Prečo chcú Fico aj Mikloš to isté?

Autor je podpredsedom strany Sieť

Predvolebné rozhodovanie býva komplikované. Občan si musí vybrať, na čom mu záleží. Zo všetkých tých vecí, ktoré sa za štyri roky udiali, zo všetkých vecí, ktoré sa majú stať najbližšie štyri roky – dokonca aj z tých vecí, ktoré sa nestali, či nemajú stať –, si musí vybrať tých zopár, podľa ktorých sa nakoniec rozhodne.

Prednedávnom výskumy v Spojených štátoch zistili, že voliči uznávajú Hillary Clintonovú ako političku, ktorú nič nezlomí a nezastraší. Myslia si to o nej dokonca aj republikáni, ktorí ju inak neznášajú. Žiadny z mužov v americkej prezidentskej kampani sa jej v tom nevyrovnal. Ak teda v deň volieb bude prioritou amerických voličov potreba takéhoto lídra, Hillary to vyhrá.

Robert Fico toto všetko vie. Vie, že veľká časť voličov ho považuje za skorumpovaného populistu. Ale zároveň si uvedomuje, že ľudia uznávajú aj jeho politickú kompetentnosť, teda schopnosť udržať krajinu a vládu v chode bez neustálych politických kríz. Vidia tiež, že keďže nedokáže ponúknuť víziu toho, kam Slovensko potiahnuť, musí si ich kupovať drobnými darčekmi. A – možno je to šok – väčšina to samo osebe nepovažuje za zlé.

Preto je nočnou morou Roberta Fica, aby tieto voľby boli o inom ako o jeho najsilnejších politických stránkach – stabilite a balíčkoch (a, samozrejme, utečencoch). Nechce nič počuť o tom, že Slovensko má rozkradnuté a rozpadávajúce sa zdravotníctvo a školstvo, ktoré sú pre strednú triedu a budúcnosť Slovenska oveľa dôležitejšie ako symbolické sociálne darčeky.

Strachom ho napĺňa, keď ľudia začnú riešiť, že stabilita jeho vlády je v skutočnosti stagnáciou, pretože mu chýba skutočná hospodárska politika. Nevie vysvetliť, ako je možné, že v krajine, kde je miliarda eur na balíčky, nie sú žiadne peniaze na zníženie daní a odvodov pre bežných ľudí, aby mali normálnejšie príjmy a dokázali sa aspoň trochu priblížiť svojim západným susedom.

Inými slovami, Robert Fico bude najšťastnejší človek na svete, ak čo najväčšou témou predvolebnej kampane budú vlaky zadarmo ako symbol jeho balíčkovej politiky a opľúvaná opozícia ako to, čo ho predsa nemôže nahradiť.  Niet preto divu, že ako skúsený politik o tom hovorí čo najviac a nepríjemné otázky (napríklad o zdravotníctve) a potenciálneho súpera (Radoslava Procházku) jednoducho ignoruje tak dlho, ako len môže.

Je však oveľa väčšou záhadou, prečo úplne rovnaké témy a rovnaký prístup majú aj ľudia, ktorí za normálnych okolností stoja na úplne opačnej strane barikády (napríklad dnes vo svojom stĺpčeku v Hospodárskych novinách to bol Ivan Mikloš). Nechám bokom to, že líder ponúka nádej, nie bedákanie. Vysvetľovať dnes ľuďom, že treba zrušiť vlaky zadarmo, nie je príklad politického líderstva, ale naopak – príkladom zlyhania lídra.

Nejde ani tak o to, že vlaky zadarmo sú síce brutálne populistické vo forme, ale vychádzajú zo správneho impulzu oživenia verejnej hromadnej dopravy na Slovensku. Správny politický líder si nenechá vnútiť témy svojho protivníka a správny líder ide po tom najdôležitejšom, nie po tom nepodstatnom. A tým najdôležitejším pre Slovensko dnes nie je zachovanie alebo rušenie marginálnych sociálnych výhod, ale je to zásadná oprava tohto štátu tak, aby slúžil ľuďom. Zásadná investícia do školstva a vedy, zníženie daňového a odvodového bremena pre bežných ľudí a nekompromisný dôraz na právny a fungujúci štát. To sú priority dneška, nie zastarané prekáračky s Ficom.