Denník N

Balzamovač mŕtvol: Pri práci počúvam Vivaldiho, zosnulých upravujem aj v noci

Radoslav Pekar. Foto N - Tomáš Benedikovič
Radoslav Pekar. Foto N – Tomáš Benedikovič

Radoslav Pekar je prvý balzamovač tiel na Slovensku. Roky pracoval ako asistent na patológii, neskôr založil pohrebnú službu a po štúdiu v Česku získal osvedčenie ako balzamovač. Minulý rok v obci Kátov pri Skalici otvoril prevádzku, v ktorej balzamuje zosnulých. Špecializuje sa aj na reparácie zosnulých po nehodách.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • ako vyzeralo štúdium balzamácie v Česku;
  • koľko stojí balzamovanie tiel a kto tieto služby najčastejšie využíva;
  • ako prebieha proces balzamácie tiel;
  • aké nereálne požiadavky majú pozostalí pri úprave zosnulých.

Pozeráte horory?

Myslíte správy? (smiech) Keď sa chcem vytočiť, pozerám správy, horory niekedy zažívam aj na cestách. Ale áno, občas pozerám aj horory, no zaspím pri nich.

Pýtam sa, lebo množstvo z nich sa odohráva v márniciach – či sa teda potom nebojíte.

Nie. Aj keď som pracoval na patológii alebo aj teraz v pohrebných službách, do práce chodím často aj v noci – hlavne do pohrebnej služby, lebo cez deň tam chodia pozostalí či zamestnanci pohrebnej služby, motajú sa tam a mňa to znervózňuje. Potrebujem svoj pokoj, preto chodím upravovať zosnulých aj po desiatej večer. Zvyknem pracovať do jednej do rána, neprekáža mi to.

Na patológii sme mali taký malý gauč, keď bolo napríklad po sviatkoch veľa práce a museli sme tam byť aj do deviatej, zvykol som si tam ľahnúť. Vedľa mňa boli chladničky.

Čiže ste na to zvyknutý.

Sem-tam je nejaký prievan, niečo buchne…

… ale nevyľakalo vás to?

Nie, ja som to neriešil. Maximálne som zakričal, aby boli ticho. (smiech)

Prvý slovenský balzamovač Radoslav Pekar. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Pracujem na živnosť a mám viacero činností, ktoré robím – pre akékoľvek pohrebné služby upravujem zosnulých, špecializujem sa aj na „plastiky“, reparácie tvárových častí a podobne.

Napríklad po autonehodách?

Áno, po traumatických poraneniach, ako sú autonehody, pády. Robím to vtedy, ak rodina trvá na tom, že chce vidieť zosnulého. Je to „hodinárska“ práca, naposledy som na reparácii pracoval 16 hodín – mladého človeka prešiel traktor.

To musí byť veľmi náročné.

Nesmie mi chýbať časť tela – ak je telo deformované v akomkoľvek štádiu, to mi neprekáža. To viem opraviť. Keď však po zranení chýba časť tela, to je veľmi náročné.

V zahraničí je štúdium takýchto reparácií bežnou záležitosťou, ja som sa to naučil na patológii, kde sme robili súdne pitvy a úrazy. Pohrebné služby ma následne poprosili, či by som zosnulého vedel upraviť, tak som sa to naučil sám. Za 23 rokov mi prešli cez ruky tisíce zosnulých.

Poďme od začiatku: ako ste sa dostali k pitvám a pohrebníctvu?

Bola to zhoda náhod – mal som

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie