Denník N

Musíme pochopiť uhorské základy slovenskej štátnosti

Foto – TASR
Foto – TASR

Na Slovensku máme tendenciu vnímať Uhorsko trochu zúžene ako štát nomadických starých Maďarov, ktorý vznikol zničením Veľkej Moravy. Výsledkom je vnímanie slovenskej histórie ako snahy o návrat k štátnosti, ktorú sme nadobudli na niekoľko dekád vo veľkomoravskom období

Autor je profesor na Katedre politológie FiFUK

Tridsať rokov od vzniku Slovenskej republiky sme si svojou štátnosťou stále neistí. Stačí, že si maďarský premiér Viktor Orbán s provokatívnym vtipkárstvom jemu vlastným zavesí niekde na futbale nevkusný tržnicový šál s mapou veľkého Uhorska, a už je na Slovensku niekoľko dní oheň na streche. Už sa tu organizujú televízne debaty v hlavnom vysielacom čase, už počuť vyjadrenia vrcholných predstaviteľov štátu a už sa tu skoro všetci znepokojujú a rozhorčujú.

Odhliadnime teraz od toho, že Orbán a jeho režim skutočne v strednej Európe podnikajú dlhodobé a ideologicky podložené kroky na destabilizáciu nášho regiónu. Sústreďme sa na reakciu slovenskej spoločnosti, ktorá sa ani po takmer dvoch dekádach členstva v EÚ a NATO nedokáže zbaviť strachu z veľkého Uhorska. Súvisí to s tým, že nemáme stabilne spracované a pochopené naše vlastné dejiny a úlohu Uhorska ako stredovekého štátu pri rozvoji základov našej dnešnej štátnosti. Ak to trochu zjednoduším, pre mnohé naše občianky a občanov sa slovenská história začína Veľkou Moravou, potom sa skoro tisíc rokov akoby nedialo takmer nič, no a potom už prišli štúrovci, následne Československo a zvyšok v 20. storočí už poznáme. Lenže týmto vytesňovaním Uhorska z nášho chápania vlastnej histórie sa zbavujeme porozumenia, akým spôsobom boli naša krajina a spoločnosť súčasťou kľúčových procesov v stredoveku a novoveku, keď sa formovali moderné štáty a s nimi aj kľúčové inštitúcie štátnych zriadení v Európe.

Neuchopovaním našej úlohy v Uhorsku teda prehliadame kľúčové procesy, ktoré prispeli k formovaniu našej dnešnej štátnosti. Pokúsim sa tu preto v krátkosti načrtnúť, prečo by sme pri uvažovaní nad modernou štátnosťou Slovenskej republiky mali brať Uhorsko vážnejšie.

Evolučná perspektíva pri skúmaní vývoja štátov

Moderný suverénny štát ako inštitúcia má dnes po celom svete viacero spoločných prvkov. Podľa klasickej definície Maxa Webera ide o politickú štruktúru, ktorá si úspešne vyhradzuje monopol na výkon legitímneho násilia na určitom území. Zároveň však je každý štát ako inštitúcia ukotvený v sociálnej štruktúre spoločnosti, ktorá ho tvorí. A tu ide o špecifické prvky, ktoré vedú k odlišnostiam vo vývoji štátov a v ich prispôsobovaní sa zmenám v globálnom prostredí.

Slovenská republika, Nórske kráľovstvo, Spojené štáty americké, Čínska ľudová republika a Spojené arabské emiráty sú všetko moderné suverénne štáty, ale ich vnútorné nastavenie a spôsoby fungovania sa líšia. Rozdiely sú aj v tom, ako sa rôzne štáty dokážu meniť a prispôsobovať zmenám v globálnom prostredí.

Ako vo svojom výskume ukazuje americký politológ Sven Steinmo, pri skúmaní zmien v štátoch je potrebné pozrieť sa, ako sú štáty inštitucionálne „skonštruované“. Ide o identifikáciu historických a politických udalostí, ktoré viedli k stabilizácii konkrétnych a dnes už zabehaných štruktúr a spôsobov výkonu politiky v danom štáte. Vývoj štátu podľa Steinma je možné vnímať ako evolučný proces, kde jednotlivé inštitucionálne prvky, ktoré vznikli v konkrétnych historických súvislostiach, nadobudnú stabilitu a pretrvávajú aj po celé storočia a následne majú výrazný vplyv na to, ako daný štát a spoločnosť fungujú a ako sa prispôsobujú zmenám v globálnom prostredí.

V prípade dnešnej slovenskej štátnosti je okrem iného potrebné pozrieť sa na to, ako je ukotvená vo vývoji Uhorského kráľovstva.

Veľkomoravskú tradíciu máme vďaka anti-nomádskemu Uhorsku

Na Slovensku máme kolektívnu tendenciu vnímať Uhorsko trochu zúžene ako štát nomádskych starých Maďarov, ktorý vznikol zničením Veľkej Moravy. Výsledkom je vnímanie slovenskej histórie ako snahy o návrat k štátnosti, ktorú sme nadobudli na niekoľko dekád vo veľkomoravskom období – zrejme z toho pramení aj súčasný odkaz na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a na historický odkaz Veľkej Moravy v Preambule Ústavy SR.

Ak sa však pozrieme bližšie na vznik Uhorska a na princípy jeho fungovania, pochopíme, že Uhorské kráľovstvo založené korunováciou kráľa Štefana I. v roku 997 bolo všetko iné, len nie kráľovstvo nomádskych starých Maďarov. Štefan I., ktorý mimochodom, ako uvádzajú historici Zsigmond Pál Pach alebo Ján Steinhübel, vládol v rokoch pred svojou korunováciou ako knieža v Nitre, vytvoril na svojom novom kráľovskom dvore v Ostrihome spolu s manželkou kráľovnou Gizelou Bavorskou centrum feudálnej moci zložené z veľkej časti z civilných a vojenských administrátorov z Bavorska a iných častí západnej Európy, ako aj z elít slovanského a staromaďarského pôvodu. Prišlo tu k určitej fúzii štruktúr feudálneho vládnutia vytvorených počas veľkomoravského obdobia s mechanizmami a praktikami importovanými novou kráľovskou administratívou zo západnej Európy s cieľom získať legitimitu medzi európskymi kráľovskými rodmi.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie