Už to bude rok…
Tak tá vojna na Ukrajine ešte trvá. Už to bude rok. Je to dlho. A vždy je ten správny čas hovoriť o tejto téme. Útok na obytný dom v Dnipre je ďalším dôkazom, že jednou z najväčších vecí, ktoré môžeme pre našich východných susedov urobiť, je nezabudnúť a nezvyknúť si. Videli ste tú žltú kuchyňu, ktorá ostala svietiť na napadnutom obytnom dome po tom, čo ju bomba odčlenila od zvyšku budovy? Videli ste tie tri krásne deti, ktoré v nej oslavovali ešte nedávno narodeniny? Plakala som.
Ľudia mi písali, keď som virtuálne bojovala za Ukrajinu, nech si tých Ukrajincov teda vezmem domov. Tak som si vzala. Potom písali, že sa to neráta, lebo ja som si mohla vyberať, koho mi pošlú. Áno, áno, na našu ulicu prišli autobusy s ukrajinskými ženami, potom mali promenádu v plavkách a ja som si podľa ich záľub a voľnej disciplíny vybrala.
Bolo to iné rande na slepo. Čakajúc na ľudí utekajúcich pred vojnou, o ktorých ste sa rozhodli postarať a nič o nich neviete, bolo zážitkom, ktorý nám ostane hlboko vrytý na celý život. Hlavne preto, že tá obava z neznámeho sa skončila vo chvíli, ako sme sa prvýkrát stretli a veľmi silno a dlho objali. Odvtedy sme „my“.
Keď som sa intenzívne venovala téme LGBTI+, písalo mi veľa ľudí, či sa teraz priživujem na teplošoch, že kde sú teda tie moje Ukrajinky…
Dve sú tu. Stále v byte oproti. Saša a Lana, z Kyjiva, s
