Priama voľba prezidenta ako sonda do duše spoločnosti

Nemám dosť imaginácie, aby som dokázal predvídať, že komunistický agent bude odrádzať voličov svojho súpera odkazom na to, že komunistickým agentom bol ten druhý. Urobil to kandidát na českého prezidenta Andrej Babiš, bývalý agent ŠtB, keď vyhlásil, že Petr Pavel bol „komunistický rozviedčik“.

Priama voľba prezidenta je v každej krajine sondou do boľavých miest spoločnosti, do ktorých populisti bodajú, ako to robili vojaci vo vojnách, keď pichali bajonetmi do ležiacich tiel nepriateľov v snahe zistiť, či ešte žijú. Babiš skúšobne bodá v nádeji, že radikálny antikomunizmus v Česku stále žije a že je pre voličov Petra Pavla tým boľavým miestom.

Ak však Pavel zvíťazí, môže to byť, naopak, dôkaz, že česká spoločnosť sa z tej čudnej choroby, ktorá sa v iných štátoch komunistického bloku v takej vypätej forme nikde nevyskytuje, vyliečila.

Slovensko malo opačný problém, lebo členstvo v komunistickej strane nikdy nebolo prekážkou politického úspechu. Bývalými komunistami boli po roku 1989 traja prezidenti a traja premiéri, žiaden z nich svoju minulosť verejne neoľutoval. Na Slovensku sa to nevyžadovalo, lebo u nás je nostalgia za komunizmom podstatne rozšírenejšia ako v Česku.

Ale aj v Poľsku s dlhou tradíciou antikomunizmu sa už v roku 1995 stal prezidentom bývalý komunista a minister komunistickej vlády pred rokom 1989 Aleksander Kwaśniewski. Zvíťazil v priamej voľbe – dokonca dvakrát. A priviedol Poľsko do NATO aj do Európskej únie ako oddaný demokrat. Podarilo sa mu tak aspoň čiastočne vyliečiť krajinu z radikálneho antikomunizmu, ktorý nepripúšťa, že aj bývalý komunista sa môže stať demokratom.

Je zvláštne sledovať, ako téma minulosti Petra Pavla ožila vo všetkých televíznych debatách a na sociálnych sieťach. A ako málo priestoru sa, naopak, venuje súčasným aj minulým hriechom Andreja Babiša, ktorý drví českú spoločnosť v kliešťach svojej moci a bohatstva.