Denník N

Moje štyri stretnutia s Patti Smith

Legendárny album Horses cez víkend oslávil štyridsať rokov. Americká speváčka s ním tento rok opäť vyrazila na turné, čo len dokazuje jeho nadčasovosť. Koncerty videl aj jej veľký slovenský fanúšik Mário Gešvantner.

Trinásteho decembra 1975 vyšiel vo vydavateľstve Arista debutový album mladej americkej poetky a speváčky. V nezávislých punkových kruhoch už Patti Smith dobre poznali, ako sa sama priznala, nahrala album práve pre túto komunitu, nepremýšľala o hitoch a sláve. No speváčke sa jej dostalo priehrštím. Album je v rôznych rebríčkoch radený medzi najlepšie, aké kedy boli vydané, Patti žiari po celom svete, aj keď sa blíži k sedemdesiatke.

Tento rok hrala opäť na veľkých pódiách veľkých festivalov, dokonca bola v jednej prestížnej festivalovej ankete nominovaná na headlinera leta. A to vyrukovala so starinou – albumom Horses, na oslavu 40. výročia jeho vzniku. Osobne som videl Patti Smith tento rok dvakrát a neubránil som sa spomienkam. Tu sú.

Stretnutie prvé: Sziget

Bolo leto 1998 a Mišo Kaščák mi volal, či nejdem na Sziget. Že bude hrať Patti Smith. On má dva denné lístky, ja mám auto. Počúval som vtedy jej album Peace and Noise, na Szigete som nikdy predtým nebol, takže bolo jasné, že ideme. Mišo, tradične, meškal, po ceste sme ešte vzali dvoch stopárov, dlho sme hľadali parkovanie. Na vstupe nás prehľadali a v spacom vaku našli schovanú pollitrovku borovičky… Keď ju chceli vyhodiť, ukázali sme im jasné nie. Rovno pred nimi sme ju celú vypili… A utekali sme nájsť hlavný stage. Stihli sme asi tri pesničky, aj s prídavkom.

Nepamätám si to presne, ale hrala jednu zo svojich najväčších hitoviek – Because the Night alebo People Have the Power. Aj to stačilo, aby nás nadchla. Dlho do noci sme sa bavili o všetkom možno, najmä o hudbe, neskôr sme tancovali v nejakom techno stane a zaspali len tak voľne pohodení za ním. Na druhý deň sa nám domov nechcelo, tak sme si doplatili za ďalší deň. Videli sme Shanea MacGowana and the Pogues a dobre sme sa bavili. Sziget sme si zamilovali, Shane hral na postupne rastúcom festivale Pohoda už v roku 2002, Patti o sedem rokov neskôr.

Stretnutie druhé: Pohoda

To už som bol oficiálnym členom Pohoda tímu aj ja. Ročník 2009 bol môj prvý. A ona bola prvým hudobníkom, ktorému som viedol tlačovú konferenciu. Nezabudnuteľnú tlačovú konferenciu.

Od jej manažmentu som totiž dlho nedostával žiadnu odpoveď na žiadosť o tlačovku. Až v deň koncertu okolo obeda som si pozrel aj súkromný mail a tam, dodnes nechápem, ako sa dostali k mojej súkromnej adrese, bola neuveriteľná správa. „Áno, Patti sa rada stretne s novinármi, ideálne so všetkými naraz. Príde aj s gitarou a niečo im aj zaspieva. Zavolaj mi,“ stálo v správe.

Ihneď som telefonoval a o dve hodiny už prichádzala Patti so starým fotoaparátom na krku. Všetci si fotili ju, ona si fotila všetkých. Keď som jej ponúkol stoličku, odmietla. Vyložila si na ňu nohu v kovbojskej čižme a celý čas stála. Keď som novinárov poprosil, aby sa pre ušetrenie času pýtali v angličtine, zarazila ma. „Pýtajte sa, ako chcete. Veď tu máme ľudí na to, aby prekladali,“ zahlásila a odpovedala na všetky otázky. Vážne aj s úsmevom, smutne aj nadšene. Vždy však ochotne a s veľkým záujmom. Keď už otázok nebolo, vzala si gitaru a zaspievala.

Ani to však ešte nebol koniec – na záver predstúpila dopredu, pred stôl a so zdvihnutou rukou, zaťatou v päsť, odrecitovala text People Have the Power. Inak, práve túto skladbu si zaspievala spolu so skupinou U2 pred pár dňami v Paríži.

Jej koncert na Pohode som, žiaľ, pre iné pracovné povinnosti nestihol. Išiel som len poza hlavné pódium a počul som Because the Night. Bolo to silné…

Tretie (a štvrté) stretnutie: konečne koncerty

Keď na tento rok ohlásila, že vyrazí opäť na turné s albumom Horses, bolo jasné, že toto už zmeškať nemôžem. Už tradične hrala aj vo Viedni, a ako sa vyjadrila počas koncertu, pri zostavovaní turné bol tamojší klub Arena na vrchu zoznamu. Cestovala so svojimi dobrými priateľmi – z pôvodnej zostavy, ktorá nahrávala Horses, nechýbal gitarista Lenny Kaye a bubeník Jay Dee Daugherty, doplnil ich Tony Shanahan, ktorý s nimi hráva na base a na klávesách takmer dvadsať rokov, a gitarista Jack Petruzzelli.

Bolo vidno, že všetci sa na pódiu dobre bavia, koncert trval dve hodiny a na 68-ročnej speváčke nebolo vidno ani náznak únavy. Za šesť rokov od nášho spoločného stretnutia jej síce takmer úplne obeleli vlasy, no inak akoby nestarla. Toľko energie, nadšenia a radosti jej môžu závidieť aj o polstoročie mladšie speváčky.

Keď hovoríme o veku – na koncerty Patti Smith chodia hádam všetky generácie. Od jej rovesníkov, ktorí si vydanie Horses určite pamätajú a doma majú možno aj originálne vydanie, cez hudobných fajnšmekrov až po mladých tínedžerov. Paničky v elegantnom oblečení, vlasatí rockeri v džínsoch aj mládež v neformálnych mikinách.

Patti je živel, zviera, diabol v tom najlepšom slova zmysle. Skáče, tancuje, komunikuje s publikom a pľuje. Prvá časť koncertu patrila Horses, hneď na úvod s energickou a natiahnutou verziou hitového singlu Gloria. Pri skladbe Elegie, ktorú kedysi napísala pre Jimmyho Hendrixa, spomenula tichým, ale výrazným hlasom blízkych, ktorých stratila a na ktorých často myslí – nechýbal jej manžel Fred Sonic Smith, bývalí partneri Robert Mapplethorpe a Allen Lanier, Johnny, Dee, Joey a Tommy „Ramoneovci“, Joe Strummer či Lou Reed. Bolo to nesmierne citlivé, bez patetickosti…

Po kompletnom albume Horses si speváčka na chvíľu oddýchla a muzikanti sa rozbláznili pri The Velvet Underground Medley. A jašenie im vydržalo aj v druhej polovici vystúpenia až do konca, keď zahrali prierez hitov. Podobný, aj keď o niečo kratší, bol koncert v pražskej Arche. Patti opäť žiarila, kapela sa bavila. Jeden moment však akoby prevyšoval ostatné – po prvej skladbe odišla Patti za svojím technikom a o niečom sa s ním bavila. Potom prišla na kraj pódia a spýtala sa niekoho v prvom rade, či má štuple do uší. Stál tam malý, asi jedenásťročný chlapec so svojím otcom. Keď dostala zamietavú odpoveď, hodila mu balíček so slovami, že malí chlapci si musia chrániť sluch. A hneď s úsmevom dodala: „Malí veľkí chlapci…“ V druhej polovici koncertu opäť zišla dolu a chalanovi podala fľašu vody.

Umelkyňa, ktorá nie je zahľadená do seba, ktorá vníma svoje publikum, je pozorná aj starostlivá. A pritom zostáva divou rebelkou a rockerkou.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie