Bieloruský denník: Začal sa súdny proces proti Tut.by, hlavnému nezávislému médiu v Bielorusku

Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

V Minsku sa 9. januára začal súdny proces v kauze Tut.by, kedysi najpopulárnejšieho masmédia v Bielorusku.

Obvinenia sa týkajú „podnecovania sociálnej nenávisti“ a „poškodzovania štátnej bezpečnosti Bieloruska“, a taktiež daňových únikov. Pracovníkom novín hrozí 5 až 12 rokov väzenia.

Samotnému portálu Tut.by bol 3. decembra 2020 odňatý status média. Na jar 2021 sa proti hlavnému nezávislému bieloruskému portálu začalo trestné stíhanie, bolo mu zhabané vybavenie a u zamestnancov prebehli prehliadky.

Represívne orgány Bieloruska zadržali celkovo 15 zamestnankýň a zamestnancov spoločnosti. Vo väzbe až do súdneho procesu zostali šéfredaktorka Maryna Zolotava a generálna riaditeľka Ľudmila Čekina. Trom novinárkam Tut.by sa len niekoľko týždňov pred súdnym procesom podarilo odísť z Bieloruska do jednej z krajín EÚ, kde sú teraz v bezpečí.

Represie voči novinárom

Redakcie nezávislých médií po zablokovaní webových stránok a vyhrážkach zadržaním boli nútené opustiť krajinu a pracovať zo zahraničia. Webové stránky nezávislých médií v Bielorusku sú bez VPN nedostupné a preposielanie materiálov z takýchto médií alebo čo i len prihlásenie sa na ich sociálne siete môže viesť k administratívnej a dokonca trestnej zodpovednosti.

Nezávislé médiá sa považujú za extrémistické formácie, články a videá za extrémistické materiály. To znamená, že aj keby ste známemu poslali video s mačičkou z kanála Naša Niva alebo Belsat, v Bielorusku by vás za šírenie extrémistických materiálov na 15 dní zavreli do Okrestina.

Prednedávnom prepustili novinárku Belsatu Dariu Čuľcovu, ktorú zadržali 15. novembra v Minsku spolu s Katerinou Andrejevou – spoločne totiž vysielali naživo z protestnej akcie. Čuľcova strávila za mrežami dva roky, kým Andrejeva dostala v lete 2022 nový trest vo výške osem rokov.

Orgány činné v trestnom konaní držia vo väzbe Jegora Martinoviča, šéfredaktora nezávislého denníka Naša Niva, odsúdeného na 2,5 roka väzenia.

Gennadij Mažejko, novinár denníka Komsomoľská pravda v Bielorusku, je súdený za „urážku prezidenta“ a „podnecovanie nepriateľstva alebo nezhody“. Za vypracovanie materiálu o Andrejovi Zeľcerovi, ktorého zabili príslušníci KGB.

Šéfredaktorka nezávislej tlačovej agentúry BelaPAN Iryna Levšyna bola obvinená z vytvorenia „extrémistickej formácie“ a odsúdená na štyri roky.

Ksenija Luckina, bývalá novinárka štátnych médií, ktorá v roku 2020 na protest podala výpoveď, dostala osem rokov za údajné „sprisahanie s cieľom uchopiť moc“.

Investigatívneho novinára Denisa Ivašina obvinili z „vlastizrady“ a odsúdili na 13 rokov.

Všetky tieto prípady spája skutočnosť, že nikto z týchto ľudí sa neprevinil – poctivo vykonávali svoju prácu. Nakrúcali filmy, písali texty, informovali ľudí o pravde. Ani do roku 2020 Lukašenko nemal veľké sympatie k nezávislým médiám, ale po voľbách sa v Bielorusku povolanie „nezávislého novinára“ vlastne zakázalo.

Nezávislá žurnalistika v Bielorusku sa musí rozvíjať v podmienkach blokovania, trestných konaní proti hrdinským zamestnancom a čitateľom. V podmienkach, keď mená a priezviská autorov musia byť z bezpečnostných dôvodov skryté. V podmienkach, keď je takmer nemožné pracovať v samotnom Bielorusku, ale novinári stále nachádzajú spôsoby, ako získavať exkluzívne a pravdivé informácie.

A čo práca štátnych médií? Zmenila sa?

Na počudovanie áno. Nemá to však nič spoločné s ich zákazom alebo väznením novinárov. Práve naopak: majú dovolené čokoľvek a oveľa viac. Od roku 2020 majú štátne televízie a noviny po vzore Ruska viac autorských programov a rubrík.

V nich sa ani nemusíte tváriť, že sa snažíte byť objektívnym novinárom – stačí, keď budete na Lukašenkových politických oponentov sypať propagandu, nenávisť a urážky.

Ďalšou zaujímavou vecou je, že ak po voľbách v roku 2020 začala bieloruská propaganda kopírovať techniky ruskej propagandy – navyše pracovníci médií z Ruska prišli „pomáhať kolegom z Bieloruska“ –, tak po začiatku vojny propagandisti takisto kopírujú agendu Kremľa. Niekedy sa zdá, že bieloruskí propagandisti už pracujú pre Putina: ich videá a texty obsahujú toľko apelov na ruského diktátora a nenávisti voči mýtickým „ukrajinským nacionalistom“.

Bieloruská propaganda zároveň opisuje udalosti vo svete prostredníctvom ruských naratívov: objavujú sa príbehy o mrznúcej a hladujúcej Európe, o marionetke Zelenskom a tak ďalej – nechcem tu opakovať tieto nezmysly.

Bieloruský režim v podstate nemá záujem o žurnalistiku v krajine – potrebuje propagandistickú mašinériu, ktorá niekedy slúži aj na represie. Propagandisti – Grigorij Azarenok, Ľudmila Gladkaja a ďalší – chodia na súdne procesy, kde otravujú príbuzných politických väzňov a zahraničných diplomatov, a niekedy sa zúčastňujú na výsluchoch politických väzňov.

Zatiaľ čo bieloruský štát rozvíja propagandu, bieloruská spoločnosť sa spolieha na nezávislú žurnalistiku.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.