Prvý výskum ombudsmana Mikloška opisuje, ako deti z úplných rodín dosiahli lepšie výsledky než adoptované

Po polroku vo funkcii prezentoval detský ombudsman Jozef Mikloško svoj prvý väčší verejný výstup. So skupinou akademikov pripravil výskum, v ktorom sa siedmakov, teda približne trinásťročných detí, pýtali, čo ich trápi, čoho sa boja, komu dôverujú, či ako často sú na internete.

Komisár pre deti sľubuje, že si na základe názorov detí nastaví svoje priority.

Viacerí odborníci zdvíhajú obočie, keď si čítajú tvrdenia, ktoré Mikloško prezentuje ako hlavné zistenia výskumu. Ten poukazuje hlavne na rozdiely v názoroch detí podľa toho, či pochádzajú z úplných rodín (so zdôraznením, že majú oboch vlastných rodičov) alebo z neúplných rodín (teda s nevlastným rodičom, adoptívnymi rodičmi či jednorodičom).

Napríklad: „U detí, ktoré žijú s oboma vlastnými rodičmi, sledujeme najvyššie celkové vnímané bezpečie a najvyššie hodnoty celkovej dôvery,“ je jeden z hlavných záverov výskumu.

Výskumníci tiež tvrdia, že deti s jedným rodičom trávia viac času online ako deti s oboma vlastnými rodičmi. Podľa nich deti bez vlastných rodičov by chceli viac než ostatní rovesníci mať „lepšie vzťahy v rodine, a aby si viac odpúšťali“.

Pozreli sme sa aj na samotné čísla, ktoré nepodporujú až takú ráznu interpretáciu, akú si Mikloško zvolil. V skutočnosti dáta neukazujú až také zásadné rozdiely medzi deťmi z úplných rodín a ich rovesníkmi z iných typov rodín.

Úrad komisára pre deti nechcel sprístupniť všetky dáta, a preto nie je možné urobiť presné prepočty. Mikloško sľubuje, že s odborníkmi chce publikovať výskumnú správu aj s komentárom, a to do niekoľkých mesiacov.

Pre dieťa je dôležitejší láskyplný vzťah než pokrvné puto

Výskum robil Úrad komisára pre deti na reprezentatívnej vzorke detí, a to takmer 1300 žiakov 7. ročníka. Deťom kládli rôzne otázky, ktoré pripravili akademici z Trnavskej univerzity, Katolíckej univerzity v Ružomberku, Vysokej školy svätej Alžbety.

V dotazníku sa siedmakov pýtali na to, ktoré osoby sú v ich živote blízke, komu dôverujú, s kým sa cítia bezpečne a čoho sa v živote obávajú. Zisťovali aj to, ako deti trávia voľný čas a set otázok venovali emóciám – pýtali sa, ktoré konkrétne pocity prežívali siedmaci za posledné dva týždne.

„Mnohí ľudia často hovoria, že vedia, čo si myslia deti. My na úrade komisára sme sa to chceli detí priamo opýtať. To je základná myšlienka výskumu – z čoho sa tešia, čoho sa boja, čo by zmenili. Nie je to výskum sociopatologických javov,“ komentoval ombudsman Jozef Mikloško.

Výstupom je zatiaľ iba prezentácia, v ktorej sa nedozvieme rozdelenie respondentov podľa regiónu, typu školy či priemeru známok. V dotazníku deti odpovedali až na vyše 160 premenných, no zo všetkých možných porovnaní si autori výskumu vybrali rozdelenie podľa zloženia rodín.

Trištvrtina siedmakov žije v rodinách, ktoré výskumníci označili ako úplné a s vlastnými rodičmi. Jeden z desiatich siedmakov žije s jedným rodičom, nevlastného rodiča má päť percent detí.

„Prekvapilo a potešilo nás, že až 77 percent detí žije s otcom a mamou, teda v úplnej rodine,“ povedal Mikloško. Komisár prezentuje aj počet súrodencov – takmer polovica siedmakov má jedného súrodenca, štvrtina má dvoch súrodencov. Jedináčikov je medzi siedmakmi 12 percent.

Odborníci spochybňujú, akú pridanú hodnotu má toto rozdelenie, a to najmä pre úrad detského ombudsmana. „Autori výskumov si väčšinou dávajú pozor, aby nenazvali respondentov hodnotiacimi úsudkami, teda že jedna skupina je lepšia ako tá druhá. Tu sa to deje – jedna skupina je označená ako neúplná, teda zdanlivo horšia,“ tvrdí psychológ Dušan Ondrušek.

Navyše podľa Ondruška nie je výskumne overené, či za úplnú rodinu možno označiť len dvoch biologických rodičov. „Museli by sme mať výskumný dôkaz, že rodina, ktorá nie je zložená z biologických rodičov, je menej hodnotná ako tá, ktorá je zložená z jedného biologického rodiča a jedného, ktorý je onálepkovaný ako ,nevlastný‘.“

Ondrušek nevidí pridanú hodnotu v označení rodičov za „nevlastných“, napríklad u tých, ktorí nie sú biologickými rodičmi a dieťa si adoptovali. Ak sú to zodpovední, láskyplní rodičia, podľa Ondruška ich ani dieťa nepotrebuje označovať za „nevlastných“.

„Za takzvanú úplnú rodinu by som neoznačil len rodinu tvorenú otcom, mamou a dieťaťom. Úplnou rodinou môže byť aj mama, babka a dieťa. To je na Slovensku veľmi častý model,“ dodáva. Pre prežívanie dieťaťa v rodine nie je najpodstatnejšie, či je s rodičmi spojené „pokrvným putom“, ale to, či mu rodičia poskytujú bezpečné a láskyplné prostredie.

Podľa Idy Želinskej výskum podporuje predstavu akejsi bájnej úplnej rodiny, „z ktorej nikto neodíde, nikto nie je smutný ani sa nespráva zle k ostatným a nikto nerobí chyby“. „Síce také nikdy neexistovali, ale to nezabráni úradu rozdeliť deti na tie, ktorým je v živote lepšie, bezpečnejšie, a tie, na ktoré sa vďaka tomu, že sa ocitli (spolu so svojimi blízkymi) v inej situácii, neštíti dať nálepku,“ tvrdí Želinská.

Sústreďme sa viac na vzťah než na genetický pôvod či počet rodičov

Hlavným záverom výskumu podľa autorov je, že kvalita rodinného prostredia je najdôležitejší faktor, ktorý chráni deti pred strachom, obavami aj psychickými problémami. Pocit dôvery a bezpečia u detí je podľa výskumu podmienený zažívaním pocitu bezpečia v rodine. S týmto tvrdením všetci oslovení psychológovia súhlasia.

Bezpečné prostredie v rodine však v záveroch Mikloško spája najmä s modelom úplnej rodiny. Tvrdí, že u detí, ktoré žijú s oboma vlastnými rodičmi, sa dá pozorovať „najvyššie celkové vnímané bezpečie a najvyššie hodnoty celkovej dôvery“.

„Pocit bezpečia v rodine súvisí aj s bezpečím navonok. Deti, ktoré žijú s obidvoma rodičmi, mamou a otcom, majú najvyššie skóre dôvery a bezpečia vo všeobecnosti,“ hovorí Mikloško.

S tým psychológovia polemizujú. Podľa Dušana Ondrušeka je všeobecný súhlas, že deti by mali vyrastať v bezpečnej a pokojnej atmosfére, v milujúcej rodine, kde rodičom veľmi záleží na spokojnosti detí. „Mám pocit, že je trochu ideologické, keď sa to postaví tak, že toto sa deje iba v úplnej rodine s vlastnými rodičmi,“ hovorí Ondrušek.

Dodáva, že pozná veľa hodnotných ľudí, ktorí vyrástli v rodine s nevlastnými rodičmi alebo v netradičných modeloch rodiny. „Dá sa očakávať, že v budúcnosti bude takých detí viac a nevidím to ako nejaké ohrozenie.“

Sociálna poradkyňa Želinská nechápe, čo týmto tvrdením chcú autori povedať. „Zopakovať ubližujúcu tézu, že nech robia jednorodičia či skôr jednorodičky, čo môžu, aj tak sa nielen finančne a materiálne, ale ani emočne nedotiahnu na úplné rodiny?“ pýta sa Ida Želinská.

Psychologička Andrea Madarasová Gecková dodáva, že pre dieťa sú dvaja milujúci rodičia lepší ako jeden, ale opačne to neplatí – jeden milujúci rodič či dvaja adoptívni sú určite lepší, ako toxický vzťah dvoch biologických rodičov.

„Sústredila by som sa viac na podporu zdravých vzťahov v rodine než na genetický pôvod rodičov alebo ich počet,“ hovorí uznávaná profesorka z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika z Košíc, ktorá vedie medzinárodný výskum mapujúci generáciu Z.

Psychologička Hana Šándorová pracovala donedávna viac ako desať rokov ako školská psychologička na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave a problémy dospievajúcich klientov počúva aj dnes.

Pocit dôvery a bezpečia sa podľa nej u dieťaťa nebuduje iba tým, že jeho rodina má dvoch rodičov. „Ale samozrejme tým, že sú rodičia dvaja, je vyššia pravdepodobnosť, že si neprešli konfliktmi, ktoré viedli k rozpadu vzťahu,“ vysvetľuje. Podľa nej však milujúcu rodinu môžu tvoriť aj monopohlavní rodičia či adoptívni rodičia.

Podľa Idy Želinskej však výskum posúva hranicu, kedy sa deti cítia zle, až za moment rozvodu. „Ale moja skúsenosť je iná. Deti sa necítia bezpečne, naopak – je im najhoršie práve v čase, keď rodiny ešte formálne fungujú, ale na rodiny sa iba hrajú. V ich vnútri už pobublávajú konflikty, vzťahy medzi rodičmi chladnú. Je to tisíc ubližujúcich pichnutí, keď deti vedia, že to, čo sa deje, nie je ok.“

Výskumníci prezentujú ďalšie závery, ktoré zdôrazňujú význam rodiny. Pozitívne emócie u detí súvisia aj s ich pocitom bezpečia, podľa výskumníkov osobitne s otcom. „Otec je v rodine dôležitý strojca bezpečia pre deti,“ komentuje Mikloško.

Podľa Madarasovej Geckovej je pri rodičoch oveľa kľúčovejšie, ako sa dopĺňajú – raz je v živote dieťaťa dôležitejšia matka, inokedy otec. „Podstatné je, aby každé dieťa v rodine zažívalo láskavý vzťah s dospelou osobou, ktorá sa o neho stará, pretože bez toho je veľmi ťažké uveriť, že je hodné lásky, že život je hodný snaženia a svet je miestom, kde nájde blízkych ľudí,“ dodáva psychologička.

Sociálnej poradkyni Ide Želinskej sa nepozdáva najmä tvrdenie, že deti bez vlastných rodičov si želajú lepšie vzťahy v rodine viac ako ich rovesníci. „To chcú všetky deti – dokonca aj tie, čo sa ráno, predtým než dotazník vyplnili, pohádali s rodičmi,“ hovorí.

Podľa nej sa týmto tvrdením vyvoláva dojem, že tieto deti zažívajú v živote menej vrúcnosti. „Naozaj mi niekto chce nahovoriť, že deti z pestúnskej starostlivosti, v adopcii, deti z patchworkových rodín – ktoré vznikli práve preto, že tie tradičné nefungovali, sú odlišné?“ pýta sa.

Čísla sú menej dramatické

Čo však ukazujú konkrétne odpovede viac ako tisícky siedmakov? Úrad komisára pre deti nechcel poskytnúť celý súbor dát s vysvetlením, že dáta publikujú až v kompletnej forme aj s komentárom odborníkov.

Na naše konkrétne otázky poskytol čiastkové dáta Martin Fero z katedry sociológie Trnavskej univerzity, ktorý mal na starosti metodológiu výskumu. Vďaka množstvu premenných vytvoril viac ako 200 grafov, ktoré sprístupnil kolegom, s ktorými výskum pripravoval. Tvrdí, že našli mnoho ďalších zaujímavých zistení o dospievajúcich, ale všetky by kapacitne naraz predstaviť nedokázali.

Fero vysvetľuje, že z odpovedí detí vytvoril index dôvery a index bezpečia, a to na základe miery dôvery siedmakov voči všetkým opýtaným osobám. Tento index potom porovnával s ďalšími hodnotami.

Ako je podložené tvrdenie: „U detí, ktoré žijú s oboma vlastnými rodičmi, sledujeme najvyššie celkové vnímané bezpečie a najvyššie hodnoty celkovej dôvery“?

Podľa dostupných čísel deti z úplných rodín a deti z neúplných rodín delia len veľmi malé rozdiely. Zjednodušene, skóre tu funguje ako priemer známok v škole – čím nižšie číslo, tým lepší výsledok. Index bezpečia u detí s oboma vlastnými rodičmi dosiahol skóre 1,88, pričom u detí z neúplných rodín 1,92. Index dôvery u detí s oboma vlastnými rodičmi bol na úrovni 2,38, u neúplných rodín 2,58.

Bez celého setu dát nie je možné jednoznačne povedať, či sú rozdiely v desatinách dosť silné na to, aby podporili zásadné tvrdenie výskumu. Podľa sociológa Fera ďalšie dáta aj testy signifikancie ukazujú, že rozdiely nie sú náhodné, a to aj preto, že obe skupiny tvoria veľké skupiny respondentov.

Výskum ukázal zväčša stredne silné korelácie, teda súvislosti, medzi pocitmi bezpečnosti či dôvery u detí a inými hodnotami. Jeden príklad, ako rôzne sa dajú dáta interpretovať: Celkový pocit bezpečia stredne silno koreluje s dôležitosťou celej rodiny (r=0,332), ale podobne silno aj s celkovou dôverou voči všetkým osobám (r=0,301).

Sociológ sprístupnil aj graf k tvrdeniu: „Deti, ktoré nežijú s rodičmi, a tiež tie, u ktorých prevažujú negatívne emócie, sa výrazne viac cítia bezpečne s učiteľom.“

V ňom sa ukazuje, že tretina detí žijúca so starými rodičmi či s inými príbuznými sa cíti bezpečne s učiteľom, čo bolo najviac spomedzi rovesníkov. Treba dodať, že týchto detí bolo najmenej, a to iba 15 žiakov, aj preto mohli ich výsledky vyskočiť.

Zaujímavé na grafe je, že deti z úplných rodín a deti s jedným rodičom dosiahli takmer rovnaký výsledok – približne každé piate dieťa z oboch typov domácností sa cíti bezpečne s učiteľom.

Mikloško pri prezentovaní tiež tvrdil, že deti sa cítia bezpečnejšie najmä vďaka otcovi. Dáta sú menej odvážne v tomto tvrdení. Prevaha pozitívnych emócií u detí koreluje s celkovou spokojnosťou u detí, a to na úrovni 0,565, čo štatisti považujú za silnú súvislosť.

No už slabšia korelácia je s pocitom bezpečia v celej rodine (0,285) a osobitne s otcom je to na úrovni 0,253. Podľa sociológa je to však signifikantná súvislosť. „Bola tam aj matka, ale hodnoty boli nižšie. Otec vyskočil na prvom mieste,“ hovorí sociológ.

Siedmaci v inej otázke uviedli otca až na treťom mieste najdôležitejších osôb v ich živote, po matke a starých rodičoch.

Sú tu dve skupiny detí – z úplných a neúplných rodín

Aj keď dáta z výskumu nedávajú pôdu na takéto silné tvrdenia, jeden z autorov výskumu, profesor Jozef Matulník z Vysokej školy svätej Alžbety interpretuje výsledky výskumu jednoznačne. „Sú tu dve skupiny detí, ktoré sa výrazne odlišujú,“ povedal na tlačovej konferencii pri prezentovaní výsledkov.

Citoval amerického vedca, ktorý pri demografickej revolúcii v USA vyhlásil, že v krajine žijú dva národy, ktoré sa už nelíšia tým, či sú chudobní alebo bohatí.

„Ale tým, či vyrástli v úplných rodinách chránení pred nebezpečenstvom okolitého sveta, a tými druhými, ktorých vychovávali osamelé dievčatá a mali horšiu štartovaciu pozíciu. Ale nemusí to byť vždy také dramatické,“ povedal Matulník. Dodal, že aj ich výskum ukázal, že rozdiely existujú.

Predstavil aj niektoré výsledky, ktoré v prezentácii neboli. Napríklad pri otázke: Ako sú pre teba dôležití online kamaráti, odpovedalo kladne 7 percent detí z úplných rodín a 13 percent s jedným rodičom.

Pri otázke: Do akej miery sú pre teba dôležité značkové veci?, jednoznačne áno odpovedalo 8 percent siedmakov z úplných rodín a 14 percent s jedným rodičom. 57 percent siedmakov s jedným rodičom by zmenilo, aby na nich mali dospelí viac času, oproti 46 percentám z úplných rodín.

Matulník uviedol niekoľko ďalších príkladov otázok, kde deti z jednorodičovských domácnosti odpovedali horšie. Keďže úrad komisára celkové dáta poskytnúť nechcel, nevieme, aké skóre dosiahli deti z ďalších domácností, ani to, ako bol dotazník stavaný. Matulník dodal, že ide o pilotný výskum a mohol by podnecovať k ďalšiemu bádaniu.

Siedmaci nemusia byť online tak dlho, ako výskum ukazuje

Ďalším záverom výskumu bolo aj hrozivé číslo – každý druhý siedmak trávi na internete viac ako 5 hodín. Dáta to však nedokážu jasne podoprieť.

V dotazníku sa totiž siedmakov pýtali na to, ako trávia svoj voľný čas. Mohli zaškrtnúť rôzne odpovede, napríklad či trávia čas s rodičmi alebo na krúžkoch – a ku každej priradiť čas v hodinách. Medzi odpoveďami boli aj tri možnosti súvisiace s online svetom: sociálne siete, hry a sledovanie videí.

V nich sa ukázali pomerne rovnaké odpovede – napríklad necelá polovica siedmakov strávi viac ako tri hodiny na sociálnych sieťach, niečo nad 40 percent sleduje videá viac ako tri hodiny. Viac ako tri hodiny denne pri digitálnych hrách sedí každý štvrtý žiak.

Hrozivé číslo dostali výskumníci tým, že počet hodín strávených na internete spočítali všetkými aktivitami dokopy. Sociológ Fero priznáva, že to nemusí byť reálne, keďže aktivity sa prekrývajú – deti môžu byť na TikToku, aj keď hrajú hru alebo pozerajú obľúbeného youtubera.

„Nie je to celkom exaktný údaj. My sme sa detí pýtali na to, akými aktivitami si zapĺňajú deň a nie na to, koľko času strávili na internete. Ťažko odhadnúť, ako sa aktivity na internete prekrývajú s inými,“ vysvetľuje Fero.

A tak treba brať s rezervou aj tvrdenie: „Najviac času online trávia deti, ktoré žijú len s jedným rodičom, najmenej času online trávia deti z úplnej rodiny s oboma vlastnými rodičmi.“

Podľa ich výpočtov deti z úplných rodín trávia na internete v priemere 6,8 hodín, pričom deti s jedným rodičom 7,9 hodín. Keďže samotné spočítavanie hodín nie je metodologicky korektné, výsledok je otázny.

Ida Želinská sa pýta, akú kvalitu má informácia, že deti z úplných rodín sú online menej než deti z neúplných? Podľa nej bez hlbšieho skúmania sa ľahko navodí pocit toho najjednoduchšieho vysvetlenia, že rodič na deti nemá čas.

„Možno o tom, že v úplných rodinách je viac detí, ktoré sa delia o jeden počítač. Alebo že sa tam udeľuje viac trestov a zákazov a odtlačiť dieťa od počítača je to najľahšie,“ vysvetľuje.

Ako internet ovplyvňuje deti, sleduje aj psychologička Andrea Madarosová Gecková. Vysvetľuje, že trendom najnovších výskumov už nie je merať čas strávený na internete v hodinách. „Excesívne trávenie času na sieťach meriame dotazníkmi závislosti – teda nepýtame sa na čas, ale na znaky závislosti. Výskumy hovoria o tom, že nejde o dĺžku času, ale o dôvod, pre ktorý tam dieťa ide, a spôsob, ako ten čas trávi,“ vysvetľuje.

Podľa nej si musíme dávať pozor na to, aby sme zbytočne online priestor nedémonizovali. „Nové technológie sú a budú pre ich rozvoj a uplatnenie v živote také dôležité, že by sme mali skôr rozvíjať ich spôsobilosť využívať tieto vymoženosti,“ hovorí.

Dodáva však, že existuje mimoriadne zraniteľná skupina dospievajúcich, ktorá siaha po internete ako po stratégii, ako sa vyrovnať s nepohodou, osamelosťou, bezmocnosťou. Cituje výskumy, ktoré ukázali nadmerné využívanie internetu deťmi z ekonomicky slabších rodín, či deťmi, ktoré zažívali horšie vzťahy s rovesníkmi.

Ondrušek pripomína, že dáta ukazujú iba súvislosti, ale nie kauzalitu. Napríklad, keď výskum tvrdí, že „Čím viac času trávia deti na sociálnych sieťach, tým sú ich pocity negatívnejšie, tým menej sú celkovo spokojné.“ Neznamená to, že internet spôsobuje nespokojnosť – môže to byť aj presne naopak.

„Nevieme, či sú nespokojné, a preto trávia viac času na sociálnych sieťach,“ vysvetľuje. Podľa neho by sa mal výskum bez komplexnejšej analýzy radšej vyhnúť priamym kauzálnym interpretáciám.

Sociológ Fero tiež pripomína, že dáta hovoria iba o korelácii – teda, že dve hodnoty sa vyskytujú spolu a nejako môžu súvisieť. Neukazujú kauzalitu – teda neznamená, že jedna spôsobila druhú. „Štatistické súvislosti všeobecne prezentované formuláciu „čím…., tým…“ vyjadrujú vzťah, ktorý však môžeme formulovať aj obrátene,“ hovorí Fero.

Mikloško chce chrániť deti pred rozpadom rodiny aj chudobou

Odborníci nerozumejú, aký význam má tento výskum pre detského ombudsmana. Psychologičke Šándorovej tento výskum nič nové nepovedal. Podľa nej sú to všeobecné tvrdenia, ktoré jej neponúkajú nový vhľad do života detí, naopak, iba prispel k nálepkovaniu detí z neúplných rodín.

Zároveň ani neskúmal, čo by deti z neúplných rodín potrebovali. Šándorová vidí následky striedavej starostlivosti na deti priamo v praxi. Dieťa príde do školy bez domácej úlohy, lebo to ani jeden z rodičov nedosledoval. Alebo si zabudne ospravedlnenku u otca, ku ktorému ide až o týždeň. Na konci dňa trest za nezhody rodičov cíti dieťa.

„Je pre dieťa hrozné, že rodičia sa rozvedú a ono žije v kufri – chodí z týždňa na týždeň inde. Rada by som sa dozvedela, aké sú vplyvy striedavej starostlivosti,“ vysvetľuje.

Výskum jej však dáva iba odpoveď – dieťaťu by bolo lepšie, keby sa rodičia nerozviedli. „Ale ochrana detí pre mňa spočíva aj v tom, ako možno ochrániť deti predtým, aby sa počas rozvodu rodičov nestali nástrojom manipulácie pre rodičov,“ vysvetľuje.

Mikloško vysvetľuje, že práve na to sa chcú v úrade zamerať. Na základe výskumu stanovil päť priorít v úrade detského ombudsmana. Na prvom mieste je všestranná podpora rodín, na druhom mieste ochrana detí pred rozpadom rodiny.

Mikloško vysvetľuje, že chcú v úrade pracovať na rodičovskej dohode. „Teda akým spôsobom rodiny motivovať, v istých prípadoch dokonca až prinútiť, aby sa dohodli a aby deťom neubližovali,“ hovorí. V úrade majú na stole mnoho prípadov dlhotrvajúcich a pre dieťa deštrukčných rozvodov. „Aby keď k rozvodu príde, aby to bolo robené spôsobom čo najmenej toxickým pre dieťa,“ hovorí.

Zdôrazňuje, že prioritou je preňho aj ochrana detí pred chudobou, stratou bývania. Podľa neho je 20 až 40 percent detí vyňatých z rodiny preto, že nemajú kde bývať. Tvrdí, že rokuje s ministerstvom práce na zavedení špeciálnej podpore rodín v kríze. Mal takisto pracovnú skupinu s podnikateľmi v otázke podpory zamestnanosti rodičov na prevenciu proti detskej chudobe.

Rovnako ochrana pred psychickými problémami. Psychologička Šándorová kritizuje, že ochrana detí pred psychickými problémami je až na piatom mieste v otázkach priorít komisára. Najmä v čase akútneho nedostatku detských psychiatrov, ku ktorým sa slovenské deti s vážnymi problémami nedokážu dostať.