárni. Napríklad majú danú účinnú látku, ale vo väčšej sile, alebo to nemajú vo forme sirupu, potom prerátavame dávkovanie podľa hmotnosti dieťaťa a čarujeme s tým, aby dostalo len 3,2 mililitra. Potom s rodičmi riešime, ako do striekačky natiahnuť 3,2 mililitra, lebo nemôžu použiť lyžičku, ktorá je pribalená. Podobne riešime lieky na teplotu. Teraz je to trochu alchýmia.

Pediatrov je na Slovensku veľmi málo a mnohí z nich sú už starší. Po covide prišla ďalšia epidémia, opäť majú veľa práce. Ste aj hlavnou odborníčkou ministerstva zdravotníctva pre pediatriu, čo podľa vás tento stav spôsobí? Nespôsobí to katastrofu v pediatrii?

Toto je pre mňa ťažká otázka. To, že primárna pediatria je na tom naozaj zle, hovorím celých päť rokov, čo som hlavná odborníčka. A hovorili to aj moji predchodcovia. Varovali sme, že katastrofa niekedy príde, a teraz prišlo na realitu. Začalo sa pracovať na reforme primárnej pediatrie, robíme na tom veľmi intenzívne posledné tri roky. Robila na tom celá odborná spoločnosť a zapojili sa pediatri v krajoch. Druhá vec je realizácia opatrení, ktoré sú v reforme. Tá je na môj vkus veľmi pomalá a viazne to. Opakujem to, kade chodím, že nemáme čas na pomalé riešenia. Ak opatrenia z reformy urobíme hneď, budeme radi, ak pomôžu. Už ani nevieme zabezpečiť, že pomôžu, aby bola pediatria zachovaná. Naozaj sa bojím, že nápor na primárnych pediatrov je taký obrovský, že mnohí kolegovia v dôchodkovom veku, ktorí sú extrémne vyčerpaní, unavení a demotivovaní, sa rozhodnú odísť zo systému. Reforma je založená na tom, že títo kolegovia ostanú v systéme najdlhšie, ako sa bude dať. Bez nich to nedáme.

Čo by to spôsobilo?

Starajú sa o asi 600-tisíc detí, a ak odídu, budú sa o tieto deti musieť postarať mladší kolegovia. Už dnes majú na starosti 2-tisíc detí a ledva to zvládajú. Zrazu budú mať 4-tisíc detí. Akú budú mať motiváciu ostať v tomto systéme bez akejkoľvek zmeny, ako zvládnuť ten nápor? Stane sa aj to, že odídu aj mladší. Toho sa bojím. Teraz je to na tom, ako rýchlo sa prijmú zmeny navrhnuté v reforme, ale dôležité je aj to, ako sa k tomu postaví spoločnosť a ľudia. Ak pediater nedostane žiadne ocenenie… Ako v decembri, keď sme pracovali 10 až 12 hodín denne. Moje kolegyne majú 70 rokov, ich rovesníčky, ktoré nie sú lekárky, už piekli vianočné koláčiky a zdobili domácnosť a ony sedeli v ambulancii a boli v riziku, že od detí ochorejú. Často mali doma vlastné vnúčatá, ktoré boli choré, a nevedeli sa o ne postarať, lebo sa starali o iné deti. A ešte príde rodič, ktorý na nich nakričí alebo povie do novín, že neošetrujú deti, a sťažujú sa, že sa k nim nedostali. O finančnom hodnotení ani nehovorím, v ambulantnej sfére je to momentálne mimo. Akú motiváciu má človek ostať v systéme? Je to len obrovská láska k deťom, ktoré vidíte od malička, od trojkilového balíčka po osemnásťročného človeka. Odísť od tých detí je ťažké. To je jediné, čo v súčasnosti pediatrov v ambulanciách drží. Keď ubudne vďačnosť spoločnosti, tak to pediatria nedá.

Majú sa ľudia pripraviť, že dostupnosť bude menšia ako dnes?

Určite by sa na to mali pripraviť. To hovorím, kade chodím. Inak sa to nedá. Jedna moja staršia kolegyňa hovorí: „Pediatra na 3D tlačiarni nevytlačíme.“ Dostupnosť bude menšia. Jeden pediater sa bude musieť starať o 3-tisíc a viac detí, tak keď sa rodič bude chcieť dostať k pediatrovi len „pre istotu“, nebude to možné. Pediater sa bude musieť postarať o deti, ktoré to naozaj potrebujú, a nie o tie, ktoré to chcú.