Denník N

Má Rozum, chýbajú peniaze. Kopcsayová vydáva literárny časopis po tom, čo prešla väčšinou slovenských redakcií

Iris Kopcsayová. Foto - archív I. K.
Iris Kopcsayová. Foto – archív I. K.

Nechcem ukazovať prstom na ostatných, že dostali viac a my menej. Neriešim, koľko kto mal dostať, ale keď sa pozriem na čísla, vidím, že všetci dostali viac ako my. A majú nižšiu periodicitu a možno nižšie predaje. Nerozumiem najmä tomu obrovskému prepadu – minulý rok sme dostali 38-tisíc, teraz 12-tisíc. Kde sme urobili chybu? pýta sa šéfredaktorka Rozumu.

IRIS KOPCSAYOVÁ (1967) pracovala v Národnej Obrode, Obecných novinách, Živote, Plus 7 dní, Mamine, SME, Slovenke, Pravde, Plus jeden deň a Knižnej revue, aktuálne je v Novom čase. Od roku 2019 vydáva literárny časopis Rozum, ktorému Fond na podporu umenia na tento rok výrazne okresal dotáciu.

Z akých pomerov pochádzate?

Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala štyri roky. Vyrastala som s mamou, ktorá pracovala ako úradníčka v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Otec bol novinár, ale za komunizmu mal zakázané písať. Pred zákazom robil vo Večerníku, počas neho zase šéfredaktora vo vedeckom časopise o počítačoch Informačné systémy. V tiráži však bol ako šéfredaktor uvedený riaditeľ výpočtového strediska, ktoré časopis vydávalo.

Tým otcom je Igor Cibula, ktorý bol v rokoch 1969 až 1971 spravodajským dôstojníkom. Potom ho komunisti vyhodili, po rehabilitácii v roku 1990 pracoval v Národnej obrode a v rokoch 1993 až 1995 bol šéfom rozviedky SIS. Nestretávali ste sa?

Stretávali, ale len počas sobôt, letných dovoleniek a na sviatky. Súd ma pridelil mame. V jednej domácnosti sme žili len do mojich štyroch rokov. Dnes sa už stretávame oveľa menej ako kedysi, keď boli deti malé, ale tento rok sme po dlhom čase boli spolu na druhý sviatok vianočný. Otec už spoločné oslavy narodenín zrušil. Keďže väčšinu času trávi na chalupe, takmer sa nevídame. Že bol spravodajským dôstojníkom dva roky za komunizmu, som sa dozvedela až po revolúcii z televízie. O tom, že ho vyhodili, lebo bol názorovo nepohodlný, mi pred revolúciou nerozprával. Len o tom, že ho vyhodili zo strany.

Po škole ste v roku 1990 začínali v Národnej obrode, kde bol otec zástupcom šéfredaktora a písal komentáre.

Stretol ma na ulici a chcel vedieť, kam pôjdem pracovať, a zároveň sa spýtal, či by som nechcela ísť k nim. Povedala som, že prečo nie, lebo právu som sa nechcela venovať, a tak sľúbil, že sa spýta šéfredaktora.

Spolužiaci z práva sa mi počas revolúcie sprotivili, často šlo o deti komunistických papalášov. Nebola tam taká revolučná atmosféra ako na iných školách. Spolužiačky zaujímalo len to, že si môžu ísť nakúpiť do Rakúska, lebo sa otvorili hranice. Jedna taká slušná študentka, ktorá nebola z Bratislavy, vždy pricestovala raz do týždňa, spýtala sa, či už sa ide v pondelok do školy, a keď sa uistila, že štrajk pokračuje, odcestovala domov.

Nemala som chuť robiť právničku, nadchla ma sloboda slova a Národnú obrodu, do ktorej prispievali aj ľudia ako Milan Lasica, Július Satinský či Ladislav Mňačko, som čítavala. Pracovať v tých novinách bolo lákavé.

To bolo obdobie, keď aj mnohí novinári boli doslova „zblbnutí“ Mečiarom a adorovali ho. Nejaký čas trvalo, kým vytriezveli. Čo vy?

Keď som nastúpila ako elévka,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie