Môj český snár
Kniha je pre moju generáciu zaujímavá aj tým, že práve 60. roky a obdobie normalizácie boli jedným z najintenzívnejších období našich životov.
Pod stromček som od manželky dostal knihu Alexander Balogh: Môj český snár. Dávno som nič s takou radosťou nečítal, ako túto knihu. Balogh v nej podáva profily pätnástich významných postáv českej kultúry, osobitne českého undergroundu v časoch komunizmu. Píše o ich životných príbehoch, o kontexte doby a priateľoch, s ktorými sa stretávali, o ich diele i životných zaváhaniach, o autorových stretnutiach s nimi. Kniha je pre moju generáciu zaujímavá aj tým, že práve 60. roky a obdobie normalizácie v Československu boli jedným z najintenzívnejších období našich životov.
Egon Bondy a Bohumil Hrabal. Bondyho Šaman a Invalidní sourozenci, Hrabalova Příliš hlučná samota. Dostávali sa mi tieto samizdatové diela cez priateľov z občianskeho disentu na Slovensku. Dával som ich čítať aj tajnému biskupovi Korcovi. Keď mi vracal Hrabalovu knihu Příliš hlučná samota, povedal: „Počuj, to je zúfalstvo!“
V čase bezvýchodiskovej, nekončiacej normalizácie však málokto vedel tak ako Bondy a Hrabal umelecky vyjadriť tak výrazne to, čo sa vlastne v Československu v dušiach ľudí odohrávalo. Bondy a Hrabal mali pestrý osobný život, ale akoby na nich platilo, čo som za komunizmu čítal, myslím, že to povedal francúzsky filozof Jacques Maritan, že „génius je aj vo svojich hriechoch sám sebou“.
