Denník N

Odvaha k pravde

Jan Vladislav. Foto - ČRo
Jan Vladislav. Foto – ČRo

Básnik, esejista a prekladateľ, signatár Charty 77 a exulant Jan Vladislav sa narodil pred sto rokmi.

Tento text nebude o výtvarnom umení, hoci jeho úvod tomu môže nasvedčovať. Pred vyše týždňom som totiž stihol vo viedenskom Belvederi výnimočnú medzinárodnú výstavu Strom v umení, a sledujúc veľkolepú expozíciu mnohých štýlov a epoch, neustále som v duchu pátral po literárnom ekvivalente symbiózy človeka a stromu, s ktorým som sa práve v tých dňoch niekde stretol.

Až doma som na to prišiel; išlo o knihu Jana Vladislava Proměny. Legendy o stromech a květinách – knihu príbehov z rôznych národov spojených jedinou témou: stromami a kvetinami. Je čarom nechceného, že o Vladislavovi, ku ktorému som sa takto dostal vďaka stromu, mám dôvod písať najmä v inej súvislosti. Tento básnik, esejista, prekladateľ a autor kníh pre deti, jeden z prvých signatárov Charty 77, by sa 15. januára dožil storočnice.

Narodil sa v Hlohovci, v rodine českého legionára, a na Slovensku žil až do roku 1939. Po skončení vojny začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, no v roku 1948 ho z politických dôvodov zo štúdia vylúčili. Tvrdú ruku nového režimu pocítila aj jeho tvorba; po básnickom debute Nedokončený obraz jeho ďalšia zbierka Hořící člověk bola zničená, a v 50. rokoch sa skončila aj jeho dráha vtedy už renomovaného kritika a esejistu.

Dlhé roky sa živil ako prekladateľ (prekladal zo siedmich jazykov) a autor kníh pre deti, v roku 1968 sa vrátil do verejného života, no vzápätí ho normalizácia opäť zbavila všetkých funkcií aj možností oficiálne publikovať. To, pravda, nijako neznížilo nevšednú intenzitu jeho literárnej tvorby, ktorá potom vychádzala v samizdate a exile.

V roku 1975 založil prestížnu samizdatovú edíciu Kvart, kde vyšlo vyše 120 pôvodných a preložených knižných titulov. Od roku 1981 žil vo Francúzsku, spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa a v roku 1986 spoluzaložil v Hannoveri Čs. dokumentačné stredisko nezávislej literatúry.

Po roku 1989 sa sústredil na kompletizáciu svojho básnického a esejistického diela, pričom výnimočné miesto v jeho extrémne bohatej bibliografii má tisícstranový Otevřený deník, ktorý tvoria denníkové záznamy z rokov 1977 až 1981, keď ho donútili ísť do exilu. Verný názvu tohto monumentálneho diela, porovnateľného so Zábranovými denníkmi Celý život či s Divišovým opusom Teorie spolehlivosti, Vladislav neustále reflektoval dianie okolo seba, konfrontoval svoje názory s postojmi priateľov (za všetkých uveďme aspoň Jana Patočku a Václava Černého) i nepriateľov a takmer tridsať rokov permanentne dopĺňal svoj denník o ďalšie úvahy a eseje. Dodatočnými zápismi sa často vracia do minulosti, akoby sa chcel zmocniť skutočnosti v celej časovej komplexnosti.

Strhujúce dielo, hoci nedokončené, je tak sumou celoživotnej spisovateľskej skúsenosti, na ktorej začiatku, v roku 1947, napísal: „Odvaha k pravde je ten najkrásnejší a najväčší spoločný rys všetkých tých, ktorí sú hodní mena básnik.“ Ak by sa mohlo zdať, že ide o samozrejmosť, ktorú netreba pripomínať, je dobré si uvedomiť, že Jan Vladislav niekoľko ďalších desaťročí svojho najproduktívnejšieho veku žil v čase, pre ktorý platili Dürrenmattove slová: „Doba, v ktorej sa o samozrejmosť musí bojovať, je smutná.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie