Záväzky Slovenska proti peniazom z alobalu

Ak niekto zastupoval slovenskú vládu na klimatickej konferencii v Paríži, musel si medzi ostatnými pripadať ako návštevník z inej planéty. Po celý čas hovorili najmä o znížení podielu fosílnych palív na výrobe energie, pretože práve ony majú najväčší podiel na príspevku ľudstva ku globálnemu otepľovaniu. Obmedzenie fosílnych palív je hlavným záväzkom, ku ktorému sa tam štáty zaviazali. Teda i vláda Slovenska priamo i prostredníctvom Európskej únie.

Tá istá vláda však dala viac ako miliardu Hornonitrianskym baniam a nariadila štátnym elektrárňam, aby si od nich kupovali uhlie. Čo na tom, že bane sú stratové, neefektívne a najrozumnejšie by ich bolo zatvoriť. Bez uhlia z nich sa pokojne zaobídeme. Ak by im straty neplatil štát z verejných peňazí, čiže z vreciek nás daňových poplatníkov, nikto by si ho nekupoval.

Rovnako by nám nechýbala elektrina, ktorá sa z tohto zbytočne vyťaženého a škodlivého uhlia vyrába. Iba ju aj tak dotovanú vyvážame, i keď máme nevyužité kapacity vodných a plynových elektrární. Pritom i tie plynové sú oveľa ekologickejšie než uhoľné. A dnes už nutne ani nezvyšujú našu závislosť od Ruska, lebo vieme plyn dovážať zo Západu.

Čiže, kým väčšina sveta sa snaží fosílnych palív postupne zbavovať, naša vláda ich umelo drží pri živote, dotuje a firmy núti, aby ich využívali. Robí presný opak toho, čo v zahraničí sľubuje. Nemá na to žiadny rozumný dôvod, aj baníkom, ktorí by uzavretím baní prišli o prácu, sa dá nová zaistiť za menej peňazí a s menšími ekologickými škodami.

Najlogickejším vysvetlením toho, prečo to robí, napokon zostávajú peniaze, ktoré si poslanec Smeru z týchto baní nosil domov a balil do alobalu. Na takýchto veciach u nás napokon skape celý boj s klimatickými zmenami.