Denník N

Treba sa oprieť o tradíciu antimečiarovského vzdoru

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Smer aj Hlas ponímajú svojich voličov ako ľudí s „vybývanými“ hlavami, pred ktorými stále treba niečo predstierať.

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Tradičný slovenský spôsob verbovania voličov na účet daňových poplatníkov máme za sebou, pozrime sa teda na iné tradície.

Keď sa v 90. rokoch minulého storočia naši susedia z bývalej Varšavskej zmluvy ponáhľali na Západ, Slovensko sa vďaka časti svojich voličov brodilo mečiarizmom. Bol to drsný hip-hop. Vtedajšia ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová hovorila o Slovensku ako o čiernej diere Európy. Z jednej strany slobodu a demokraciu drvili politické gangy okolo Mečiara – áno, aj v polícii, aj na generálnej prokuratúre, aj v SIS; z tej druhej zasa pouličné gangy hrubokrkých výpalníkov. V tejto príšernej atmosfére sa však v spoločnosti sformoval široký občiansky blok. Nielen politická opozícia, ale aj a najmä nezávislé médiá, mimovládne organizácie, odbory, umelci, „rovní“ policajti, prokurátori, sudcovia, advokáti a tisícky občanov po celej krajine na všetkých možných úrovniach.

Už menej uvedomovanou súčasťou tohto leporela vzdoru sú postoje štátnej moci. Korene majú v Nežnej revolúcii. Hoci komunisti v násilnostiach z pražskej Národnej triedy v roku 1989 mohli pokračovať, voči ďalším demonštráciám a demonštrantom už nezasiahli. Vladimír Mečiar o pár rokov neskôr postupoval obdobne. Hoci bol k tomu blízko, po brachiálnej policajnej sile nesiahol. A keď v roku 1998 prehral kľúčové voľby, odovzdal vládu Mikulášovi Dzurindovi. Robert Fico sa ani v tomto nelíšil od Mečiara. Po masových demonštráciách, ktoré vyvolala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, posunul premiérsku funkciu Petrovi Pellegrinimu. Potom prišli voľby 2020, Smer v nich prepadol a odišiel pokojne do opozície.

Smer je vraj iný, ako sa javí

V krátkej slovenskej demokratickej civilizácii máme teda nielen tradíciu nenásilných občianskych protestov, ale aj tradíciu mocenskej ústupčivosti, keď ani tí najhorší, čo vládnu, nezájdu do krajností. Toto nie je vo svete bežné. Pripraviť slobodné voľby a strpieť volebnú porážku je bežné len v etablovaných demokraciách, hoci, ako ukázal útok na americký Kapitol, pred excesmi nie sú celkom uchránené ani tie.

Ale práve preto uvažujme: akú by sme mali politickú tradíciu, keby Mečiar šiel do (lukašenkovských) krajností a Fico neodstúpil? Koľkým by odpor odpadol od chuti, keby v tých zlomových chvíľach bolo obetí viac? Sú to špekulácie, ale je rozumné predpokladať, že takéto otázky behajú po rozume aj tým najhorším,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie