Nedeľná nekázeň: Keď prestaneme predstierať silu, začnú sa diať zázraky

Kresťanská viera, ako ju dnes reprezentujú niektorí kresťania, stráca silu. Očakávať od ľudí v 21. storočí, od detí a mladých ľudí, že si budú – najlepšie bez otázok a kritického premýšľania – osvojovať „vieroučné pravdy“, skoncipované na základe poznania, akým disponovali ľudia pred tisíckami rokov, je nereálne.

Otázky o narodení Ježiša z panny, o zázrakoch, pri ktorých sa voda mení na víno, z niekoľkých bochníkov chleba sa nasýtia tisíce ľudí, nevidiacim sa zrazu vráti zrak a mŕtvi sú vzkriesení, pochybnosti o svätej cirkvi a o tom, že skutočný, dokonalý život sa začne len po smrti, sú prirodzené, normálne.

Môžeme naďalej trvať na tom, že tak to bolo a musí ostať, tak tomu veríme a budeme odovzdávať ďalším generáciám rovnako, ako rodičia a starí rodičia odovzdávali nám. A ak sa pri otázkach a konfrontáciách, ku ktorým nevieme zaujať definitívne stanovisko, lebo sa to ani nedá, cítime ako tí, ktorí pre svoju vieru trpia, podvádzame. Iných aj seba. Hľadáme argumenty, ktoré majú potvrdiť to, čomu veríme, aj vtedy, ak je to s našimi skúsenosťami a dokonca aj dátami v úplnom rozpore a nachádzame len… kognitívnu disonanciu. Problém.

Mnohí kresťania stále neberú vážne, že život, svet a človek v ňom sa mení. To, čo v minulosti platilo, je preto potrebné vždy nanovo vyhodnocovať. Nie, neznamená to podľahnúť protináboženským sekulárnym liberálnym trendom. Naopak. Skutočná pravda, dobrý základ viery predsa obstojí, nové otázky a prístupy nás v ňom iba utvrdia! Ale ak tento proces poprieme, spôsobí to neporozumenie, chaos, konflikty. Prinesie to obviňovanie, odsudzovanie ľudí, ktorí veria a žijú inak ako my, hoci o ich viere a živote nevieme a nechceme vedieť nič.

Ježiš je podľa správ evanjelistov tým, ktorý hovorí a zároveň koná. Človekom, ktorý ovplyvňuje osudy ľudí okolo seba a zásadne ich mení! Prináša úplne nové pochopenie Boha ako Lásky, Božie príkazy interpretuje vždy s ohľadom na človeka. V centre pozornosti je hodnota života, radosť a sloboda.

Tento Ježišov princíp stále platí. A sú ľudia, ktorí ho prijali a robia všetko pre to, aby ho uskutočňovali. V ich živote koná Ježiš aj dnes.

Pôsobí v ľuďoch, ktorým nie sú ľahostajné životy Rómov. Navštevujú obce a osady, pomaly, systematicky a vytrvalo sa starajú o hygienu, prístup k vzdelávaniu, pracovným príležitostiam či k antikoncepcii. Nie sú to pre nich stratené existencie – sú to ľudia, ktorí majú svoje trápenia, nádeje, svoje sny.

Ježiš pôsobí v ženách a mužoch, ktorí spochybňovaným a odcudzeným vracajú dôstojnosť. Slovom, gestom porozumenia a spolupatričnosti mení ich životné podmienky. Robí to prostredníctvom lásky ľudí, ktorých viera nestojí na tom, či, ako často a ako hlasno vyznávajú svoju vieru. Oni na jej základe konajú veľké veci. Zázraky.

Vnímajú radosti aj trápenia, nielen tie svoje. Rovnako ako Ježiš sa zaujímajú o ľudí, ktorí si nevedia pomôcť sami.

Je uzdravením, zázrakom, ak máme vo svojej blízkosti človeka, ktorý k nám pristupuje s rešpektom a porozumením aj vtedy, keď sa prepočítame, preceníme – alebo podceníme.  Všetci bývame vystavení neistotám, stratám a strachom zo života a zo smrti, hnevu, hanbe či sebaľútosti – niekedy natoľko, že na vyjadrenie nedostatku ani nevieme nájsť slová.

Všetko je pominuteľné: energia, tvorivosť, schopnosť potvrdzovať si úspech, a aj náš život. Pripustiť si a žiť s touto realitou je odvaha. Ale keď sme jej schopní, prináša nám do života dobré rozhodnutia iniciovať zmeny, z ktorých majú prospech ľudia okolo nás. Bolo by skvelé, keby sme vo svojich partnerstvách, v rodinách a priateľstvách nachádzali podporu a pomoc v každom čase, aj vtedy, keď nie sme schopní naplniť očakávania iných.

Začalo sa obdobie zábav a plesov. Sú medzi nami jednotlivci a rodiny, ktoré si ich môžu dopriať a tešiť sa z nich. Ale sú aj iní/iné, ktorí/é nedokážu finančne zvládnuť jednoduchšie veci – záujmové krúžky, obedy či dobré topánky svojim deťom, no ani najväčšia chudoba im nebráni v prejavoch radosti. Nájdu si dôvod na úsmev, na vďačnosť.

Život každého človeka, aj každého z nás, môže byť lepší a krajší. A ak sa nebudeme zaoberať iba tým, čo vieme, dokážeme a máme my sami, ale budeme mať na zreteli ľudí, ktorým môžeme pomôcť meniť kvalitu života, prinášať im do života viac prijatia, lásky, slobody, budú sa diať zázraky aj v nás a okolo nás. Hneď, keď prestaneme predstierať svoju silu, ak budeme schopní uznať svoje limity, zlyhania, beznádeje.

Smútky a trápenia často skrývame. Nechceme riskovať zranenie, hovoríme. No možno by sme v nich len ukázali svoju autenticitu. To, že sme ľudia. Nie stroje.

Všetci zažívame časy radosti a osláv s inými, aj tie, v ktorých musíme niečo ustáť, pretrpieť, odžiť sami. Ak svoje krízy prekonáme, posilnia nás. Dodajú nám dôveru, a sebadôveru, že sme vždy schopní milovať. Stojí to energiu, prináša zraniteľnosť, niekedy sklamanie. Týmto rizikám sa nedá vyhnúť. Ale láska sa pri nich nekončí. Vie, že zmena môže prísť vždy: náhle, prekvapujúco, ako dar. Ako zázrak. Je predpokladom nových začiatkov, dobrej budúcnosti.