Koncom roka som vo svojej banke požiadal o úver. Jej služby využívam už tridsať rokov, hoci medzitým štyrikrát zmenila názov a majiteľa. Predpokladal som, že to pôjde bez problémov. Som spoľahlivý, svoju hypotéku bezproblémovo splácam a úver nebol nijako extrémny. Moja banka však požadovala množstvo nezmyselných potvrdení, a keď som jedno doniesol, okamžite vznikla potreba doručiť ďalšie a ďalšie… Nakoniec žiadosť o úver podľa očakávania zamietla.

Neveril som vlastným ušiam. Niekedy sa zatnem a poviem si, že to len tak nevzdám. Snažím sa vyhovieť aj podmienkam z kategórie Dobšinského ľudových rozprávok (doniesť očné zuby sedemhlavého draka) – až kým nenarazím na takú, s ktorou už neviem pohnúť. Napríklad potvrdenie, že moja prastará mama bola žena a mala modré oči.

Samozrejme, nič strašné sa nestalo. V princípe sa len uzavrela jedna kapitola. Zmenil som banku – čo som mal, pochopiteľne, urobiť už dávno. Ale tých niekoľko dní som sa cítil veľmi neisto. Deje sa so mnou niečo zlé, keď to, čo doteraz (ako-tak) fungovalo, zrazu absolútne nefunguje?

Keď v týchto dňoch sledujem kauzu okolo vysokých zálohových platieb za elektrinu a paniku s ňou spojenú, mám opäť veľmi podobný pocit. A vysvetlenie ministra hospodárstva Karla Hirmana, že „v skutočnosti nateraz nikomu nič nehrozí, pretože dokumenty, ktoré dostali podnikatelia, boli zväčša informatívne a nie riadne zálohové predpisy“, nepôsobí príliš upokojujúco.