Denník N

Československí vojaci mali v akcii Krkonoše pomôcť potlačiť protesty Solidarnošči v Poľsku

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Československá armáda bola ako člen Varšavskej zmluvy v roku 1980 v pohotovosti. Vojakov začali presúvať k poľským hraniciam.

Keď Ján Boďa v roku 1980 úspešne ukončil štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, vedel, že kým sa bude môcť plne zaradiť do pracovného života, tak ho čaká ešte rok na vojne. Podľa vlastných slov sa vojenčiny neobával.

Počas štúdia už ako vysokoškolák absolvoval prípravný kurz, bol v dobrej fyzickej kondícii, a preto nehľadal výhody alebo úľavy. Netušil však, že sa zúčastní udalostí, ktoré do veľkej miery poznačia jeho ďalšie názory a nazeranie na život. Išlo o tzv. akciu Krkonoše, ktorá mala reagovať na vznik nezávislej odborovej organizácie Solidarita v Poľsku a situáciu v krajine prostredníctvom zapojenia Československej ľudovej armády „normalizovať“.

Cvičenie Libavá, ktoré nakoniec v Libavej nebolo

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!  Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Čerstvý fyzik Ján Boďa podľa povolávacieho rozkazu v septembri 1980 narukoval do pluku do kasární v českom Benešove. Po niekoľkotýždňovom prijímači ho zaradili na pozíciu veliteľa čaty (roty) a začal sa zúčastňovať aj na bojových cvičeniach mimo kasární.

Počas novembra boli na cvičení na Šumave, kde však prechladol, a preto sa tešil na návrat do Benešova. Onedlho však vyhlásili ďalšie cvičenie – vo vojenskom výcvikovom priestore Libavá. Keď však Ján Boďa postrehol nezvyčajný ruch, ktorý sprevádzal odchod, spojený s badateľným znepokojením vyšších dôstojníkov z povolania, bolo mu jasné, že sa deje niečo mimoriadne.

„Na druhý deň už bol veľký frmol. Ohlásili, že sa ide na cvičenie, veľké, do Libavej. Tak si hovorím dobre, hovorte si, čo chcete, nám sa zdá, že to tak asi nie je. V to ráno nám vzali rádiá, tie malé tranzistoráky, a zakázali nám písať domov. Tak to asi nebude taká hocijaká Libavá. Samozrejme, ja som domov napísal, a vtedy to už presiaklo, že Libavá je len názov, ale v skutočnosti ideme do Poľska.“

Nezvyčajné bolo aj to, že vojsko so sebou bralo značné množstvo ostrej munície. Pri organizácii odchodu sa tak čelilo niektorým problémom.

„Zvážali muničné sklady, pretože tie mal pluk mimo mesta niekde v lese, to sa chodilo strážiť. Vozili muníciu a riešili sa problémy ako napríklad – kam naložiť protitankové riadené strely. Každé BVP-čko (bojové vozidlo pechoty) malo vo výbave kanónik so zásobníkom na 40 granátov a 4 protitankové riadené strely. Tie boli v drevených krabiciach a nemali sme ich kam dať, pretože vnútri sedeli vojaci.“

Sneh, mráz a únava paralyzovali ľudí aj stroje

Bol december, množstvo snehu, teplomer ukazoval hodnoty hlboko pod nulou. Vojenská kolóna dosahovala niekoľko kilometrov. Presun pásovej bojovej techniky sa väčšinou robil po železnici, výnimočne po cestách prvej triedy. Prirodzene, ozbrojenci budili pozornosť bežných ľudí.

„Vtedy sa už všeobecne vedelo, že ideme do Poľska. Vyštartovali sme o siedmej či ôsmej večer. Nešli sme žiadnymi vedľajšími cestami, presúvali sme sa po hlavných. Viem, že sme šli na Vlašim a nad ránom sme prechádzali cez Pardubice. Ľudia išli do práce a po chodníku kráčala pani vo veku mojej mamy, s výrazom v očiach: A kam idete, chlapci?“

Vozidlá neboli prispôsobené na takú dlhú jazdu po zľadovatených cestách. Udržať ich na ceste pri nepretržitom presune vyžadovalo od ich vodičov značnú dávku nervov a šoférskej zručnosti. Popri ceste nebolo výnimočné sledovať v snehu stopy schádzajúce dole z vozovky a popri nej niekoľko zvalených elektrických stĺpov.

Stali sa aj nehody s protiidúcimi civilnými autami. Jednotke Jána Boďu sa vybúrala poľná kuchyňa, vojaci tak jedli len nafasované sardinkové konzervy. Okrem nevyspatých vodičov neboli v závideniahodnej situácii ani vojaci, ktorí sedeli dlhý čas v zime a mraze vnútri transportérov. Tí, ktorí zaspali, doslova primrzli k pancierovaniu, na ktorom sa tvorila vrstva ľadu.

„Cesta sama osebe bola vcelku interesantná. Mrzlo, čo znamenalo toľko, že v tých BVP-čkach zvnútra na pancieri bolo tak na prst ľadu. Jeden z veliteľov družstva zaspal a primrzol o pancier. Toho sme hneď v Jaroměři odpravili do nemocnice. A ako potom hovoril, tak nad ním zalamovali v nemocnici rukami, že chlapče, čo s tebou robili? Bolo to veľmi fyzicky náročné, pretože bola zima, nespalo sa a chlapci boli vyčerpaní. Bolo to vidieť na šoféroch, keď bolo železničné priecestie, spustené rampy, prešiel vlak a kolóna stála. Potom bolo treba za plece potriasť vodiča: Zobuď sa, ideme ďalej.“

Poľský odborový predák Lech Walesa bol na čele protestov v Gdaňských lodeniciach, ktoré sa rozšírili po celej krajine. V roku 1981 ho zatkli na základe stanného práva, ktoré vyhlásil generálny tajomník Wojciech Jaruzelski. Foto - archív TASR
Poľský odborový predák Lech Walesa bol na čele protestov v Gdanských lodeniciach, ktoré sa rozšírili po celej krajine. V roku 1981 ho zatkli na základe stanného práva, ktoré vyhlásil generálny tajomník Wojciech Jaruzelski. Foto – archív TASR

Opekanie poľných zajacov

Vojenská kolóna sa zastavila na poli neďaleko Jaroměře. Ján Boďa spomína na šikovnosť vojakov, keď už onedlho takmer pri každom vozidle horel oheň a vojaci si dokonca opekali poľné zajace, ktoré ulovili. S úsmevom spomína na prekvapené výrazy tvárí študentov dôstojníckej školy v Jaroměři, ktorí keď videli neupravených, nevyspatých a vymrznutých vojakov z kolóny, tak len s údivom krútili hlavami.

Potom nastalo niekoľko nepríjemných hodín čakania na ďalšie rozkazy. Vojaci vyšších hodností boli informovaní, že sa chystajú do Poľska a vítať ich tam určite nikto nebude. Situácia sa zvrátila v poslednom okamihu, na križovatke cesty do Hradca Králové alebo do Vroclavu. Všetci si aspoň na čas vydýchli.

„Tam bolo niekoľko hodín takých dosť napätých, keď sa nevedelo čo ďalej. Aspoň my sme nevedeli čo ďalej. V každom prípade nás veliteľ práporu volal, dôstojníkov a vojakov z povolania, aby nám povedal, že podľa všetkého sa má ísť do Poľska, každú chvíľu príde rozkaz, aby vojaci vyfasovali ostré, a že je predpoklad, že minimálne jednej časti poľskej armády sa to nebude páčiť.“

Jedna z najdôležitejších križovatiek v živote

„Odznelo aj to, že veliteľ pluku šiel do tábora po ostrú dokumentáciu, no a potom bol povel nastúpiť do BVP-čka. Vyštartovali sme z poľa, zaradili sa do kolóny a prišli na križovatku: vľavo na Hradec Králové a vpravo na Vroclav. Samozrejme, vodičovi a veliteľovi BVP trčali hlavy von v pochodovej polohe a nad rojom sa dal odklopiť strop, volalo sa to nebesá, a to bolo za jazdy zakázané otvárať. Celá kolóna nebesá otvorené a všetci pozerali: zabáčame vpravo, alebo vľavo? No a zabočili sme našťastie vľavo, vrátili sme sa do posádky.“

Po návrate bolo však upokojenie len zdanlivé, pretože Ján Boďa ako vzdelaný a všímavý človek vnímal stále citlivú politickú situáciu v Poľsku. Ako sa mal sám možnosť presvedčiť, akcia Krkonoše bola vo vojenských kruhoch na programe dňa.

Obálka s inštrukciami bola stále pripravená na rozpečatenie v prípade zadania rozkazu.

„Trvalo to až do môjho odchodu do civilu, odchádzal som 31. augusta. Hneď pred Vianocami sa hovorilo, že pravdepodobne aj dôstojníci budú musieť zostať v kasárňach. Stále sme mali niečo, čo sa volalo zvýšená bojová pohotovosť. Boli zatrhnuté akékoľvek opušťáky a dovolenky cez Vianoce. V každom prípade, ja som chodil najčastejšie, a hádam aj výlučne do služby ako pomocník dozorného útvaru. Bola tam skriňa, trezor, a mal som inštrukcie, že v prípade takého alebo onakého hesla otvoriť, vybrať z neho obálku a podľa toho konať. Bola však aj jedna obálka, tá nebola v trezore, ale visela na kľúčiku. A na nej bolo veľkým napísané Krkonoše.“

Politická príprava oddielov

Intenzívnejšia bola aj politická príprava mužstva. Všetkým vyšším hodnostiam sa premietali komentované filmy natočené sovietmi počas invázie do Československa v roku 1968. Vojaci si tak mali urobiť obraz udalostí, ktoré ich čakajú v Poľsku. 

„Vo filmoch boli zábery, napríklad ako z lešenia v Prahe padá na nákladné auto s vojakmi plný fúrik. Alebo ako ktosi vyskočí, čosi hodí a na Václaváku začne horieť tank a z tanku vyskakujú chlapci. Premietali nám to s komentárom, že chlapci, rátajte s tým, že v Poľsku to bude oveľa horšie. Poliaci nie sú Čechoslováci a predpokladá sa, že aspoň časť poľskej armády bude proti.“

Nevedomosť je milosrdná. Keď sa tak Ján Boďa dozvedel o pripravených mapách bojovej situácie, ktoré boli uložené na veliteľstve, k optimizmu mu to nepridalo.

„Niektorí chlapci pracovali na štábe pluku. Od nich sme vedeli, že sú pripravené mapy pre prípad, že predsa len pôjdeme do Poľska. V smere na Vroclav mal ísť náš pluk ako prvý. Podľa tých máp sa počítalo s tým, že sa dostaneme 30 kilometrov do Poľska a tam náš pluk prestane existovať. Bol to divný pocit.“

Žold sme prepili

Prevládla teda filozofia nečakať na to, čo bude zajtra, ale žiť pre dnešok, pre súčasný moment. Ján Boďa bol čerstvým absolventom univerzity, mal pred sebou celý život a myšlienka na to, že kedykoľvek môže ísť do boja a padnúť za vec, na ktorej ani necíti účasť, ho ako každého mladého človeka ubíjala.

„Až do odchodu do civilu sme boli v neustálom napätí. Šumava a všetko, to bola malina. Ale to napätie, že čo bude zajtra, čo bude o týždeň, bolo najhoršie. Mali sme hromadu peňazí, pretože za funkciu veliteľa čaty som dostával stodvadsať korún, a za to, že som bol podporučík, zasa štyristokorunový žold, a tak sme po nociach vymetali krčmy v Benešove s argumentom, že majú so mnou zhorieť v BVP-čku tie peniaze? Tak radšej ich prepijem.“

Návrat do civilu a prehodnotenie života

Nakoniec všetko dobre dopadlo, Ján Boďa sa v auguste 1981 dostal do civilu. Neistotu, že ho môžu povolať, však pociťoval dlho.

Vďaka zážitkom z vojenčiny v rokoch 1980 a 1981 získal odlišný pohľad na niektoré hodnoty. Založil si rodinu, zamestnal sa na Fakulte matematiky a fyziky Univerzity Komenského v Bratislave.

Hoci od udalostí akcie Krkonoše už prešli viac ako tri desaťročia, je obdivuhodné, s akou presnosťou a detailmi si Ján Boďa na jednotlivé udalosti aj dnes spomína.

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected]. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie