Ombudsman Dobrovodský: Keď zacítim problém, budem poslancom obžierať uši

Vlani v novembri vo voľbe ombudsmana získal Róbert Dobrovodský 81 hlasov. Hlasovali zaňho aj poslanci, ktorí sa do parlamentu dostali na kandidátke fašistov. Dnes hovorí, že nemôže zodpovedať za to, kto mu dal hlas.

Vraví, že získavanie podpory mala na starosti Katarína Hatráková, pre ktorú pracoval ako asistent, ona ho aj navrhla za kandidáta. „Bola to jej prestíž, aby jej kandidát prešiel,“ hovorí nový verejný ochranca práv v rozhovore. Okrem toho sa v ňom dočítate:

• ako vnímal, keď ho v parlamente podporil aj Milan Mazurek;
• prečo sa neozval, keď kotlebovci hecovali ľudí po vražde v Michalovciach;
• čo si myslel, keď Katarína Hatráková hlasovala sama za seba vo voľbe detskej ombudsmanky;
• či sa s ním radila, keď sa blížilo hlasovanie o vydaní Roberta Fica na väzobné stíhanie;
• čo si myslí o najnovšom návrhu ministra spravodlivosti pre LGBTI+ ľudí;
• a prečo nevystúpi na Pride.

Ako vyzerali vaše uplynulé pracovné dni? 

Bol som ombudsmanom na cestách. Vybrali sme sa do Žiliny, Sučian, Banskej Bystrice, kde som robil neohlásenú návštevu vo väzniciach, takzvané mystery shopping. To isté som urobil krátko pred Vianocami aj v Bratislave.

Takto ste si aj predstavovali, že bude vyzerať vaše pôsobenie v pozícii verejného ochrancu práv? 

Toto som si od začiatku želal. Pomohol mi Šimon Jeseňák z týždenníka .týždeň, ktorý ešte pred vypočúvaním v parlamente urobil so mnou rozhovor. A on vymyslel nadpis Ombudsman v teréne. On mi to teda predurčil a pomenoval to.

Funkcie ste sa ujali 1. decembra. Čo vás na tomto úrade lákalo? 

Už Rimania hovorili, že právo je umenie dobrého a spravodlivého. Právo ako regulatív vie pomáhať slabým, lebo tí silnejší si pomôžu sami. Slabých sa nezastane nikto. Na ministerstve spravodlivosti som vždy mal to šťastie pripravovať právnu úpravu pre slabších. Či už pre spotrebiteľov v časoch nebankoviek, nezákonných deložácií, keď bol riaditeľom sekcie legislatívy dnešný ústavný sudca Peter Straka.

Spolu sme zažívali, ako nám ľudia chodievali večer pred ministerstvo. Boli zdevastovaní agresívnymi nebankovkami. To bol taký prvý impulz. A aj následne som na ministerstve vždy dostal témy, ktoré sa týkali zraniteľných. Vždy som mohol pripravovať právnu úpravu, čo sme s Petrom Strakom volali, že pomáhame in abstracto, teda cez právnu normu. Regulovali sme správanie za behu, keď sme videli, že sa v spoločnosti niečo zlé deje. A teraz mám po prvý raz možnosť robiť ochranu in concreto, teda priamo v praxi. Ukázalo sa to aj teraz pri tých náhodných návštevách vo väzniciach.

Čo ste tam zažili?

Pozícia ombudsmana je iná. Už len to, že keď zazvoníme, tak nás musia pustiť dnu. Nemusíme odovzdávať mobily, pretože verejný ochranca práv a jeho kolegovia si môžu robiť záznamy zo všetkého podozrivého. Len sme ukazovali na cely a oni nám ich museli pootvárať. Krása tej funkcie je, že vám nemôže na krk dýchať riaditeľ, čo znamená, že ten väznený či obmedzený na slobode vám môže povedať čokoľvek. To isté sa týka aj korešpondencie. Príslušník justičnej stráže ju nemôže kontrolovať.

Zistili ste nejaké vážne podozrenia? 

Nemôžem už teraz konštatovať konkrétne porušenie práva, lebo budeme ešte jednotlivé ústavy žiadať o vysvetlenie. Narazili sme však napríklad na problém v ústave pre mladistvých. Majú tam možnosť vzdelávať sa v štyroch odboroch, čo je výborné. Keď sa kolegyňa opýtala konkrétnych mladistvých, aký odbor si vybrali, tak odpovedali, že im ho určil pedagóg ústavu, a to preto, že v danom roku je otvorený len jeden. To nás zaujalo, a teda sa budeme pýtať na právo na vzdelanie.

Keď sme išli po večeri do jedálne, tak tam jedno dieťa, nebudem špecifikovať, či to bolo dievča alebo chlapec, „robilo rajóny“ – upratovalo. Dali sme sa s ním do reči. Hovorilo, že v ústave je celkom fajn, sú tam dobrý kolektív. Nepáči sa mu však, že dospelí, s ktorými je na cele, pred ním vykonávajú sexuálne praktiky, je mu to nepríjemné. Zavolali sme si s kolegyňou pedagóga, či im o tom to dieťa povedalo. Povedal, že to môže byť aj vymyslené, lebo sa snaží presťahovať do inej cely, kde má príbuzného. Upozornil som, že na cele môže byť mladistvý s dospelým len so súhlasom oboch a ten súhlas sa musí neustále skúmať.

Riaditeľ prisľúbil, že to preskúma. Aby neostalo len pri ústnom sľube, napíšem do ústavu aj oficiálny list. Na vedomie to dám prokuratúre, ktorá vykonáva dohľad nad zákonnosťou, ale aj orgánu sociálnoprávnej kurately.

Aj v iných ústavoch ste narazili na problémy?

Napríklad ďalší prípad sa týkal zadržiavaných Sýrčanov, ktorí nám pri návšteve povedali, nech sa pýtame, či môžu ísť na otvorené oddelenie. Justičná stráž sa ich totiž už v decembri pýtala, či by tam chceli ísť, a odvtedy sa nič neudialo. Riaditeľ mi vysvetlil, že im dali omylom falošnú nádej, lebo on ich vyhodnotil ako rizikových, a to z obavy, že by mohli vnášať extrémizmus do skupiny. Keď som sa pýtal na dôvody, odpovedal, že to je vo vyhradenom materiáli a ja nemám previerku. Nežiadal som teda do toho materiálu nahliadnuť. Povedal som mu však, že rozhoduje o ešte väčšom zásahu do už obstrihaných práv týchto ľudí, a to musí byť preskúmateľné. V ďalšom kroku sa teda budem všetkých riaditeľov ústavov pýtať na kritériá, podľa ktorých rozhodujú o tom, kto je extrémista a kto by mohol mať zlý vplyv na skupinu.

Vždy ste sa chceli stať právnikom? 

Vždy. Už ako dieťaťu mi bolo veľmi ľúto, keď sa niekomu ubližovalo. Vždy som bol väčší a aj v škole som bránil slabších. Rovnako ma dokázalo zraniť, keď niekto ubližoval zvieratám. Spomínam si na príbeh z detstva, keď som na ulici videl, ako takí výrastkovia idú umučiť mačičku. Hneď som sa ich pýtal, čo chcú za to, aby prestali. Povedali, že koruny. Utekal som rýchlo domov, rozbil prasiatko a dal im sto korún. Boli to všetky moje našetrené peniaze. Tá mačička potom u nás žila pätnásť rokov a mala mnoho ďalších mačiatok.

Z vášho životopisu vyplýva, že ste prednášali študentom na univerzite, ale venovali ste sa aj príprave zákonov. Advokácia alebo súdnictvo vás nelákalo? 

Vyskúšal som si aj advokáciu. Asi tri mesiace som bol v jednej advokátskej kancelárii. Advokácia je síce na ochranu práva, ale musíte tam robiť aj prísne výkazy o tom, čo ste konkrétne spravili, a to mi veľmi nešlo.

V životopise máte ešte napísané, že okrem nemčiny, angličtiny a ruštiny ovládate pasívne aj arménsky jazyk. To je pomerne netradičné. Ako ste sa k nemu dostali? 

Vyrastal som v arménskej rodine. Moja mama sa totiž vydala za Arména. Zapojil som sa teda do arménskej komunity v Bratislave, a tým pádom som sa ten jazyk naučil. Nie je to gramatická arménčina, ale skôr taká kuchynská, hovorová. Okrem toho sme na Kaukaz veľa cestovali a tento región, či už svojou kuchyňou, ale aj mentalitou ľudí, je veľmi zaujímavý.

Po zvolení ste hovorili o veľkej pocte. No hlasy ste získali aj od poslancov, ktorí sa dostali do parlamentu na kandidátke fašistov z ĽSNS. Nekazilo vám to radosť zo zvolenia? 

Ak to zoberiem rýdzo právnicky či politologicky, tak poviem, že rozhodla vtedy aktuálna väčšina. Ja som však nehlasoval a nemôžem zodpovedať za to, kto mi dal hlas. Zobral som to ako výsledok. Vy ale asi narážate na morálny aspekt.

Presne tak.

Aj keď to teraz vyznie cynicky, tak ma tešilo, že som bol zvolený celým politickým spektrom. Možno práve vďaka tomu občania, bez ohľadu na to, koho volili, budú mať pocit, že sú v neutrálnych ľudskoprávnych rukách Róberta Dobrovodského, lebo som sa zdržal moralizovania, či kádrovania ich poslancov. A tí, či sa nám to páči alebo nie, sú v rámci parlamentnej demokracie zvolení. Hovoril som si, že ombudsman nie je trafika, v zmysle, že by si ho presadila len jedna strana za sympatie. A tie sympatie či nesympatie som vo svojich vyjadreniach chcel potláčať.

Štefan Kuffa či Tomáš Taraba vašu kandidatúru podpísali. Milan Mazurek však nie. Vedeli ste vopred, že vás podporí? 

Nevedel som to. Veľmi som však oddeľoval politickú prácu, ktorú mala na starosti Katarína Hatráková. Ona ma totiž navrhovala a musela pod návrh získať aspoň pätnásť podpisov. Politicky pracovala ona. Bola to jej prestíž, aby jej kandidát prešiel.

Nemohli ste jej povedať, že od týchto poslancov nechcete mať podpis pod kandidatúrou? 

To bolo jej právo. Ona zháňala podpisy.

Tí ľudia sa však potom spájajú s vaším menom. 

Poslankyni Hatrákovej stačilo pätnásť podpisov. Mal som ich dvadsaťsedem. Mohla to zastaviť pri pätnástke, ale nezastavilo sa. Je to fakt, je to zverejnené a nebudem to zatajovať.

Mazurek bol odsúdený za to, že v éteri hovoril o „celej komunite cigánskych asociálov“. Ale aj o tom, že keď sa otvorili dvere na osobitnej škole oproti tej jeho, tak to „bolo ako v zoologickej záhrade“. Hovoril aj o tom, ako by mal štát zasiahnuť a že „Cigáni“ si z plodenia detí nebudú môcť robiť biznis. Čo si o týchto výrokoch myslíte? 

Porušil trestný zákon. Bolo to na úkor menšiny aj maloletých detí, čo určite nie je dobré.

Tak sa opäť opýtam, či vám spätne nekazí radosť zo zvolenia to, že vás podporil takýto poslanec? 

Nehlasoval som s ním. On hlasoval za mňa.

Už ste naznačili, prečo ste nechceli reagovať na otázky k poslancom, ktorí podporili vašu kandidatúru. Už na vypočutí sa vás pýtali, či sa názorovo zhodujete s poslancom Tarabom, ktorý verbálne útočil na queer ľudí. Na to ste povedali, že nechcete kádrovať. Teraz by ste ako odpovedali? 

Žiadny útok voči menšinám nie je dobrý. Ale bol za to odsúdený? Mrzelo ma, že aj vy ste napísali, že som nechcel vysvetľovať svoj vzťah k Tarabovi. Nechcel som to rozvíjať, pretože by som išiel do politického ringu, do ktorého išla poslankyňa Vladimíra Marcinková. Nechcel som sa nechať vtiahnuť do politických debát, pretože to verejný ochranca práv nesmie.

A to bol dôvod, prečo ste priamo neodpovedali? 

Áno.

Dá sa to však vysvetliť tak, že to bol kalkul z vašej strany, že ste si nechceli pohnevať poslancov, ktorých hlasy ste mohli potrebovať na zvolenie. 

Nebol to žiaden kalkul. Vždy sa snažím držať kalkulačky právneho štátu. Právny štát nám vždy určuje rámce, ako fungovať. Kto iný ako verejný ochranca práv sa toho má držať?

„Agresívny cigánsky rasista vraždil pre pár eur. Politici mlčia, príďte na námestie, je to dôležité.“ Toto hlásalo auto ĽSNS v Michalovciach po Novom roku po lúpežnej vražde v centre mesta. Čo na to hovoríte? 

Obávam sa, že z takýchto výrokov nastane hecovanie národa. Určite to neprispieva k dobrému a poctivému vyšetreniu trestného činu. Obávam sa toho, aby sa orgány činné v trestnom konaní nedostali pod nespravodlivý tlak. I keď verím v ich autonómiu, ale aby sa neprevalil tlak verejnej mienky na myslenie sudcov, prokurátorov či vyšetrovateľov.

Tie heslá ste začiatkom roka zachytili? 

Nie. Počujem to prvýkrát od vás. Viem, že bolo v Michalovciach nejaké zhromaždenie, ale to, čo hlásalo auto, som nezachytil.

Nebola toto situácia, keď ste sa aj vy mali z úradu ozvať a upokojiť celú situáciu?

Ombudsman by sa mal vyjadrovať ku každému takémuto skutku na Slovensku?

Nie. K takému, ktorý využívajú politici na hecovanie ľudí – presne aby nevznikol nejaký neželaný verejný tlak. 

Môžem sa nad tým zamyslieť. Musím dodať, že vyšetrovateľ, prokurátor a sudca je mimo kompetencie úradu. Možno, ak by nám došiel nejaký podnet na podozrenie z páchania trestného činu, ak by sa niekto sťažoval na to, čo to auto hlásalo. Je to však na zamyslenie.

Aj ombudsman sa môže vyjadrovať len v rámci svojich kompetencií. Napríklad ak vidím, že polícia v Petržalke držala pána trinásť hodín a nie je o tom záznam, tak pôjdem za ministrom vnútra aj poslancami, pretože ja som parlamentným ombudsmanom. Budem žalovať: zákonodarná moc pozri, výkonná moc sa rozpína.

Budem varovať občanov, aby v prípade, že ich zadrží policajt, žiadali poctivé spísanie záznamu o obmedzení osobnej slobody. Donedávna pritom platil zákon, že policajt musel vydať rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody. Vlani sa to zmenilo, že stačí vydať len potvrdenie. Ako ombudsman preto budem kričať u ministra vnútra, v parlamente a možno sa obrátim aj na Ústavný súd, že ten zákon sa zhoršil v neprospech slobôd. Vtedy môžem kričať. Môžem však kričať, keď privátne osoby majú na ulici nejaké prejavy vôle?

Dá sa hovoriť o privátnej osobe, ak to boli predstavitelia politickej strany? 

Nad politickými stranami nemáme kompetencie. Musíme vychádzať vždy z konania orgánu verejnej správy.

Vy ste však autorita, ktorá by mala dohliadať na dodržiavanie ľudských práv v tejto krajine. Nemali by ste sa pri takýchto výrokoch teda ozvať? 

V úrade som len mesiac a pol a prioritne sa venujem spisom, ktoré tu na mňa počkali. Zamyslím sa nad tým. Keď som skladal sľub predsedovi parlamentu Borisovi Kollárovi, hovoril som, že budem dodržiavať zákon, a teda aj svoje zákonné mantinely.

V čase, keď ste skladali ten sľub, ste vedeli, že vás v úrade čaká takmer 600 podnetov. Koľko z nich už ubudlo? 

Predbežne sme spočítali, že asi sto spisov je vybavených. Prioritne som sa zaoberal tými, kde si kolegovia myslia, že došlo k porušeniu práv. Nešiel som cestou kvantity na úkor kvality. Každého právnika či právničku, ktorý prípad riešil, si volám k sebe a diskutujeme. Nie som podpisovací stroj. O to viac ma teší, že som tu našiel veľmi kvalitný tím.

Tých starých spisov je toľko, pretože váš úrad bol od konca marca neobsadený. Čo to vypovedá o politikoch, ktorí voľbu odsúvali? 

Adresátmi vašej otázky by mali byť tí politici. Voľba je politická. Je zverená Národnej rade, ktorá si svoju úlohu nesplnila. Aj preto máme novelu, ktorá zabezpečuje, aby sa takáto situácia už nezopakovala. Na prvé počutie to znie dobre, správny legislatívec však musí vidieť aj riziko normy. A keď som sa na ňu pozrel, tak sa pýtam, či to nespôsobí o päť rokov situáciu, že ja skončím vo funkcii a parlament bude pokojný. Poslanci nebudú pod tlakom, že musia zvoliť nového ombudsmana.

Otáľanie s voľbou nesymbolizuje vzťah politikov k vášmu úradu? Je známe, že keď vaše predchodkyne prednášali pravidelné správy v parlamente, tak ich takmer nikto nepočúval. 

Tie správy považujem za veľmi cenné. Nielen verejných ochrankýň práv, ale aj komisárov pre deti či pre ľudí so zdravotným postihnutím. S poslankyňou Hatrákovou sme ich brali vážne a poctivo čítali. Keď sme videli, že niekde poukazujú na problém, tak som hneď pripravil novelu.

Budem sa správať ako parlamentný ombudsman. Keď zacítim problém, budem poslancom obžierať uši. Ak zacítim, že sa exekutíva rozťahuje, budem žalovať v parlamente. Napíšem varovanie všetkým poslancom, ak budem mať pocit, že do parlamentu smeruje návrh, ktorý nie je ľudskoprávne súladný.

Budete sa zapájať aj do medzirezortného pripomienkového konania? 

Už som sa aj zapojil pri dvoch návrhoch, a to pri zákone o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vidím tam dve ľudskoprávne otázky. Rovnako aj pri zákone o obecnej polícii, ktorá má dostať zásahovú kompetenciu štátnej polície. Najskôr teda budem varovať predkladateľa cez pripomienky, a ak si nedá povedať, tak budem varovať poslancov.

A ak si ani oni nedajú povedať? 

Je tu Ústavný súd.

Voľba ombudsmana sa odsúvala, pretože chýbala politická zhoda. Už ste naznačili, že táto politická časť bola na poslankyni Hatrákovej. Vy ste teda nič v tomto smere nerobili? 

Ani som nemusel. Veľa poslancov poznalo moju odbornú prácu. Môže to byť teoreticky výhoda, ale prístup k poslancom mali všetci kandidáti. Je pravda, že v niektorých prípadoch ma pani Hatráková poslala za niektorým poslancom, aby som si s hárkom išiel vypýtať jeho podpis. Bolo to vtedy, keď ona z nejakých dôvodov nemohla. Často sa ma ten poslanec najskôr opýtal na zákony, na ktorých sme robili. Vedeli, že zákony, ktoré sme s poslankyňou Hatrákovou robili, mali pomôcť ľuďom.

Ako vaša spolupráca s Katarínou Hatrákovou vznikla? 

Bolo to na ministerstve spravodlivosti, ktoré organizovalo pravidelne stretnutia sudcov poručenskej agendy, ústredia práce, ale aj metodikov, psychológov a kolíznych opatrovníkov. Tam sa mi podarilo aj napísať najvýznamnejšie novely. Načúval som problémom z praxe. A tak som spoznal Katarínu Hatrákovú, ktorá bola v tom čase psychologičkou na ústredí práce. Keď som z ministerstva odišiel, tak sa mi ozvala a opýtala sa ma, či by som si vedel predstaviť jej asistovať na prípravách zákonov. Rovno som jej povedal, že nebudem vedieť byť ideový asistent, teda písať stanoviská, ale zákony môžeme písať spolu.

Takéto právne poradenstvo sa týkalo len prípravy zákonov? Poslankyňa Hatráková sa napríklad chystala pre niektoré články žalovať aj Denník N. S tým ste jej radili? 

Spomínala mi to, ale povedal som jej, že v tomto jej radiť nebudem. Odkázal som ju, aby si našla advokáta či advokátku.

Roky ste sa venovali domácemu násiliu. Čo ste si pomysleli o jej výroku, že pri násilí sa často strieda rola obete a páchateľa a že jedného od druhého nie je možné vždy odlíšiť?

Videla to inak ako literatúra, za čo aj bola kritizovaná. Ja som v tom mal legislatívne jasno. Vysvetlil som jej, že článok päť zákona o rodine, na ktorom som pracoval, jednoznačne hovorí, že aj nepriama obeť je obeť. Bola o tom pritom veľká diskusia. Niektorí sudcovia mi pri príprave tvrdili, že „on je násilnícky manžel, partner, ale inak fajn otec“. Podľa vzoru rakúskej úpravy sme však ukotvili, že aj nepriama obeť je v civilnom konaní právne relevantná. Ukazuje sa totiž, že ak partnerstvo skončí, tak poručenské spory sa často stávajú novým fórom na páchanie postpartnerského násilia.

Takže názorovo ste sa s poslankyňou Hatrákovou nie vždy zhodli? 

Nie. Vždy sme mali poctivé debaty, ak sa týkali návrhov zákonov. Pokiaľ išlo o jej mediálne vystúpenia, tie prezentovala tlačová expertka Kresťanskej únie.

Radila sa s vami pred hlasovaniami? Pýtala sa, čo môžu jednotlivé návrhy, ktoré chce podporiť, spôsobiť v praxi? 

Pri niektorých sa pýtala, pri niektorých hlasovala podľa politickej dohody v klube. Nebudem však špecifikovať pri ktorých. Niekedy som ju varoval, že konkrétny návrh je len prílepkom alebo že sa dostal na rokovanie až v druhom čítaní a že to nie je férový legislatívny proces. Hovoril som jej, že ako ministerský zamestnanec by som z toho bol nešťastný, ak by mi to poslanec spravil.

Poslankyňa Hatráková sa spomínala aj v súvislosti s podporou návrhov na sprísňovanie interrupcií. Čo ste si mysleli o tejto iniciatíve? 

Je to zákonodarná činnosť poslancov. Ako verejný ochranca práv mám zo zákona vyňatú Národnú radu. Za ich hlasovanie a návrhy nemôžem spraviť žiaden úkon. Len sa obrátiť na Ústavný súd. Ak však otvárate otázku interrupcií, tak poviem, že ak by som videl, že úprava sa vychýlila od ústavnoprávneho štandardu v neprospech nenarodeného dieťaťa či matky, tak sa obrátim na Ústavný súd. Napríklad, že by to ohrozilo život a zdravie matky alebo že by jej návrh tak znemožnil prístup k interrupcii, že by ju to mohlo ohroziť.

A čo si myslíte o tých návrhoch, ktoré podporila pani Hatráková v parlamente? 

Nebudem na to odpovedať. Už by som hodnotil politickú filozofickú agendu v parlamente. To bola kultúrno-etická debata, do ktorej som sa nikdy nechcel vmiešavať.

Pred hlasovaním o vydaní Roberta Fica (Smer) sa s vami radila? Pri hlasovaní sa vtedy zdržala a hovorila, že Fico nie je obyčajný človek, ale kolega, poslanec.

Našťastie som bol vtedy na liečení. Obišlo ma to teda.

Nezatelefonovala vám? 

Nebol som jediný právnik, s ktorým sa radila. Pokiaľ ide o túto tému, tak sa so mnou bavila o význame imunity. Spracoval som jej právno-historickú analýzu.

Video: Katarína Hatráková o nevydaní Fica (autorka: Martina Koník, Eva Štefánková)

 

Ako vnímate ako verejný ochranca práv, že poslanci majú takúto výnimku? Pri nikom inom sa nevyžaduje súhlas na vydanie na väzobné stíhanie. 

Keby ústavodarca chcel, tak ju dávno zruší.

Poslanci si to asi nebudú rušiť. 

Niektoré imunity si už predsa zrušili. Veď kto iný by to obmedzoval. Keď som robil tú analýzu, tak som narazil na niekoľko konkrétnych prípadov. Spomínam si na českého poslanca Miroslava Sládka (ultrapravicový politik – pozn. red.), ktorého pred hlasovaním o dôležitom návrhu zákona viackrát zastavila polícia. On to považoval za šikanu s cieľom zdržať ho, aby nestihol hlasovať. A pri tomto prípade som si uvedomil, že tie imunity majú zmysel.

Pokiaľ ide o hlasovanie poslankyne Hatrákovej a jej využitie svojho práva nevydať poslanca Fica na väzobné stíhanie, rešpektujem stav, ktorý ústavodarca nastavil. Ak si spoločnosť povie, že to nie je dobré a nejaká nadvýhoda poslancov, tak nech im ju ústavodarca zoberie.

Čo ste si pomysleli o tom, keď Katarína Hatráková hlasovala sama o sebe vo voľbe na detskú ombudsmanku a ako jediná poslankyňa vo voľbe mala výhodu oproti iným kandidátkam a kandidátom? 

Bolo to neštandardné. Myslím, že to aj vysvetľovala. Hlasovala tak, lebo voľbu považovala za ohrozujúcu.

Obávala sa zvolenia protikandidátky. Je to dobrý argument? 

Ja by som za seba nehlasoval. To je jasné.

Po zvolení sa vás novinári pýtali, či budete pokračovať v tradícii vašich predchodkýň a vyvesíte dúhovú vlajku v čase Pridu. Opäť ste odpovedali vyhýbavo. Ako mi odpoviete teraz? 

Odpoveď bude konzistentná tak, ako to úprimne cítim. Ochrana práv sexuálnych menšín by sa nemala decimovať len na vyvesenie vlajky. Povedal som už, že prvé, čo urobím po nástupe, bude zistiť, či sú medzi tými podnetmi, ktoré ma čakajú, aj sťažnosti od LGBTI+ ľudí. Chcem vidieť, ako verejná moc zasahuje a znemožňuje viesť právo na súkromný život. Zaujímajú ma konkrétne životné situácie. Mal som aj stretnutie s Martinom Mackom z Iniciatívy Inakosť aj právničkou Luciou Berdisovou. Hovoril som im, že som medzi podnetmi nenašiel žiadny spis, ktorý by sa týkal LGBTI+ ľudí. Pýtal som sa, čím to je?

Ako vám to vysvetlili? 

Martin Macko mi povedal, že ľudia mali problém písať. Nabádal som ho teda, nech mi pošle, čo majú, a hneď mi avizoval jeden prípad.

Čiže hodláte zasiahnuť len na základe konkrétnych podnetov? 

Takto to hovorí zákon. Musím vidieť konkrétnu ľudskoprávnu situáciu. V minulosti sa na nás obrátili dvaja páni, jeden z nich bol cudzinec z krajín mimo Európskej únie. Mali problém na cudzineckej polícii, ktorá im odoprela dať právo na pobyt za účelom zlúčenia rodiny. Skončilo to na Ústavnom súde. V tom vidím zmysel tejto práce.

A čo vaša podpora Pridu? 

Pride má svoju tribúnu, na ktorej vystupujú občania. Realizujú svoje základné ústavné právo sa zhromažďovať a voľne vyjadrovať svoj názor. Ak by štátna moc vstúpila nohou na tú tribúnu, tak dôjde k ingerencii štátneho orgánu. Ľudské právo zhromažďovania je vyhradené len občanom. Nevidím priestor pre tú nohu štátneho orgánu.

Na Pride teda nevystúpite? 

Nie. A rovnako ani na Pochode za rodinu.

Nevnímate, že by išlo o symbolickú podporu? Martin Macko z Inakosti hovorí, že už len vyvesenie vlajky ako symbolická podpora sú veľmi dôležité. Možno by ste tým vyslali signál LGBTI+ ľuďom, aby dôverovali vášmu úradu a obrátili sa na vás, ak budú mať problémy. 

Podporu u mňa majú už len tým, že hneď po vymenovaní som sa stretol s pánom Mackom. Vyzval som ho, aby pôsobil do komunity, aby sa na nás obrátili. Dúhová vlajka je vlajkou LGBTI+ ľudí. My tu však máme mnoho iných menšín. Ako sa budú cítiť rómske, rusínske, či náboženské menšiny, na ktorých by som možno zabudol na druhý týždeň?

Určite by ste na nich nezabudli, a keď by mali nejaký pamätný deň alebo nejaký sviatok, tak by ste sa k nim vyjadrili. 

Platí môj prvotný argument, že nevidím na Pride svoj priestor.

Vaša predchodkyňa Mária Patakyová na Pride vystúpila. Ako to vnímate?

Po ujatí sa funkcie som považoval za dôležité osobne sa stretnúť s mojimi predchodcami. Pozvanie na spoločný pracovný obed prijala pani profesorka Patakyová. Pani profesorku poznám dlhý čas, ako kolegyňu z akademických kruhov a veľmi si vážim jej ľudský a odborný rozmer. Dlho a dôverne sme sa rozprávali aj o vyvesení dúhovej vlajky či účasti na Pride. Svoje pohľady sme si vymenili a necítim potrebu ich publikovať. Platí argument, ktorý je uvedený vyššie.

Minister spravodlivosti Viliam Karas predstavil novú právnu úpravu, ktorá má uľahčiť život LGBTI+ ľuďom.

Ľudskoprávne ju otestujeme. Upozornil by som však na to, že tu konečne máme nový ľudskoprávny štandard vo vzťahu k LGBTI+ ľuďom zo Štrasburgu. Európsky súd pre ľudské práva prvýkrát historicky povedal, že každý štát Rady Európy musí nastaviť minimálne ľudskoprávne štandardy, aby osoby rovnakého pohlavia mohli spoločne žiť. Viesť súkromný a rodinný život. Dokonca v tom rozhodnutí je, že argumentácia tradičnou rodinou, tradičným manželstvom nemôže byť na úkor menšiny, ktorá chce realizovať svoj súkromný život. Pozrieme si rozhodnutie ESĽP a budeme ho dôkladne porovnávať s ministerským návrhom. Vyjadríme sa, či z ľudskoprávneho hľadiska sme naplnili štandard.

Iniciatíva Inakosť nepovažuje ministerský návrh za dostatočný. Čo hovoríte vy na prvé počutie o zavedení inštitútu dôverníka? 

Ešte nie je publikované rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto sa nám ťažko dnes vyjadruje k návrhu ministra spravodlivosti Viliama Karasa.

Stále sa tu hovorí o posilnení práv LGBTI+ ľudí. Nemali byť však politici robiť na legislatíve, ktorá ich zrovnoprávni? 

ESĽP tiež nepovedal, že LGBTI+ osoba musí dostať plnohodnotný právny štandard, teda rovná sa manželstvo. Nechal voľnú úvahu na štát. Nenúti členský štát do plnej palety práv a povinností.

A čo si myslíte o možnosti LGBTI+ ľudí si adoptovať deti? 

To je kultúrno-etická otázka, ktorá má byť rozdebatovaná v Národnej rade. Ombudsman nemá dotvárať legislatívu. Odpoveďou by som sa odchýlil od zásady nebyť predpojatý. Tú úpravu si pozriem v Zbierke zákonov a možno ju pošlem na test na Ústavný súd. Akonáhle by som predpovedal kvalitu toho práva, možno by som stratil potom argument.

Ako by ste zadefinovali rodinu?

Pýtate sa na sociologickú či právnu definíciu?

Chcem vedieť, čo pre vás znamená rodina. Pretože mnohí odporcovia adopcií LGBTI+ ľuďmi hovoria, že rodina je otec-muž a matka-žena. Stotožňujete sa s tým? 

Má naša spoločnosť v legislatívnom vyjadrení zhodu, čo je rodina? Zákon o rodine sa tomuto pojmu vyhýba. Občan môže viesť rodinný život štýlom, aký si želá. Právo ho v tom neobmedzuje. Manželstvo sa ústavodarca rozhodol definovať, ale rodinu nie. Rodinu si vyhlási každý podľa stavu, ako sa cíti.

Ak si to každý môže zadefinovať sám, tak prečo LGBTI+ páry majú problém a denne narážajú na rôzne životné problémy? Či už v nemocniciach, pri dedení.

Každý z nás si môže vybrať životného partnera alebo partnerku. Každý si môže vybrať budúceho manžela alebo manželku. V tomto zmysle som uviedol, že „rodinu si vyhlási každý podľa stavu, ako sa cíti“ a štát sa musí držať mimo privátnej sféry obyvateľov. Je už len otázka, aký rozsah práv a povinností vymedzí zákonodarca osobám, ktoré žijú v de facto zväzkoch. Alebo sa zákonodarca rozhodne, že o zosobášenom pacientovi poskytne lekár informácie na základe existencie manželstva a na druhej strane partnerovi žijúcemu v de facto zväzku uvedenie informáciu len na základe osvedčenej plnej moci. Zákonodarca to môže de facto partnerovi uľahčiť tak, že umožní partnerovi registrovať svoje partnerstvo a s tým spojí celú paletu oprávnení.

Detský ombudsman Jozef Mikloško stihol urobiť v úrade už aj prieskum medzi siedmakmi. Pýtal sa ich na to, čo ich najviac trápi. Pri ich odpovediach poukázal hlavne na rozdiely v názoroch podľa toho, či pochádzajú z úplných rodín (so zdôraznením, že majú oboch vlastných rodičov) alebo z neúplných rodín. Čo si o takomto vyhodnotení myslíte?

Neviem, či je dobré sa vyjadriť k výskumu, ktorý som ešte nečítal. Môžem dôverovať novinárom, že je to poctivo odprezentované? Dodal by som asi len toľko, že od roku 1949 nerozlišujeme na našom území deti narodené v manželstve a mimo manželstva. Sú zrovnoprávnené.

Ak tu máme tak dlho takúto legislatívu, je potrebné takéto delenie v prieskume? 

Metodik si to musí dobre zdôvodniť vedecky. Právne to neobstojí.

Už ste hovorili o stretnutí s vašou predchodkyňou Máriou Patakyovou. Pred ňou pôsobila v úrade Jana Dubovcová, ktorá striedala Pavla Kandráča. Štýl práce ktorého z nich je vám najbližší? 

Nechcem to hodnotiť. Aktuálne napríklad študujem podklady od pani Patakyovej o tom, v čom by bolo dobré pokračovať. Veľa z jej odporúčaní som využil pri návšteve väzníc. Veľa z jej metód som si teda požičal a chcem niektoré z jej tém potiahnuť.

Čo si pamätáte z obdobia Pavla Kandráča? 

Najmä to, že bol pri zrode tohto úradu. Ombudsmanku Dubovcovú si pamätám najmä v súvislosti s reedukačnými zariadeniami. Zakročila proti tým, kde boli podvyživení mladiství. Jej tvrdosť, neodbytnosť mi sú sympatické a o to sa budem snažiť i ja. Napríklad aj pri tých väzniciach. Pekne zaklopať, vstúpiť a len tak neodísť.

Spomeniete si na prípad, ktorý sa podarilo úradu ombudsmana vyriešiť, prispieť k pozitívnej zmene? 

Moldava nad Bodvou, prípad, ktorý otvorila ešte Jana Dubovcová a Mária Patakyová ho potiahla. S tým súvisia aj policajné kamery.

Obe vaše predchodkyne apelovali, aby policajti pri zásahoch mali na sebe zapnuté kamery, stále to však nie je zabezpečené. 

Preto sa určite budem na ne pýtať. A to aj v súvislosti s prípadom muža zadržaného na trinásť hodín bez záznamu. Ak by mali policajti kamery, vidíme, ako sa k nemu správali. Od ministra vnútra som si vyžiadal zoznam všetkých ciel policajného zaistenia, ale nielen ich, ale aj takzvaných vyhradených priestorov. Môžu očakávať, že o desiatej večer alebo ráno o štvrtej im tam budem klopať.

A ako chcete dosiahnuť, aby policajti konečne mali tie kamery? 

Pôjdem za všetkými poslancami, oslovím ich listom. Budem na nich pôsobiť metódou – aj vám a vašim voličom sa to raz môže stať, môžete byť obmedzení na slobode. Vždy sa vcíťte do situácie, že čo ak sa to stane vám, vašej mame, vašej rodine.

Mária Patakyová pri nástupe hovorila, že by chcela pôsobiť ako niekdajší český ombudsman Otakar Motejl. Vy máte tiež nejaký vzor? 

Mojím právnickým vzorom je švajčiarsky kodifikátor Eugen Huber. Švajčiari majú jeden z najstarších civilných kódexov. Je veľmi dávaný do popredia, lebo hovorí jednoduchým jazykom a napriek tomu vydržal roky. Súdna moc aj národ sa s ním zžil. Huber hovoril, že písanie zákonov nemôže ísť od stola, hradného vŕšku, ale legislatívec musí vyjsť za bežným ľuďom, za tými, na koho má pôsobiť.

Spomenuli ste meno Petra Straku, ktorý to z pozície krajského sudcu, legislatívca dotiahol na Ústavný súd. Aj vy sa tam v budúcnosti vidíte? 

To je predčasná otázka. Hovorím, že už toto je veľmi vznešený úrad, ale samozrejme, sudca Ústavného súdu vie spraviť ešte väčšie veci. To by bolo krásne tiež.