Prečo výtvarníčka Jana Želibská v ranej tvorbe tematizovala sexualitu a telesnosť

Dielo Jany Želibskej Kandarya Mahadeva (1969) pochádza z jej ranej tvorby po skončení Vysokej školy výtvarných umení v roku 1965. Známy teoretik umenia a vtedajší komisár legendárnej Galérie Václavy Špály v Prahe Jindřich Chalupecký ponúkol autorke samostatnú výstavu a z politických dôvodov termín vyšiel tak, že bola jeho poslednou. Dielo pomenované po hinduistickom chráme lásky v indickom Kadžuráhu sa stalo v momente svojho vystavenia ikonickým a v mnohých textoch bolo označované za jedinečný počin slovenského výtvarného umenia. Časť tejto inštalácie je možné teraz vidieť na výstave Svety Jindřicha Chalupeckého v Galérii mesta Bratislavy. O diele a o príbehu jeho autorky sme sa porozprávali s kurátorkou SNG Luciou Gregorovou Stach.

Pamätám si, že pri prvom kontakte s týmto dielom ma zaujal hlavne indický názov a potom nasledovala zvedavosť, ako súvisí s tým, čo vidím. Vplyv východných filozofií nebol v tom čase ojedinelý, hlavne na Západe. Autorka však mala pravdepodobne aj osobnú skúsenosť s touto kultúrou, je to tak?

Áno, hoci ten kontakt bol sprostredkovaný. Pri príprave výstavy v roku 2012 som sa od Jany Želibskej dozvedela, že jej matka cestovala v 60. rokoch na Ďaleký východ a do Indie. Mária Želibská bola zaujímavá ilustrátorka a grafička pôvodom z Čiech, ktorú fascinovali jemné ženské tvary, hoci bola v tvorbe stíšená. V jej dielach by sme asi našli zárodky zmyslového ženského prežívania, ktoré mohla jej dcéra Jana získať práve od mamy. Mária s Jánom Želibským tvorili protipóly a možno povedať, že temperamenty rodičov a prostredie, kde Želibská vyrastala, museli byť inšpiratívne a veľmi skoro ju vystrelili k slobodnému rozmýšľaniu, zvlášť v období sixties. V tvorbe sa skoro postavila otcovi, ktorý bol v tom čase rektorom Vysokej školy výtvarných umení, a je známe jeho vyjadrenie, že sa bojí ísť pozrieť do ateliéru svojej dcéry. Obidvaja rodičia ju však