Miklós Duray – ikona, z ktorej sa stal jeden z najkontroverznejších politikov Maďarov na Slovensku

Miklós Duray zomrel 30. decembra vo veku 77 rokov a na jeho pohrebe v utorok v Lučenci sa zúčastní množstvo delegácií z Maďarska. Pred Nežnou revolúciou bol celosvetovo známym maďarským príslušníkom československej antikomunistickej opozície. Po zmene režimu sa však lídrom Maďarov na Slovensku nestal, bol osobnosťou, ktorá ich asi najviac rozdeľovala.

Prečo sa tak stalo, nakoľko sa na tom podieľali vonkajšie okolnosti a nakoľko Durayov charakter? Aby sme zistili, ako to v skutočnosti bolo, rozprávali sme sa s viacerými jeho spolupracovníkmi z rozličných období jeho kariéry.

Nefilozof Duray

Na pojednávaní s Miklósom Durayom v januári 1983 v Bratislave sa nečakane objavili tri ikonické opozičné osobnosti z Maďarska: spisovatelia Miklós Mészöly, István Csurka a Tibor Cseres. Duray sa pred súd postavil po obvinení z protištátnej činnosti: pravidelne písal o situácii Maďarov na Slovensku a vystupoval proti plánovanej školskej reforme, ktorá hrozila zrušením vzdelávania v maďarskom jazyku.

„Miklós Duray zohrával rozhodujúcu úlohu v dvoch obdobiach našich (Maďarov na Slovensku – pozn. red.) storočných dejín. Znovu vybudoval menšinovú maďarskú politiku na Slovensku, ktorá po celé predchádzajúce desaťročia nemala takmer žiadne nástroje. Svoje intelektuálne návrhy riešení, ktoré vychádzali z racionálnych analýz situácie, formuloval najmä v rámci spoločenských programov, ktoré boli zamerané na ochranu práv, záchranu škôl, používanie jazyka či organizáciu. Videl, že národnostnú rovnoprávnosť je ťažké uskutočniť bez inštitucionalizácie samospráv,” napísal o ňom pre Napunk historik László Szarka, profesor na Univerzite J. Selyeho v Komárne a pracovník Inštitútu Rubicon v Budapešti.

„Bez neho by sotva boli na Slovensku maďarské školy,” myslí si politológ László Öllös, jeden zo zakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy (MNI), ktorá zohrávala počas nežnej revolúcie dôležitú úlohu.

Duray nebol len jednou z reprezentatívnych postáv Maďarov na Slovensku, ako jeden z najmladších signatárov Charty 77 bol aj medzinárodne uznávaným členom antikomunistickej opozície v Československu. Aj maďarskí spisovatelia prišli na pojednávanie s ním preto, aby naňho upriamili medzinárodnú pozornosť. Duraya vtedy nakoniec prepustili na slobodu.

„V našich končinách si v ,normalizačnom‘ protiprúde Husákovho obdobia medzi prvými uvedomil význam helsinského Záverečného aktu z roku 1975, ktorý položil európsku spoluprácu na nové základy,“ pripomína historik László Szarka. Pripomína, že Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu, ktorý založil a viedol, medzi prvými ostro vystúpil proti Husákovmu režimu, ktorý porušoval ľudské práva. „Duray sa podpisoval pod správy a memorandá výboru, ktoré kritizovali úsilia vtedajšieho slovenského straníckeho štátu, ktorý aplikoval model ,socialistického sovietskeho národa‘ vo forme primitívneho asimilačného tlaku.“

Miklós Duray udržiaval veľmi živé vzťahy s demokratickou opozíciou v Maďarsku. Spolupracoval aj s budapeštianskou sociologičkou Erikou Törzsökovou, ktorá sa narodila v Košiciach. „Bola to skvelá spolupráca, do roku 1990 sme dokázali spolupracovať nezávisle od svetonázoru,“ vraví Erika Törzsöková. Sociologička spomínala aj na to, ako pri stavbe ich domu pomáhali aj Duray spolu s neskorším ministrom zahraničných vecí Gézom Jeszenszkým a filozofom Györgyom Bencem.

„Nebol to filozof,“ hovorí Erika Törzsöková o Durayovi, čo podľa nej vysvetľuje dobré organizačné schopnosti Duraya, ktorý vyštudoval geológiu.

Duray ako terč

Duray sa narodil v roku 1945 v Lučenci a geológiu vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Do nežnej revolúcie pracoval ako geológ v Doprastave.

V roku 1968 bol jedným zo zakladateľov nezávislého Združenia maďarskej mládeže (Magyar Ifjúsági Szövetség), ktoré čoskoro zakázali. V roku 1978 založil Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu, jeho hlavným cieľom bola ochrana maďarských škôl. Popri tom pravidelne publikoval v samizdatoch o situácii Maďarov na Slovensku. Štátna bezpečnosť si to nemohla nevšimnúť.

Tá Duraya sledovala už od roku 1974. Od jeho vylúčenia z Csemadoku sa stal maďarským nepriateľom systému číslo jeden. Jeho spolupracovníci vo Výbore na ochranu práv maďarskej menšiny na seba tiež pritiahli pozornosť Štátnej bezpečnosti a v 80. rokoch boli pri Durayovi už ako agenti tajnej polície, napríklad Sándor Varga, József Szőke alebo Péter Püspöki Nagy, hovorí historik a splnomocnenec vlády pre menšiny László Bukovszky.

Výbor pre ochranu práv maďarskej menšiny mal blízky vzťah s opozíciou v Maďarsku, čo pritiahlo aj pozornosť Maďarskej štátnej bezpečnosti, vraví Bukovszky. Od polovice 80. rokov sledovali maďarská a československá tajná služba tieto vzťahy koordinovane. Duray si uvedomil, že k efektívnemu presadeniu záujmov sú potrebné aj československé vzťahy: aj on vyhľadával spoločnosť signatárov Charty a aj oni si hľadali cestu k Durayovi.

Podľa Bukovszkého bolo cieľom komunistického režimu vytlačiť Duraya z radov maďarskej opozície na Slovensku. Okrem toho, že ho sledovali a v rokoch 1982 – 1983 a 1984 – 1985 aj držali vo väzbe, chceli vraziť klin medzi dve rozhodujúce postavy maďarskej opozície na Slovensku, teda Miklósa Duraya a Kálmána Janicsa – a šírili aj falošné informácie o ich minulosti.

Podarilo sa im to do takej miery, že Kálmán Janics, autor knihy Roky bez domoviny, ktorá po prvýkrát spracovala útrapy Maďarov po druhej svetovej vojne, považoval Duraya za profesionálneho provokatéra a dezinformátora a svedčil proti nemu aj na súde.

Ikona Duray

Duraya považovali v období pred revolúciou doma aj v zahraničí za kultovú osobnosť, zhodli sa všetci, ktorých Napunk oslovil.

„Neustále ho sledovali, dvakrát ho zadržali a držali vo väzbe, a napriek politickému procesu, ktorý proti nemu začali v januári 1983, ako Maďar na Slovensku a signatár Charty 77 dával komunite, ktorej práva boli napadnuté, formu, vieru a odvahu,“ hovorí László Szarka.

„Miklós Duray bol od polovice 60. rokov najdôveryhodnejšou osobnosťou Maďarov na Slovensku. Otvorene sa hlásil ku kritike národnostnej politiky komunistického režimu. Prostredníctvom hnutia maďarských klubov na Slovensku a Výboru na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu viedol činnosť, ktorá bola v rozpore s vtedajším trendom, dokonca predbehla aj očakávania Csemadoku,“ myslí si László Bukovszky.

„Kvôli maďarským školám šiel dvakrát aj do väzenia,“ hovorí Pál Csáky, niekdajší predseda SMK a podpredseda vlády, neskôr europoslanec. Za Durayov najvýznamnejší čin považuje to, že ako hovorca Výboru na ochranu práv maďarskej menšiny v Československu sa menom i svojou adresou podpísal pod činnosť a publikácie výboru.

László Bukovszky si myslí, že „bez akéhokoľvek pátosu možno povedať, že to bol človek, ktorý išiel s kožou na trh – a znášal odvetné opatrenia, ktoré to znamenalo a ktoré ho potom aj postihli“.

„Ten, kto sa na takéto niečo odhodlá v totalitnej diktatúre, sa určite stane symbolom,“ hovorí László Öllös o úlohe, ktorú zohrával Duray vo Výbore na ochranu práv maďarskej menšiny.

László Gubík, predseda Združenia za spoločné ciele, ktoré založil Duray, považuje Miklósa Duraya za jednu z najvýznamnejších osobností uplynulého polstoročia dejín Maďarov na Slovensku a súhlasí s tými, ktorí ho „umiestnili vedľa Jánosa Esterházyho v panteóne Maďarov na Slovensku”.

Gubík však tak radikálne nerozlišuje Durayovu kariéru pred a po zmene režimu, obe považuje za významné. „Myšlienka zjednotenia Maďarov v Karpatskej kotline a pravidelných konferencií o stave maďarských menšín (konajú sa v budapeštianskom parlamente pod názvom MÁÉRT – pozn. red.), vytvorenie inštitucionálneho systému súvisiaceho s tzv. maďarskými preukazmi a zákonom o postavení maďarskej menšiny v zahraničí sú všetko veľmi významné výsledky,“ vymenúva Gubík.

Podobne to vidí aj Zsolt Németh, poslanec Fideszu, predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu. „Bol veteránom maďarskej národnej politiky a zohrával rozhodujúcu úlohu vo vytváraní politiky maďarskej národnej spolupatričnosti,“ napísal o Durayovi pre Napunk.

Predseda Aliancie Krisztián Forró hodnotí Durayovu prácu nasledovne: „V každom období svojho života uprednostnil záujmy komunity pred vlastnými, čím na seba vzal aj útrapy či roky trvajúce prenasledovanie. Pokora voči spoločnému ho sprevádzala celým životom. Jeho vystupovanie či životná cesta sú príkladom pre každého, kto sa zaviaže pracovať v prospech našej komunity.“

Posudzovanie Durayovej práce po nežnej revolúcii v roku 1989 je však oveľa kontroverznejšie.

Z Ameriky sa vrátil iný Duray

Duray revolúciu v roku 1989 v podstate zmeškal. V roku 1988 odcestoval do USA v rámci štipendia a v novembri 1989 sa nevedel vrátiť späť do Bratislavy.

„Nedokázal prijať, že zamatová revolúcia prebehla bez neho a od tej chvíle chcel vždy robiť revolúciu,“ hovorí Erika Törzsöková, podľa ktorej sa Duray mohol v USA dostať pod vplyv konzervatívnej časti maďarskej emigrácie. Ako hovorí, „nevrátil sa domov ten Miklós, ktorý odišiel“.

Podľa Törzsökovej bol Duray vo svojej podstate opozične naladená osobnosť, ktorá nevedela, čo si počať s novou situáciou – teda s tým, že už nie je v opozícii. Ona vzala Duraya do Bratislavy, aby odtiaľ cestoval do Prahy na stretnutie s Havlom, no Duray s ním vôbec nenachádzal spoločnú reč.

Podľa Pála Csákyho „existujú dvaja Miklósovia Durayovia“. Prvý je ten odolávajúci, ktorý „je dodnes jedným zo základných pilierov národného povedomia a pretrvania národa“. Csáky si však myslí, že aj pre Duraya platí, že pozícia odporcu v diktatúre a demokratické obdobie si vyžadujú rozličné úlohy. Duray začínal ako predseda strany s obrovskou výhodou, Maďari na celom svete poznali jeho meno, no „vysvitlo, že má svojské názory, ktorými si nevie získať väčšinu“.

Hnutie Spolužitie začalo v rokoch 1990/1991 s podporou 8-9 percent, ktorá do roku 1998 klesla na 1,8 percenta, pripomína Csáky a dodáva, že okrem nedostatkov Duraya sú za tým aj kampane zo slovenskej a z maďarskej strany, ktorých cieľom bolo Duraya zdiskreditovať.

Na to, prečo sa Duray po zmene režimu stal postupne čoraz kontroverznejším politikom, László Gubík reaguje, že po zmene režimu sa aj Maďari na Slovensku rozdelili na dva tábory. Podľa Gubíka to bol prirodzený proces, ktorý sa udial nezávisle od Duraya.

„Ak niekto niečo prezentuje natoľko zásadovo, nedá sa vyhnúť tomu, aby bol kontroverzný,“ hovorí Gubík. Podľa neho je z hľadiska nacionalistickej slovenskej politiky pochopiteľné, že Duray musel byť odstavený, veď jeho princípy boli v protiklade s úsilím centralizovaného slovenského národného štátu.

Duray sa začiatkom deväťdesiatych rokov ešte neizoloval. Keďže MNI ho považovala za akéhosi svojho majstra, aj jeho delegovali do Prahy ako člena vlády, kde mal byť ministrom národností federálnej vlády, no podľa Durayových slov mu to prekazili, rozpráva László Öllös. Duray sa stal poslancom parlamentu spolu s Gyulom Popélyom na základe nominácie MNI.

Menšinové stratégie

V 90. rokoch sa rysovala dvojaká menšinová stratégia Maďarov na Slovensku, z čoho pochádzal známy konflikt okolo Duraya, vysvetľuje politológ László Öllös.

Podstata prvej stratégie spočívala v tom, že sa treba zapojiť do revolúcie a do procesu demokratizácie. Menšinové práva sa prirodzeným spôsobom môžu stať súčasťou demokratizácie, lebo inak na Slovensku nebude stabilná demokracia. Na tejto stratégii sa zakladalo aj spoločné vyhlásenie MNI a VPN na začiatku roka 1990, v ktorom sa objavili aj kolektívne menšinové práva, no rýchlo sa prejavilo, že ich podporovatelia sú medzi Slovákmi v menšine.

Podľa druhej stratégie, ktorej sa držal aj Duray, je potrebné zorganizovať Maďarov na Slovensku do jednotnej siete a jediná politická strana musí byť úzko prepojená so spoločenskými organizáciami, médiami aj samosprávami. Prostredníctvom tejto sily a podpory od Maďarska, ako aj s pomocou medzinárodných organizácií na ochranu menšín, ktoré sa začali v nasledujúcich rokoch sľubne rozvíjať, je možné si vynútiť očakávania menšín.

László Szarka si myslí, že „po zmene režimu, obzvlášť za čias troch Mečiarových vlád, si Duray uvedomil nástrahy výlučnosti národného štátu. Naraz sa pokúšal zorganizovať menšinovú súdržnosť, respektíve legislatívne a inštitucionálne rámce rozšírenia demokratických jazykových a vzdelávacích práv a položiť základy foriem autonómie potrebnej k budovaniu komunity. V realizácii svojich cieľov však zostal čoraz častejšie sám.“

Dohodnúť sa s ním bolo ťažké

„Nepodarilo sa mu vytvoriť politický konsenzus, ktorý je v rámci komunity a aj vo vzťahu väčšiny a menšiny nevyhnutný. Sám seba definoval ako radikálneho národnostného politika, ktorý mal vytvoriť novú rovnováhu medzi maďarskými a slovenskými národnopolitickými úsiliami, medzi úlohami budovania komunity stranícky rozdelených Maďarov na Slovensku tak, že len zriedkakedy siahol po nástrojoch hľadania politického kompromisu,“ tvrdí historik László Szarka.

Absenciu hľadania politického kompromisu niekdajší predseda SMK a Mosta-Híd Béla Bugár zhrnul tak, že „Miklós chcel veľakrát všetko a výsledkom bolo nič“.

Bugár mal s Durayom veľmi vážne konflikty. Duray obviňoval Bugára z toho, že jeho politickú kariéru naštartoval bývalý agent ŠtB a že ako predseda SMK zastupuje záujmy hospodárskej lobby namiesto záujmov Maďarov.

Podľa Bugára sa dalo s Durayom dohodnúť ťažko, ale nebolo to nemožné, nezaobišlo sa to však bez zdĺhavých rokovaní. Bugár si myslí, že v Durayovi nastal zlom, keď sa nestal ministrom, uzatvoril sa a začal obviňovať MNI. Na spoločnú prácu si Bugár spomína tak, že Duray bol často nespokojný, myslel si, že by sa dalo dosiahnuť aj viac, a viackrát sa nepodarilo na niečom dohodnúť preto, lebo „Miklós sa zaťal”.

Duray a nacionalizmus

Duray sa stal pre slovenskú verejnosť synonymom maďarského nacionalizmu a svojich kritikov mal aj medzi Maďarmi na Slovensku.

László Szigeti, riaditeľ vydavateľstva Kalligram, ktorý bol tiež zakladateľom MNI, v roku 2006 hovoril v jednom rozhovore o posilnení „rozprávania o traume v štýle Duraya“. V roku 2013 písal okrem iného o tom, že Duray oživil maďarský politický revizionizmus po roku 1989 na Slovensku a jeho odchod z politiky – o čo sa podľa neho pokúsil Bugár v roku 2006 – by automaticky viedol aj k poklesu slovenského nacionalizmu pod vedením Jána Slotu.

Durayove myšlienky o Maďaroch boli v súlade s národnou stratégiou pravice v Maďarsku, na ktorej vytváraní – ako to spomenul aj László Gubík – sa významne podieľal Duray prostredníctvom založenia pravidelných konferencií o situácii maďarských menšín či vytvorením systému maďarských preukazov. Toto slovenská politická scéna vnímala ako prejavy revizionizmu.

Podľa Zsolta Németha sú obvinenia z nacionalizmu v súvislosti s Durayom nedôstojné. „Duray, rovnako ako János Esterházy, veril v to, že národné záujmy Slovákov a Maďarov sa dajú zosúladiť, no nie za cenu, že Maďari sa vzdajú samých seba,“ tvrdí Németh.

Krisztián Forró vraví, že „Miklós Duray mnohokrát dokázal, že bol preňho dôležitý osud nielen Maďarov, ale aj všetkých národnostných komunít, ktoré žili v Československu a po rozdelení štátu aj na Slovensku. Veď v strane Spolužitie, ktorú založil, pracovali bok po boku za dosiahnutie spoločne vytýčeného cieľa Maďari, Slováci, Chorváti a predstavitelia iných národností.“

Duray aj počas ich osobných rozhovorov Forróovi „neraz zdôrazňoval dôležitosť mierového spolunažívania“.

Slovenské vnímanie Miklósa Duraya spestruje nekrológ moderátora RTVS Jaroslava Danišku, ktorý bol uverejnený v Štandarde. Duray bol viackrát Daniškovým hosťom v reláciách, boli zadobre. Daniška tvrdí, že pre Duraya – hoci mal Viktora Orbána vo veľkej úcte – bolo dôležitejšie, aby Maďari na Slovensku zmýšľali autonómne.

Podľa Danišku bolo pre Duraya sklamaním, keď v roku 2001 vládne strany zamietli návrh zákona, ktorý by vytvoril župu s maďarskou väčšinou. SMK vtedy hrozila odchodom z Dzurindovej vlády, no podľa Duraya im z Budapešti odkázali, aby neodišli, pretože hospodárske záujmy Maďarska na Slovensku sú dôležitejšie. Daniška spomína, ako mu raz Duray zavolal, aby ho ubezpečil, že on patrí sem; inokedy mu rozprával o tom, že Maďari a Slováci by si mali lepšie rozumieť.

Mentor Duray

László Gubík spomenul ako najdôležitejšiu vec v súvislosti s Durayom, že „bol mentorský typ”. Keď sa stretol s mladým človekom, v ktorom niečo videl, alebo ho zaujala jeho argumentácia, hneď mu ponúkol svoju pomoc a rady. Spomína to aj László Öllös: v 80. rokoch spojil jeho a viacerých intelektuálov v jeho veku s budapeštianskou opozíciou práve Duray, ktorý bol od neho o generáciu starší.

Poslanec OĽaNO György Gyimesi, ktorého otec György Gyimesi starší založil spolu s Miklósom Durayom stranu Spolužitie, spoznal Duraya ešte v detstve. Neskôr sa s ním rozprával v roku 2010, keď pôsobil ako prednosta mestského úradu vo Veľkých Kapušanoch, a naposledy na jar 2022, keď sa dohodli, že sa ešte stretnú, to sa však už nestalo.

„Bol vizionárom, dali sa s ním viesť dobré rozhovory o tom, kde majú svoje miesto Maďari na Slovensku a akým smerom by mali pokračovať ideologicky,“ hovorí Gyimesi. Svetonázor Miklósa Duraya bol podľa neho úplne iný ako väčšiny maďarských politikov na Slovensku. Bol to ideológ, na zreteli mal záujmy Maďarov na Slovensku „a nezaujímali ho kšefty”, dodáva Gyimesi.

Na otázku, do akej miery ho inšpiroval a či sám seba považuje za pokračovateľa jeho politiky, Gyimesi odpovedal pre Napunk nejednoznačne. „Politiku robím podľa vlastnej intuície, neinšpirujem sa nikým a nekopírujem nikoho. Ak v tom niekto vidí pokračovanie Durayovej politiky, ja sa tomu len teším.“