Denník N

Opatrujú deti a hovoria si Dietok prizeračky: Deti sa nemajú nijako trestať, chváliť ani odmeňovať

Miroslava Setnická a Viera Farbiaková. Foto - Ola Kulíčková
Miroslava Setnická a Viera Farbiaková. Foto – Ola Kulíčková

Dieťa nepotrebuje žiadne nálepky typu, že je slušné, pekné, dobré, šikovné a podobne. Ak niečo urobí, stačí mu poďakovať. Vnímajme ho ako rovnocenného partnera, vyzývajú Miroslava Setnická a Viera Farbiaková z projektu Dietok prizeračky.

Viera Farbiaková (1993) a Miroslava Setnická (1990) opatrujú deti v klientskych rodinách spôsobom, ktorý je založený na rešpektujúcom prístupe k nim. Založili na to projekt Dietok prizeračky a dnes sa ním úspešne živia.

Váš projekt sa volá Dietok prizeračky. Skrýva sa za ním špecifická filozofia opatrovania, respektíve výchovy detí, kde podmienkou je rešpektujúce a láskavé sprevádzanie životom. Ako vám napadlo, že by ste také niečo mohli povýšiť na čosi, čo by vás mohlo živiť?

Miroslava: Obe sme opatrovali deti v rôznych rodinách už roky predtým. Zistili sme, že sa tým dá uživiť a nemusíme chodiť do iného zamestnania. Samozrejme, každá z nás mala svoj vlastný prístup. Keď som šla na materskú dovolenku s prvým dieťaťom, Vierke som prenechala svoju klientsku rodinu, v ktorej som pôsobila päť rokov. Práve mama dieťaťa z tejto rodiny nám povedala, že to celé robíme akosi inak a lepšie. Posmelila nás k tomu, aby sme začali odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

Rešpektujúci prístup k deťom by mal byť podľa nás štandardom. Žiaľ, zatiaľ nie je, preto sa ho snažíme šíriť čo najviac – v rodičovstve aj v pomáhajúcich profesiách.

Viera: To, že sa k deťom správame inak, zaujímavejšie a lepšie, nám postupne hovorilo čoraz viac ľudí. Všimol si to aj môj priateľ. Osobne som si v tom na začiatku príliš neverila, hoci som sa snažila robiť tú prácu najlepšie, ako som vedela.

Motivácia, aby sme to pretavili do normálnej služby, teda prichádzala najmä zvonku. Nakoniec sme obe uverili, že by to mohlo fungovať, a pustili sme sa do toho. Chceme, aby rešpektujúco k deťom pristupovalo čo najviac opatrovateľov a opatrovateliek a, samozrejme, aj rodičov. V tomto sa im snažíme byť príkladom.

Aké ste mali detstvo? Lebo k tomuto prístupu vás muselo vyformovať nejaké prostredie.

Viera: Mala som to celkom divoké. Otec pochádzal z rozvedenej rodiny, čo bolo za socializmu a na dedinské pomery nezvyčajné. Jeho mama bola závislá od alkoholu. V rodine bolo veľa tajomstiev a nepríjemností, ktoré prežil v detstve. Podpísali sa na ňom aj na jeho rodičovstve. Vo výsledku svoje trápenia prenášal na nás, na deti. Detstvo som teda mala veľmi stresujúce, boli tam aj fyzické tresty.

Mojím šťastím bolo, že sa o mňa starali aj dvaja iní ľudia – jednak moja starká, jednak opatrovateľka teta Ružena. Práve u nich som zažívala bezpečie. Keď ma naši doma v detstve nahnevali, zbalila som si batôžtek a odišla k opatrovateľke. Bývala od nás desať minút pešo a mala som aj kľúče od jej bytu. Mama vedela, ku komu idem, takže tomu nebránila. Muselo byť pre ňu náročné vidieť, ako odchádzam, ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie