Denník N

Svet nekultúrneho búrania sa končí, a ak by sme zbúrali Najvyšší súd, bola by to hanba

Budova Najvyššieho súdu v Bratislave, bočný pohľad. Foto - Filip Beránek/Ikony
Budova Najvyššieho súdu v Bratislave, bočný pohľad. Foto – Filip Beránek/Ikony

Najvyšší súd v Bratislave sídli v budove, ktorú koncom 80. rokov navrhol uznávaný architekt Vladimír Dedeček. Metropolitný inštitút Bratislavy potvrdil, že budova sa s jeho pomocou pripravuje na rekonštrukciu, no zaznievajú aj hlasy za jej zbúranie.

Autor je architekt 

Na webe YIM.BA sa objavil článok volajúci po zbúraní budovy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky od renomovaného architekta Vladimíra Dedečka. Treba reagovať, pretože volať po zbúraní budovy Najvyššieho súdu počas prebiehajúcej klimatickej krízy je scestné a svet architektúry sa už nejaký ten piatok točí presne opačným smerom.

Človek by od takého odvážneho názoru, ako je zbúranie sídla dôležitej inštitúcie v centre hlavného mesta, očakával solídne a nepriestrelné argumenty, alebo aspoň argumenty akéhokoľvek druhu. V článku sa však žiadne nenachádzajú. Dočítame sa, že stavba je „kontroverzná“ a „monštrum“, ale nedočítame sa, prečo sú tieto pojmy prezentované ako argumenty. V texte je síce citovaná dobová kritika, no tá je skôr jasným generačným vymedzením sa mladých postmodernistických architektov voči ich starším, modernistickým kolegom, poprípade ako medziriadková kritika režimu. Prečo má byť 30-ročný článok dôvodom na zbúranie funkčnej stavby, nie je zrejmé. Kompetentní z parlamentu, Najvyššieho súdu a mesta sú obvinení zo „slabej odvahy a z neschopnosti“.

Dramatický slovník textu striedajú floskuly, ktoré nestoja na argumentoch, iba na pocitoch. S argumentmi sa dá ísť do konštruktívnej diskusie, s pocitmi nie. Skúsme to teda tým prvým spôsobom.

Návrh budovy Najvyššieho súdu od Vladimíra Dedečka, čelný pohľad a interiér. Foto – Zbierka SNG, webumenia

Ako to urobili inde a dobre

Začiatkom 70. rokov si na viedenskej Lehárgasse postavila Technická univerzita nevýraznú, 11-podlažnú výškovú budovu. Keďže všetky stavby potrebujú pravidelnú obnovu, ani ju neminula diskusia o budúcnosti.

Univerzita sa ju rozhodla zrekonštruovať, a to v takzvanom „Plus-Energie“ štandarde. Znamená to, že stavba po rekonštrukcii vygeneruje viac energie, ako jej spotrebuje. Vo Viedni tak stojí vôbec prvá výšková kancelárska budova s takýmito „plusovými“ parametrami. Celkové náklady rekonštrukcie sa týmto krokom predražili oproti konvenčným obnovám len o približne štyri percentá. Pri súčasných cenách energie sa dá len domnievať, koľkokrát sa univerzite táto investícia už vrátila. Budova ani po rekonštrukcii nie je žiadnym architektonickým zázrakom, je však dôkazom, že pre energetickú náročnosť netreba fungujúce stavby búrať.

Technická univerzita a budova Philips vo Viedni. Foto – tuwien.at, vorsorge-wohnung.at

V podobnom období sa rekonštruovala aj ikona povojnovej Viedne – kancelárska budova firmy Philips od renomovaného rakúskeho architekta Karla Schwanzera. Elegantná, 71 metrov dlhá hmota desiatich podlaží prešla kompletnou rekonštrukciou, zmenou funkcie a vnútorným zateplením. Tento architektonicko-inžiniersky míľnik je pamiatkovo chránený. Bolo teda potrebné zachovať tektonické finesy jej fasády, štandardné zateplenie zvonku preto nebolo možné. PhilsPlace, ako sa súkromný projekt dnes volá, dokazuje, že povojnovú modernu je možné obnoviť aj bez robenia kompromisov s jeho najhodnotnejšími aspektmi.

Zaujímavým príbehom si prešla aj železničná stanica v sliezskom meste Havířov. Táto nádherná povojnová stavba mala byť ešte v roku 2014 zbúraná a nahradená novou stavbou rovnakého účelu. Napätú kauzu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Kultúra

Teraz najčítanejšie