Vydavateľ SME Fulmek: Viem, že do Ruska sa viac nepozriem, Putinovi už neverí ani moja mama

Alexej Fulmek priznáva, že s pribúdajúcim vekom sa mu už veľmi nechce organizovať podujatia, 30. výročie založenia denníka SME však bolo dostatočným dôvodom na to, aby pozval hostí na veľkú oslavu do SND. V rozhovore hovorí:

• v akej situácii vznikal denník SME a aká dôležitá je kamarátska atmosféra pre fungovanie redakcie;
• o svojich osobných skúsenostiach z Ruska a čo ho presvedčilo, že vypnúť ruské televízne stanice bolo správne rozhodnutie;
• o tom, v čom sa kauzy Smeru ponášajú na to, čo roky budovali v Rusku;
• ako pokojne prijal skutočnosť, že jeho dcéra je bisexuálka.

Denník SME, ktorý vydávate, 14. januára oslavuje 30 rokov. Na úvod všetko najlepšie. 

Ďakujem.

Ako toto výročie prežívate? Pozeráte si staré fotografie a listujete v starých výtlačkoch novín?

Nie, ale pozeral som si titulné strany na šále, ktorý mi darovali kolegovia pri príležitosti 20. výročia.

Takže teraz čakáte ďalší šál?

Čakám šál alebo nejaké špeciálne vydanie s titulkami. Stále rozmýšľam o tom, že keby sme začali vydávať len titulky z minulých rokov, mohla by to byť celkom dobrá zárobková činnosť.

Je už dnes denník SME inštitúcia?

Vydavateľstvo je inštitúcia, udržalo sa tu 30 rokov, čiže asi áno. Denník SME pomáha tejto krajine 30 rokov. Aspoň tak sa domnievajú všetci ľudia, ktorí tam pracovali, zrejme aj vy, ktorí ste predtým pracovali v SME a teraz ste v Denníku N. Je to novinárske presvedčenie a moje tiež.

Toto výročie sa prelína s výročím vzniku Slovenskej republiky. Ako vznik Slovenskej republiky ovplyvnil vznik denníka SME?

Dnes to už asi nie je také známe, ale pracovali sme v denníku Smena, odkiaľ nás vyhodili. Denník Smena sa postavil proti rozpadu federácie, bol kritický k Vladimírovi Mečiarovi, nepodporovali sme vznik Slovenskej republiky, pretože sme tušili, že to nebude úplne demokratický štát a že republika vzniká bez mandátu, ktorý by na rozpad dalo obyvateľstvo v referende. Napĺňali sa ambície niektorých nacionalistických politikov. Vladimír Mečiar na začiatku svojej kariéry nacionalistom nebol, ale bol pragmatický a videl, že to je vlna, na ktorej sa dá zviezť, tak sa ním stal. Náš kritický postoj vyústil do toho, že nás v prvý pracovný deň roku 1993 vyhodili. Vtedy som bol zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka, Jozef Weiss bol riaditeľom, vyhodili teda kompletné vedenie. Neurobili to však profesionálne dobre, lebo nové vydavateľstvo, ktoré nás prišlo vyhodiť, nemalo zápis v obchodnom registri, a tak sme noviny udržali ešte asi päť dní a o dva týždne sme začali vydávať denník SME. Vtedy nám nakrátko poskytol platformu aj riaditeľ Nového Času. Šéfredaktorkou bola Zuzana Račková, ktorá neskôr robila u nás. Dali nám priestor, aby sme preklenuli obdobie, keď sme nemali kde písať. 14. januára vyšlo SME na nedeľu a 15. denník SME.

Pozeráte sa už na existenciu Slovenskej republiky po 30 rokoch inak? Zvykli ste si alebo stále smútite za Československom?

Nesmútim ani za Československom, ani za Slovenskom. Myslím si, že nacionalistické tendencie by boli také silné, že by sa to rozpadlo tak či tak, v spoločnosti by bolo obrovské napätie, tak ako je aj dnes. V tejto spoločnosti sa neustále hľadá nejaký nepriateľ práve z toho dôvodu, že máloktorí politici sú schopní tvoriť pozitívny a vizionársky obsah. Tak ho nahrádzajú tým, že vytvárajú fiktívnych nepriateľov. Toto bola pomerne jednoduchá vec – byť nepriateľom Čechov, Maďarov. Z tohto pohľadu je správne, že Slovenská republika vznikla, pretože to napätie by tu bolo neúnosné a asi by to k tomu tak či tak smerovalo. V tom čase som bol výrazne proti, lebo to bol ekonomický a kultúrno-spoločenský nezmysel, ale z dnešného pohľadu si myslím, že to je v poriadku.