Denník N

Ak by Ukrajinci bojovali platonicky, Rusi by už zase boli u nás, hovorí spisovateľ Novák

Jan Novák. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Jan Novák. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Jeho starý otec prežil koncentračný tábor, jeho otec okrádal socialistický štát. Jan Novák sa v šestnástich rokoch ocitol v drsnom utečeneckom tábore v Rakúsku, o rok neskôr už chodil do školy v Chicagu. Vždy chcel písať.

„Okolo každého z nás ležia príbehy. Stačí sa len pozerať a počúvať,“ hovorí spisovateľ, ktorému prvú knihu vydal Josef Škvorecký a prvý scenár písal pre Miloša Formana. Veľmi dobre vie, koľko vážia peniaze.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • o škole života v utečeneckom tábore;
  • o americkej kolektívnej duši, v ktorej sa bijú kovboj a kazateľ;
  • o drsnom Chicagu, ktoré možno skončí ako Detroit;
  • o farbách v písaní, o predkoch, za ktorých človek nemôže;
  • o otcovi gamblerovi a dedovi, ktorý prežil trest smrti;
  • o Mašínovcoch vo vojne na Ukrajine.

Vlani vám vyšli tri knihy: Miliónový jeep, Dedo a Ťažké prachy. Aké „prachy“ boli pre vás najťažšie? Najnáročnejšie zarobené?

Asi tie prvé. Ešte v lágri v Rakúsku. Na druhej strane múru bola továreň na linoleum, kde som v šestnástich rokoch začal robiť, aby som pomohol našej rodine.

Chvíľu som rezal linoleum, potom som sa stal závozníkom. Jazdil som v aute s veľmi tučným rakúskym komunistom, s ktorým som sa hádal o komunizme. A zároveň som sledoval, ako kradne. V jeho očiach to bol asi triedny boj.

Boli ste v utečeneckom tábore v Rakúsku, kde ste sa s rodičmi a dvoma mladšími sestrami ocitli potom, čo vám otec oznámil, že sa z dovolenky už domov nevraciate, pretože by ho tam zavreli za spreneveru. A emigrovali ste. Niekde ste hovorili, že ste mali až pohodlné, rozmaznané detstvo. To sa asi v tábore zmenilo zo dňa na deň, nie?

Už len tá chvíľa, keď nám to otec povedal a celé to rozhodol za nás, bola liečba šokom. Bez peňazí, v cudzej krajine, bez kamarátov, v čase prvých lások. Vinou môjho milovaného otca. Veľmi rýchlo som potom „vyrástol“.

Mali ste šestnásť a museli ste nejako prežiť…

Človek je naozaj šialene prispôsobivý, je to až neuveriteľné, ale práve to som na vlastné oči videl v lágri. A aj som to sám prežíval.

Ľudia prídu o všetko, žijú v stiesnených podmienkach, ale okamžite začnú zase súťažiť: kto skôr dostane poukážku na šaty alebo väčší prídel cigariet, kto pôjde skôr na obed, aby dostal väčšiu porciu kaše. Varili Albánci, ktorí tam vtedy ovládali kuchyňu…

Všetci sa tým zabavia a žijú rovnako naplno a s rovnakými stresmi, ako predtým žili v úplne inom meradle.

Láger bol drsný. Videl som, ako tam bodli do brucha chlapa, ktorý sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie