Vydavateľ SME Fulmek: Viem, že do Ruska sa viac nepozriem, Putinovi už neverí ani moja mama

Alexej Fulmek priznáva, že s pribúdajúcim vekom sa mu už veľmi nechce organizovať podujatia, 30. výročie založenia denníka SME však bolo dostatočným dôvodom na to, aby pozval hostí na veľkú oslavu do SND. V rozhovore hovorí:

• v akej situácii vznikal denník SME a aká dôležitá je kamarátska atmosféra pre fungovanie redakcie;
• o svojich osobných skúsenostiach z Ruska a čo ho presvedčilo, že vypnúť ruské televízne stanice bolo správne rozhodnutie;
• o tom, v čom sa kauzy Smeru ponášajú na to, čo roky budovali v Rusku;
• ako pokojne prijal skutočnosť, že jeho dcéra je bisexuálka.

Denník SME, ktorý vydávate, 14. januára oslavuje 30 rokov. Na úvod všetko najlepšie. 

Ďakujem.

Ako toto výročie prežívate? Pozeráte si staré fotografie a listujete v starých výtlačkoch novín?

Nie, ale pozeral som si titulné strany na šále, ktorý mi darovali kolegovia pri príležitosti 20. výročia.

Takže teraz čakáte ďalší šál?

Čakám šál alebo nejaké špeciálne vydanie s titulkami. Stále rozmýšľam o tom, že keby sme začali vydávať len titulky z minulých rokov, mohla by to byť celkom dobrá zárobková činnosť.

Je už dnes denník SME inštitúcia?

Vydavateľstvo je inštitúcia, udržalo sa tu 30 rokov, čiže asi áno. Denník SME pomáha tejto krajine 30 rokov. Aspoň tak sa domnievajú všetci ľudia, ktorí tam pracovali, zrejme aj vy, ktorí ste predtým pracovali v SME a teraz ste v Denníku N. Je to novinárske presvedčenie a moje tiež.

Toto výročie sa prelína s výročím vzniku Slovenskej republiky. Ako vznik Slovenskej republiky ovplyvnil vznik denníka SME?

Dnes to už asi nie je také známe, ale pracovali sme v denníku Smena, odkiaľ nás vyhodili. Denník Smena sa postavil proti rozpadu federácie, bol kritický k Vladimírovi Mečiarovi, nepodporovali sme vznik Slovenskej republiky, pretože sme tušili, že to nebude úplne demokratický štát a že republika vzniká bez mandátu, ktorý by na rozpad dalo obyvateľstvo v referende. Napĺňali sa ambície niektorých nacionalistických politikov. Vladimír Mečiar na začiatku svojej kariéry nacionalistom nebol, ale bol pragmatický a videl, že to je vlna, na ktorej sa dá zviezť, tak sa ním stal. Náš kritický postoj vyústil do toho, že nás v prvý pracovný deň roku 1993 vyhodili. Vtedy som bol zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka, Jozef Weiss bol riaditeľom, vyhodili teda kompletné vedenie. Neurobili to však profesionálne dobre, lebo nové vydavateľstvo, ktoré nás prišlo vyhodiť, nemalo zápis v obchodnom registri, a tak sme noviny udržali ešte asi päť dní a o dva týždne sme začali vydávať denník SME. Vtedy nám nakrátko poskytol platformu aj riaditeľ Nového Času. Šéfredaktorkou bola Zuzana Račková, ktorá neskôr robila u nás. Dali nám priestor, aby sme preklenuli obdobie, keď sme nemali kde písať. 14. januára vyšlo SME na nedeľu a 15. denník SME.

Pozeráte sa už na existenciu Slovenskej republiky po 30 rokoch inak? Zvykli ste si alebo stále smútite za Československom?

Nesmútim ani za Československom, ani za Slovenskom. Myslím si, že nacionalistické tendencie by boli také silné, že by sa to rozpadlo tak či tak, v spoločnosti by bolo obrovské napätie, tak ako je aj dnes. V tejto spoločnosti sa neustále hľadá nejaký nepriateľ práve z toho dôvodu, že máloktorí politici sú schopní tvoriť pozitívny a vizionársky obsah. Tak ho nahrádzajú tým, že vytvárajú fiktívnych nepriateľov. Toto bola pomerne jednoduchá vec – byť nepriateľom Čechov, Maďarov. Z tohto pohľadu je správne, že Slovenská republika vznikla, pretože to napätie by tu bolo neúnosné a asi by to k tomu tak či tak smerovalo. V tom čase som bol výrazne proti, lebo to bol ekonomický a kultúrno-spoločenský nezmysel, ale z dnešného pohľadu si myslím, že to je v poriadku.

Denník SME vznikol ako odpor proti tomu, že noviny chcel ovládnuť Mečiar. Tento opozičný postoj sa vinie celou ich históriou. Cítite sa celý život v opozícii?

Treba rozdeliť moje pohľady a tie redakčné. Nie vždy sú úplne totožné. Cítim sa v opozícii voči ľuďom, ktorí ohrozujú zdravie spoločnosti. Redakcia je kritická ku každej vláde. Je to vcelku prirodzené nastavenie nielen našich slobodných médií, ale aj tých západných. Kritický postoj k vládam je prirodzenou súčasťou novinárskej práce, nehovoriac o tom, že okrem politiky médiá pokrývajú množstvo iných tém. Bol som prekvapený, keď nám v prieskumoch vyšlo, že nás číta 25 percent voličov Smeru. Pri prvom prieskume som si myslel, že to je nejaký fatálny omyl. Keď to potvrdzovali ďalšie prieskumy, pochopil som, že ľudia si môžu vyberať noviny pre úplne iné témy. Napríklad šport. Redakcia má byť kritická. Často hovorím, že novinári robia veľa chýb, často vykresľujú nereálny svet čistých ľudí, nepragmatických, hoci politika je – tak ako obchod – veľmi pragmatická. Na druhej strane, je to lepšie, ako keby médiá neboli slobodné, pretože slobodné médiá kričia, keď sa spoločnosť vyvíja nesprávnym smerom. Ten hlas môže v nejakej fáze vyzerať ako minoritný, ale je veľmi dôležité, aby zaznel, aby sa ho spoločnosť chytila a aby rástol. Dá sa tým zabrániť veľkým spoločenským a ľudským tragédiám.

Cítite to tak, že ste celých 30 rokov menšinovým hlasom?

Moja životná filozofia je, že sa snažím o nekonfliktný priebeh. Počúvam obidve strany. Keď sa ľudia odstreľujú od osi do extrémnych polôh, vyvoláva to v spoločnosti nesmierne napätie a môže ju priviesť k rôznym tragédiám, ako sme videli nedávno pri vražde v Teplárni. Treba komunikovať aj s tými, ktorých liberálna a intelektuálna časť spoločnosti považuje za nehodných pozornosti a odsúdeniahodných. Vždy som sa snažil komunikovať. Nemali sme žiadne kontakty s politikmi, možno chvíľu v roku 1998 s SDK, keď porazili Mečiara a my sme sa tešili. Potom sa však ten vzťah za Martina M. Šimečku znormálnil a dostal sa do kritickej polohy aj voči Mikulášovi Dzurindovi. Pri politike som sa necítil ako menšinový človek, skôr som redakciu vždy nabádal, aby sa snažila pozerať na vývoj aj očami politikov. Cez SME prešlo aj veľa politikov, podnikateľov, primátorov. Nesúhlasím s tou uzavretosťou redakcií, že ak je niekto v politike, nemôže sa vrátiť. Prišli by s absolútne inou skúsenosťou, ako majú novinári. Ale redakcie sú k tomuto veľmi obozretné a akoby vás diskvalifikovalo, keď idete robiť iné povolanie. Dá sa tomu rozumieť. Z celospoločenského pohľadu mám čoraz viac pocit, že by som sa mal skôr viac uťahovať do rodiny než verejne vystupovať. Nechcem nadávať na to, čo sa deje, a byť opozičník, ale nezdá sa mi, že spoločnosť ide dobrým smerom.

Ste s vekom pesimistickejší?

Áno, asi tak. Šimečka mi kedysi hovoril, že civilizácia ide absolútne nesprávnym smerom, a ja som hovoril, že nie, že trh všetko vyrieši, lebo šikovní ľudia potiahnu spoločnosť dopredu. Pomaly však prichádzam k jeho časti barikády.

Vy ste polovičný Rus. Ako veľmi vás šokovalo napadnutie Ukrajiny Ruskom?

Absolútne ma to šokovalo, najmä rozsah celej operácie. V živote by mi nezišlo na um, že ruské vedenie sa pokúsi obsadiť celú Ukrajinu. Rusi mali celý čas po rozpade Sovietskeho zväzu pocit krivdy, že sa rozpadol pod vplyvom vonkajších okolností. Tak ako my máme pocit krivdy, že sa rozpadlo Československo, ale nie, že to urobili mocnosti. Urobili to politické reprezentácie. Rusi majú pocit, že to bol nejaký typ zásahu zvonka a Gorbačovova slabosť, hoci na rozpad Sovietskeho zväzu najviac tlačil Jeľcin a počas jeho éry sa aj rozpadol. Keby útočili na tie časti, kde sú prevažne Rusi, zdalo by sa mi, že to má z ich strany imperiálnej politiky logiku. Ale keďže zaútočili aj zo severu a chceli obsadiť Kyjiv, zdalo sa mi to šialené. Kontaktoval som vtedy aj svojich príbuzných v Rusku, písal som im, nech neveria ruskej propagande, že je to normálna imperiálna vojna. Odpovedali veľmi zdržanlivo, neviem, či pod vplyvom ruskej propagandy alebo strachu. Pre Rusko je to v každom prípade úplná tragédia. Keďže sa celý civilizovaný svet zjednotil na podpore Ukrajiny, bude to mať pre Rusko fatálne následky.

Onedlho uplynie rok od vypuknutia vojny. Keď sa začala, napísali ste väčší text, v ktorom ste opisovali aj to, ako vaša mama hovorila, že Putin dobre urobil, veď Ukrajinci bombardovali a zabíjali Rusov. Zmenilo sa to po roku?

Po roku sa to zmenilo. Mame vypli ruské televízie, čo ju prinútilo pozerať ukrajinskú televíziu, keďže tá vysiela aj v ruštine. Vypnutie ruských televízií mi prinieslo takúto úľavu. Sám som trpel, keď som tú propagandu roky sledoval, je kontinuálna. To vymývanie mozgov a vyrábanie konfliktu so západnou civilizáciou a s Američanmi trvá minimálne desať rokov. Pozeral som to, lebo viem výborne po rusky.

A mama žije v Bratislave?

Áno. Najprv som si nebol istý, či je vypnutie televízie správny krok, aj keď si oddýchnete, lebo ju nemusíte počúvať a žije sa vám ľahšie.

Pochybovali ste o tom, lebo je to nenovinárske?

Áno, je to neslobodné, ľudia by si mali nakoniec vybrať sami a je to zásah viacerých štátov. Na Západe teraz ani v hoteloch nikde neuvidíte ruskú televíziu. Najskôr som o tom pochyboval, ale pri zmene postoja mojej mamy, keď som videl, že keď propagandu vypnete, naozaj to funguje, som zmenil názor. Ona naozaj začala hovoriť, že Putin nie je v poriadku a že Ukrajinci nič neurobili, že na nich útočia neoprávnene. Je to fascinujúci poznatok a povedal som si, že vypnutie bol asi nakoniec správny krok. Žiaľbohu, v Rusku sa to vypnúť nedá, médiá sú v rukách oligarchov spriaznených s Putinom. Aj v iných krajinách po rozpade Sovietskeho zväzu silnela mafia, v Rusku takisto. Putin tú mafiu zlikvidoval a vytvoril štruktúru, ktorú má pod kontrolou. Ľudia teda mali pocit, že robí poriadok. Jeho popularita je prirodzená, ale myslím si, že teraz začne klesať, lebo ruskí chlapci na Ukrajine naozaj zomierajú, ani nevedia prečo.

Ste v kontakte so svojimi príbuznými? 

Nie. Po tom, čo boli ich reakcie také rezervované, sme už ďalej nekomunikovali. Mama mala jedného súrodenca a sesternicu, takže títo príbuzní sú moji bratranci a sesternice, prípadne ich deti. Asi by im tá komunikácia spôsobovala problémy.

Vyriešili ste teda propagandu v rodine, ako noviny sa ju snažíme riešiť v spoločnosti. Podľa prieskumov, ktoré ukazujú, koľko Slovákov podporuje Putina, si nie som istá, či sa nám to darí. Robíme všetko správne?

Myslím si, že áno. Treba vidieť dve veci. Po prvé, dlhých tridsať rokov politici vyvracajú vieru v štandardné médiá. Či už to bol Mečiar, nakoniec aj Mikuláš Dzurinda, keď začal hovoriť o skupinke, kam zatiahol aj SME, nehovoriac o Robertovi Ficovi, ktorý to robí odporne. Matovič to isté. Vždy dospejú k tomu istému. Je ťažké posúdiť, či to je technologická vec, že si uvedomujú, že vo chvíli, keď budú vyvracať vieru v štandardné médiá, kritika štandardných médií smerom k nim ovplyvní menej voličov, alebo či to je naozaj viera v to, že novinári žijú v iluzórnom svete a nevedia, o čom je praktický život. Obe motivácie sú možné. Druhá vec je, že štandardné médiá nikdy nečítalo sto percent ľudí. Dnes máte množstvo mediálnych kanálov, každý jeden človek môže byť takým kanálom. Máte množstvo konšpiračných médií, ktoré vychádzajú v ústrety ilúziám ľudí, že za ich nešťastné životy môže niekto iný, že niekto ovláda svet, a to je dôvodom ich neúspechu. Ľudia hlboko veria, že tie médiá hovoria pravdu a konšpirácia je vždy atraktívnejšia, lebo spája veci, ktoré si bežný človek nespojí, je to asociatívna metóda. Ako domino, chytia sa dve dvojky, potom príde päťka a vytvoríte reťazec, ktorý síce nie je pravdivý, ale vyzerá tak. Toto je hlavný dôvod, prečo veľa ľudí u nás verí, že toto je vojna vyprovokovaná Západom voči Rusku, ktoré sa len bráni. Holý nezmysel. Je to čistá agresívna vojna o územie.

Posielate peniaze ukrajinskej armáde?

Nie. Poslal som peniaze ukrajinským médiám a vytvorili sme miniportál, ktorý dodnes funguje pre ukrajinských novinárov.

Kedy ste boli naposledy v Rusku?

V júni 2021. Bol som na futbale. Slováci hrali v Petrohrade s Poľskom a so Švédskom.

Myslíte si, že sa tam ešte niekedy pozriete? 

Nie, myslím si, že sa tam už nepozriem.

Bude vám to chýbať?

Áno.

Čo vám bude chýbať? Keď raz bola s vami v Rusku vaša manželka, povedala, že už nikdy viac.

Je to moje detstvo, trávil som tam prázdniny. Ako keď má niekto rád slovenskú dedinu, lebo odtiaľ boli jeho rodičia. Mal som to tam rád. Nižný Novgorod je mesto, ktoré má 1,5 milióna obyvateľov. Chýba mi jazyk a ľudia. Už v tom texte o Rusku som písal, že som pri tých návštevách videl, že krajina ide zlým smerom, že sa nevyvíja zdravo a správne. Dlho som mal pocit, že mám citlivosť a intuíciu na to, kam sa spoločnosť vyvíja. Tento mesianistický pocit, že viem, čo sa bude diať, ma už, našťastie, pustil, ale cítil som, že krajina sa vyvíja zle. Nakoniec to vyústilo do útoku. Rusko je veľmi spotrebná spoločnosť. Dobre sa tam žije, pokiaľ patríte k bohatej vrstve, ktorú vytvoril Putin a Jednotné Rusko. Žije sa vám veľmi dobre, užívate si plody Západu, ale je to veľmi maskulínna, extrémne silová spoločnosť. Je tam neuveriteľná chuť hromadiť majetok po tom, čo tam boli ľudia 75 rokov chudobní a urobilo to z tej spoločnosti strašne agresívny útvar.

Keby ste sa mali ešte vrátiť k svojej intuícii, čo bude s Ruskom a kedy sa skončí vojna?

Neviem, aj preto si myslím, že sa tam už nepozriem. Jednak sa s príbuznými už nedá rozprávať a jednak neviem, či je to ešte vôbec bezpečná krajina. Sedel som v rade MDIF, ktorý je naším akcionárom, keď ich ruský generálny prokurátor vyhlásil za protištátnu a protiústavnú organizáciu. Museli ukončiť v Rusku činnosť a všetkým členom rady odporučili necestovať tam. Aj tak som tam potom minimálne trikrát bol. V zásade som nemal strach, zdalo sa mi, že tá reakcia je prehnaná, ale teraz by som povedal, že by som nešiel do Ruska aj z bezpečnostných dôvodov, ale aj z nechuti. Ľudia sú zmasakrovaní propagandou a ja sa neviem rozprávať s ľuďmi, ktorí nepočúvajú racionálne argumenty, cítim sa potom bezmocný asi ako každý.

Zaujala ma vo vašom texte ešte jedna veta: „Ako malý chlapec som si predstavoval, ako hrdinsky zomieram v druhej svetovej vojne, keď vlastným telom zastavujem guľky fašistov smerujúce väčšinou na nejaké dievča, ktoré sa mi práve vtedy páčilo.“ Práve po začiatku vojny sme sa pýtali politikov, či sú pripravení zomrieť za vlasť. Je takáto príprava na hrdinské zomieranie niečo výnimočné?

Nedávno som bol na Paneurópskej vysokej škole a v paneli, ktorý moderovala pani Radičová, som hovoril, že neverím prieskumom. Ona ako sociologička sa voči tomu výrazne ohradila. Chcem povedať, že ani na Ukrajine v roku 2014, keď už bežala hybridná vojna, by asi z prieskumov nevyšlo to, čo dnes, keď došlo k útoku. Obyvateľstvo sa rozhodlo bojovať za svoju vlasť, čo nakoniec utvorilo ukrajinský národ. Dnes už ani ukrajinskí Rusi nie sú proruskí a cítia sa viac ako Ukrajinci. Práve v dôsledku toho šialeného nápadu obsadiť celú krajinu. Okrem SNP sme nie veľmi bojovali, čiže je otázka, či by k niečomu takému došlo u nás, ale dobre, asi áno, sme súčasťou NATO. No myslím si, že postoje vo vojne sa radikalizujú veľmi rýchlo. Veľmi rýchlo sa v hlave spustí mechanizmus, že buď odídete, lebo chcete chrániť rodinu, seba, alebo sa rozhodnete bojovať a zmierite sa s tým, že môžete svoj život ukončiť vo vojne. Je ťažké povedať, kto by sa ako rozhodol. Teoreticky o tom hovoriť je jedna vec a druhá vec sú praktické veci.

Ale má sa k tomu vychovávať?

To je otázka, že či máte deti stresovať niečím takým. Vytvárate u ľudí niečo ako národnú hrdosť a nie som si istý, či toto nie je jednou z príčin ozbrojených konfliktov. Civilizácia by mala chápať, že obýva planétu Zem a že jej ďalšou úlohou bude s veľkou pravdepodobnosťou osídľovať vesmír. Národná hrdosť je smiešny prežitok, môžete komunikovať s kýmkoľvek aj so Švédom, Angličanom, byť s nimi v manželstve alebo partnerskom vzťahu. Samozrejme, zastaviť agresivitu a imperiálnu chuť inej krajiny nie je dôležité len preto, aby nenastali územné zisky, ale aby sa tento spôsob premýšľania vytratil z civilizovaného sveta. Preto bojovať má zmysel, a preto všetci vzdávajú Ukrajincom hold. Hoci, viete, tá vojna vás učí zabíjať a videl som to aj ja. Začnete byť na tom do istej miery závislý. Je to vzrušenie, ktoré vám civilný život nevie nahradiť. Deformuje to veľkú časť spoločnosti a vedie ju nesprávnym smerom. Je správne bojovať, ale zvyknúť si na to, že niekoho zabíjate, nie je správne, hoci to robíte v obrannej stratégii. Sú to nenapraviteľné škody na celej spoločnosti. Bol som v gruzínsko-abcházskej vojne a tam sa dá na obidvoch stranách hovoriť o vojenských zločinoch. Vtedy som napísal, že vo vojne je ťažké prikloniť sa na jednu stranu. Viete, ako vznikla, kto ju zapríčinil, kto zaútočil prvý, ale už v samotnej vojne je zúčastnených toľko ľudí, že zverstvá sa konajú na oboch stranách a neviete si vybrať. Tým nerelativizujem to, čo sa deje na rusko-ukrajinskom fronte. Je správne, že Ukrajinu podporujeme, len hovorím, že to bude mať ťažký dosah na to spoločenstvo.

V rovnaký týždeň ako bude prvé výročie vojny, je aj piate výročie vraždy Jána Kuciaka. Mali ste pred piatimi rokmi strach, v akej krajine to žijeme?

Istotne. Ani za Mečiara si nikto nedovolil zavraždiť novinára. Vo chvíli, keď k tomu došlo, bolo jasné, že krajina dlhé roky smerovala k niečomu zlému. To, že Robert Fico, na rozdiel od Mareka Maďariča, ani verbálne za to neprevzal zodpovednosť, je jeho neštátnické gesto a nepochopenie celej situácie. Vo chvíli, keď zavraždia novinára, je jasné, že v spoločnosti niečo nie je v poriadku.

Poznali ste Kočnera osobne?

Nie. Nemám rád konflikty a nerád sa vyhraňujem. Som v podstate pripravený stretnúť sa s každým človekom. Ale bolo niekoľko takých ľudí, s ktorými by som sa nestretol. Prekvapovalo ma, že niektorí ľudia sa s nimi stretávali a Kočner bol jeden z nich.

Po vražde začali vyšetrovania osôb a skutkov, ktoré sme si dovtedy nevedeli predstaviť. Prekvapil vás ten rozsah?

Asi áno, prekvapil. Ale bolo zrejmé, že Smer buduje veľmi podobné spoločenstvo, aké budovali Rusi. Ide o vytváranie silnej majetnej vrstvy, ktorá je charakterizovaná významnou spotrebou. Stačilo by mapovať majetky týchto ľudí. Ešte viac ma prekvapuje, ako sa Smer vyhraňuje voči kajúcnikom, pričom to boli ich nominanti. Ich blízki spolupracovníci. Je absurdné dnes na nich pľuvať, veď oni si ich vyberali. Imrecze, preboha, veď to bol šéf finančnej správy, to sa nemohlo stať bez Ficovho vedomia. Prekvapujúce teda je, že Smer je schopný komunikovať také nelogické obsahy a nejaká časť obyvateľstva to reálne absorbuje. To, že sú to ich ľudia, je pritom pomerne jednoduchý a jasný argument. Prečo by si vymýšľali? Boli pristihnutí pri nejakých kriminálnych deliktoch a opisujú ich. Nijako inak sa zločin odhaliť nedá, zločin je vnútri a každý vie, že ho pácha. Čo si akože poviete, keď dostanete 50 tisíc? Že to je provízia? Každý človek v štátnej službe chápe, že to je kriminálny čin, úplatok.

Pred súdom je dokonca aj podnikateľ Jozef Brhel.

Áno, s ním som sa aj asi dvakrát stretol. Bol kultivovaný, riešili sme vtedy kauzu emisie. Prijal nejakú platbu a potom ju vrátil, toto mi vysvetľoval. Stretol som sa s ním, aj keď kúpili Pravdu. Vysvetľoval som mu, že to nie je dobrý krok, vyfúkli nám ju pred tým, ako sme ju mali kúpiť. Prekvapuje ma aj „nízkosť“ tých úplatkov. Stále sa riešia 20-tisíc, 50-tisícové úplatky, ale to je len koncovka. My sme fungujúca firma 30 rokov a odmenu 50-tisíc nemôžem dať nikomu. Čiže predstavte si tie obrovské zdroje, ktoré na to musíte mať, keď toto dávate nižšej štruktúre. Stále sa teda ide po tých nízkych kriminálnych deliktoch, ale tie veľké peniaze ako keby boli presúvané niekde inde. Pevne verím, že sa dospeje až k nim. Iná vec je, aká trestná sadzba je za toto primeraná. Ako znižovať trest, ak peniaze daní ľudia vrátia do systému. Beží diskusia aj medzi politikmi a, samozrejme, to potom nabáda na myšlienku, že korupcia je beztrestná, čo nie je v poriadku. Sú to ekonomické delikty, ktoré sa šírili ako vlny na vodnej ploche bývalej vlády a viedli k rozhodnutiu zavraždiť novinára Jána Kuciaka.

Koncom minulého roka sa stala ďalšia otrasná vražda – pred Teplárňou. Denník SME priniesol príbehy LGBTI+ ľudí a jedným z nich bol aj príbeh vašej dcéry Miriam, ktorá je bisexuálka. LGBTI+ ľudia majú často problémy s rodičmi, pretože to nevedia prijať. Ako ste to zvládli?

Prijal som to úplne normálne. Tým, že si nevytváram predsudky ani voči Brhelovi, ani voči Haščákovi, tak sa snažím nevytvárať si predsudky ani voči ničomu inému. Manželka mi hovorila, že keď sa jej pýtali, ako som to prijal, tak použila prirovnanie, že ako keby ma zavolala na obed: poď jesť. Je to súkromná vec ľudí a rozhodne je potrebné v právnej rovine LGBTI+ ľudí zrovnoprávniť. Nie je dôvod, prečo by mali v modernom svete trpieť. Pre konzervatívnejšiu časť spoločnosti sa to stalo témou, ako keby ich to zjednocovalo. Deje sa to aj na základe strachu rodičov o svoje deti, pretože majú problém prijať ich inakosť. Nečudujem sa im, viem to pochopiť, ak napríklad nejaká pani s manželom čakajú na vnukov. Aj ja som v zásade povedal dcére, že dnes je to už riešiteľné.

Trváte teda na vnúčatách.

Hej, presne tak, trvám (smiech). Nie je to teda úplne nepochopiteľné, keď zrazu do takejto situácie príde správa, ktorá tieto predstavy deštruuje. Ďalšia vec je, že ľudia veľmi podliehajú tlaku okolia. Tento tlak je v malomestskom svete motivátorom rôznych nesprávnych postojov a rozhodnutí ľudí. Neodsudzujem teda, keď to rodičia zle znášajú. Zároveň deti trpia, chcú to tajiť, roky bežia a ony začnú klamať. Keď začnete v živote klamať, tak ste neslobodný, a keď ste neslobodný, tak máte úzkostné záchvaty, zdravotné problémy. Žiť slobodný život a hovoriť pravdu je moja doména. A toto chýba politikom. Nekomunikujú autentické obsahy a je to katastrofa, kopírujú svoje vzory. Napríklad Kamenický zo Smeru. Preboha, veď to je hrozné! Katastrofa!

Súhlasím. Pamätáte si nejaké diskusie v novinách na tému LGBTI+ ľudí napríklad začiatkom 90. rokov? Nezanedbali sme ako novinári počas tých tridsiatich rokov túto tému?

Karol Ježík by určite nebol homofóbny. Keby tá téma vznikla, stopercentne ju podporíme. Ale nepamätám si, či to bola dominantná téma. Pamätám si reálnu mafiu, ktorá vraždila. V roku 1995 bolo tristo bombových alebo ozbrojených útokov a toto bola dominantná téma. Neviem, či sme to zanedbali. Novinári o tom majú písať, máme prinášať pohľady LGBTI+ ľudí aj to, aké majú problémy, ale zmena v spoločnosti bude veľmi pomalá – prijatie na úrovni rodiča, na úrovni komunity. Navyše vo chvíli, keď vám z toho konzervatívna komunita bude robiť tému a hovoriť, že to vy vnášate do spoločnosti konflikt, lebo o tom hovoríte a píšete. Preto aj hovorím o právnych aspektoch – tie sú jediné logické a správne. Tlačenie na ľudí, že to majú prijať ako normálnu vec, bude niečo, čo sa bude u časti ľudí míňať účinkom, pretože si stále budú držať homofóbny pohľad. Plus politici, ktorí to využívajú. Ale pri právnych krokoch musíme oveľa viac tlačiť na politikov, aby došlo k zrovnoprávneniu, ako je to v Českej republike. Nie je dôvod, aby neboli zrovnoprávnení.

Keď vidíte Matoviča, ako od nového roka útočí na transrodových ľudí, čo si o tom myslíte? Naozaj bude toto téma najbližších volieb?

Igora Matoviča poznám, rokoval som s ním a nemal som o ňom veľké ilúzie. Asi sa to potvrdilo. Dúfam, že to nebude téma vo voľbách a že slovenský volič pochopí, že toto naozaj nie sú kľúčové problémy tejto krajiny, tie sú niekde úplne inde.

Máte z tých volieb obavu? 

Nemám obavu z ničoho, voliči rozhodnú. Nechcem hovoriť to, čo Boris Kollár, ale je to tak. Lebo čo s tým spravíte? Vy sa v médiu môžete snažiť nasvietiť obraz krajiny a politickej reprezentácie, ale ľudia, ktorí tu žijú, si vyberú. Rozhodujú sa emotívne, politické programy študuje možno päť percent voličov, aj to som prehnal. Najdôležitejšia je pre mnohých ľudí schopnosť vystupovať, tváriť sa ako líder a alfasamec. Sú aj iní voliči, ale nič s tým nenarobíte. Ak to dopadne tak, že sa vráti k moci Smer, tak to chcú ľudia. Ak sa skupina ľudí dlhodobo masovo mýli, tak to vždy dopadne zle pre obyčajných ľudí z ekonomického hľadiska. Títo chcú žiť ekonomicky lepšie, a ak sa to nedeje, tak je to zdrojom frustrácie. Ľudia chcú byť úspešní, v spoločnosti sa vytvára model, že úspech je všetko, čo máte v spoločnosti zažiť.

Pred necelými dvoma rokmi sa vám po šiestich rokoch podarilo zo SME vytlačiť Pentu, jej podiel kúpil fond MDIF a povedali ste, že tento fond bude zháňať peniaze od investorov, ktorí do toho vložia peniaze, a po určitom období, keď splní svoju úlohu, sa fond rozpustí. V akom štádiu je to teraz?

MDIF sú správcom fondu. Najviac peňazí do toho vložil belgický mediálny dom, ktorý sa volá Mediahuise. Domnievam sa, že Mediahuis sa náš projekt natoľko páči, že ak bude chcieť MDIF rozpustiť fond, tak si myslím, že Mediahuis kúpi dané akcie.

Môže sa ešte niekedy stať, že do SME vstúpi nejaký oligarcha?

Teoreticky by mohla predať akcie Prvá slovenská investičná skupina, ale nepredpokladám, že k tomu niekedy dôjde. Viete, my sme mali veľa akcionárov – Majského, rôznych Nemcov, hovoril som, že pokoj, nakoniec tú Pentu odtiaľ dostaneme a aj sme dostali.

Nepracovala som nikde inde iba v SME a v Denníku N, a aj keď sledujem rôzne kauzy v českých médiách, tak v našich novinách ide o mimoriadne priateľské a slobodné prostredie. Ako táto atmosféra vznikla?

Asi pre to, ako sme vznikli. Odišli sme ako priateľská skupina ľudí, teraz všetkých z nich pozývam aj na naše výročie. Moja osobná zásluha je aj to, že sa snažím neinvolvovať do práce redakcie a nijak do toho nezasahujem. Od nástupu Martina M. Šimečku ako šéfredaktora komunikujem len so šéfredaktorom a jeho zástupcami. Dobrovoľne strácam vplyv nad obsahom, čo ústi do toho, že nie všetko sa mi môže páčiť. Vytvára sa špeciálna pracovná kultúra, riadi sa to samo. Sme čisto nekorupčné zoskupenie, neobchodujeme so štátom ani s textami a novinári, ktorí mali takú tendenciu, boli z redakcie vypudení. Je to teda postavené na veľmi čestnom základe. Bez priateľských vzťahov by to nemohlo fungovať, nie je to biznis v pravom slova zmysle.

Keď ste mali 25. výročie, tak ste usporiadali oslavu a prišiel vám blahoželať úradujúci prezident Andrej Kiska a pri vašom stole ešte sedeli minister kultúry Marek Maďarič, Béla Bugár, Lucia Žitňanská. Teraz máte takisto veľkú oslavu v SND, kto z politikov bude sedieť pri vašom stole teraz?

Neviem, kto príde. Viem, že šéfredaktorka pozývala prezidentku a ja som pozýval ľudí, ktorí sa mihli v redakcii. Pozval som Ondreja Dostála, Riša Rybníčka, ktorý bol naším redaktorom. Ďura Drobu pre to, že chodil na naše plesy. Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Mikloš je náš autor a na Dzurindu mám slabosť, lebo si myslím, že to bola napriek všetkým kauzám najlepšia vláda.

A program osláv je aký?

Bude pár príhovorov, zahrá skupina Korben Dallas, teda aj váš riaditeľ vydavateľstva, a je tam catering. Dosť som váhal, či vôbec robiť oslavu. Ako starnem, tak sa mi zdá čoraz menej vecí zmysluplných. Miniete na to pomerne veľa peňazí, máte 30 rokov, no a čo. Zostarli ste v tej redakcii, teda nie vy, vy ešte len zostarnete, ale ja. Váhal som a nakoniec som to zamenil za vianočný večierok.