Spolupracujúcich obvinených nenazývajme kajúcnikmi. Lebo nimi nie sú
Kajúcnosť, pokánie, kajúcnik sú primárne religiózne termíny, respektíve termíny v religióznom kontexte.
Autor je publicista
Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka kajať sa znamená ľutovať hriechy, konať pokánie (v náboženskom zmysle), ľutovať svoje činy, svoje previnenie. Je to teda vnútorný sebareflexívny postoj vyjadrený aj navonok.
V tomto zmysle sa slová o kajúcnosti a pokání používajú aj v dávnych biblických textoch. V starozákonných textoch sa pre slovo pokánie používa hebrejský termín „shub“. Znamená fyzický návrat, no v prenesenom, symbolickom zmysle znamená vrátiť sa k správnemu konaniu, odvrátiť sa od nesprávneho, nemorálneho konania, zmeniť správanie. V novozákonných textoch sa používa grécky termín „metanoia“ označujúci zmenu zmýšľania.
Z týchto významov vychádza aj kresťanská mystika i teológia, ktoré chápu kajúcnosť ako cnosť, ktorá má očisťujúci účinok.
V stredoveku, najmä v prípade verejne známych osôb na akceptovanie kajúcnosti nestačili len slová ľútosti, ale bolo potrebné aj iné viditeľné a asketické potvrdenie: napríklad formou púte na nejaké posvätné miesto, formou dobročinnosti a podobne. Až vtedy bolo možné takúto osobu nazvať kajúcnikom. Kajúcnik bol teda ten, kto sa priznal k činu, vyjadril ľútosť a zároveň vykonal aj vonkajší viditeľný skutok kajúcnosti, nie však vypočítavo taký, ktorý ho takpovediac nič nestojí.
