50 otázok a jedna odpoveď. O referendách, ktoré boli alebo mali byť (+ interaktívne mapy)

V článku sa dozviete:

• ako politické elity často hovorili o vôli ľudu, no referendá sabotovali alebo ignorovali;
• že keď neboli referendá spojené s voľbami, nemali výrazne väčšiu ako 20-percentnú účasť;
• že ani spojenie s voľbami neznamenalo ich úspech;
• ako sa referendá zneužívali na politický boj a volebnú kampaň;
• a ako do nich zasahovali prezidenti.

„Rozvíja sa princíp priamej demokracie, napríklad konštituovaním ustanovení o referende,“ hovoril Vladimír Mečiar v pléne slovenského parlamentu 31. augusta 1992, keď ako predseda slovenskej vlády uvádzal návrh na prijatie Ústavy Slovenskej republiky.

V pôvodnom návrhu ústavy malo referendum dokonca vlastný článok a KDH vôľu ľudu povyšovalo natoľko, že navrhovalo, aby sa výsledky platného referenda nedali vôbec zvrátiť zákonom, ale jedine ďalším referendom – a to najskôr po piatich rokoch. „Nie je možné zmeniť vôľu či názor ľudu, ak ich v skutočnosti nezmenil ľud sám,“ prehlásil vtedy Ján Figeľ.

Porevoluční slovenskí politici – aspoň tak sa to zdá z ich vyjadrení – si vôľu ľudu a normotvorbu pomocou referenda idealizovali. A to napriek tomu, že Československo a ani Slovensko nemali s referendami žiadnu skúsenosť. Alebo možno práve preto.

Dialo sa to presne v čase, keď slovenský parlament robil kroky vedúce k rozpadu Československa. Toho Československa, ktorého zákon o referende predpokladal, že sa môže rozpadnúť len referendom. Vtedajší vládni politici referendum o rozdelení Československa nechceli, lebo podľa sondáže až 84 percent jeho obyvateľov bolo za zachovanie spoločného štátu.

Mimochodom, československý ústavný zákon o referende nebol nikdy formálne zrušený. Je teda stále súčasťou slovenského právneho systému.

Prvé referendum malo byť o predčasných voľbách

Profesor Augustín Marián Húska, poslanec slovenského parlamentu a bývalý federálny minister, priniesol 2. marca 1994 Michalovi Kováčovi do Prezidentského paláca 422-tisíc podpisov na vypísanie referenda. Medzi signatármi boli aj Michael Jackson či Fantomas.

Skutočným iniciátorom bol vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar, referendum si vymyslel ako formu pomsty nelojálnym politikom HZDS, ktorí od neho odišli. Od ľudí chcel, aby v referende uzákonili, že ak sa poslanec spreneverí strane, za ktorú kandidoval, stratí poslanecký mandát. A keďže Mečiar už v tom čase nemal väčšinu v parlamente, od ľudí ďalej chcel, aby referendom schválili predčasné voľby. Ako bonusovú pridal aj otázku o preukazovaní majetku pri privatizácii.

Prezidentský palác si za 2,1 milióna slovenských korún v súkromnej počítačovej firme objednal kontrolu petičných hárkov. Len na ilustráciu, za tú sumu by ste si vtedy v Bratislave kúpili 42 trojizbových bytov. Kontrolou hárkov sa zistilo, že možno uznať len 230-tisíc podpisov – pričom na vyhlásenie treba aspoň 350-tisíc podpisov –, a bolo po referende.

Vec mala ešte dohru na Ústavnom súde a Mečiar vtedy obviňoval Kováča, že zneužíva svoje právomoci, a označoval ho za vlastizradcu. Vtedy sa ešte nepoužívalo slovné spojenie „zmariť referendum“. To slovenský jazyk obohatilo až o tri roky neskôr.

Občania sa v tom istom roku predsa len referenda dočkali, a to z iniciatívy krajne ľavicového Združenia robotníkov Slovenska. Pod referendum však podpisy nezbierali, presadili ho v parlamente. Na vysvetlenie, referendum možno okrem petície iniciovať aj uznesením Národnej rady.

Ján Ľupták sa ľudí pýtal, či súhlasia, aby sa prijal zákon o preukazovaní peňazí použitých pri dražbách a privatizácii. Z ústavného inštrumentu spravil nástroj politického marketingu.

Účasť na Ľuptákovom referende v roku 1994. Kartogram – Denník N/Daniel Kerekes

Ľuptákovo referendum tvrdo narazilo na najväčšieho nepriateľa slovenských referend -