Maliar Vladimír Ossif: Pochopil som, že ak chcem slobodne žiť a tvoriť, musím odísť
„Za tie roky, čo som preč, som si uvedomil, že tvorba spočíva v sile osobnosti a schopnosti človeka prežiť,“ hovorí umelec Vladimír Ossif.
V 80. rokoch emigroval z Československa do Paríža, neskôr pôsobil v Madride, na juhu Francúzska, v New Yorku a posledných desať rokov žije striedavo medzi Parížom, Havanou a Bratislavou. Život v rôznych mestách sprítomňuje aj vo svojich maliarskych cykloch. Jeho diela sú aktuálne vystavené v Krajskej galérii v jeho rodnom Prešove.
V rozhovore sa dočítate aj o tom:
- čo ho viedlo k odchodu z Československa,
- aké boli začiatky v cudzine a prečo nevedel preraziť,
- ako prežíval rozchod s dlhoročnou partnerkou a v čom ho táto skúsenosť posunula,
- ako spätne vníma svoje rozhodnutie emigrovať a ako to ovplyvnilo jeho tvorbu.
Zhovárame sa pár dní pred vaším odletom z Bratislavy do Havany, kde už niekoľko rokov žijete. Zároveň máte dlhodobo aj ateliér v Paríži. Ako momentálne fungujete?
Do Európy chodievam na mesiac a pol. Začínam v Paríži, kde chvíľu zostanem a zariadim si veci. Potom idem do Bratislavy, kde mám 14-ročnú dcéru. Mám tu ateliér, maľujem tu a postretávam zopár kamarátov. A keď sú sviatky, idem do Prešova za mamou. A potom odchádzam naspäť do Havany.
Kedy sa najbližšie vrátite na Slovensko?
Asi v polovici mája. V Havane v tom čase zvyknem zatvoriť ateliér a celé leto do novembra som v Európe medzi Parížom a Bratislavou. Kubu beriem ako teplú oblasť. Na Slovensku je stále zamračené, sychravo a hmla. Hoci tu mám výborný ateliér s veľkými oknami, väčšinou je tu zamračené a zle sa mi maľuje. Kým sa mentálne pripravím, je jedenásť hodín a o pol štvrtej už začína byť tma.
V zahraničí žijete od 80. rokov, keď ste emigrovali z Československa. Ako k tomu prišlo?
Emigroval som v októbri 1982. Bolo to tesne po škole. Výtvarníci z Prahy vtedy organizovali umelecký zájazd do Francúzska. Jeden z výtvarníkov mi prišiel povedať, že niekto vypadol, pretože mu policajti nedali súhlas. Dali mi o tom vedieť s tým, že sa mám rýchlo rozhodnúť, lebo už o týždeň sa ide.
Vedeli ste už skôr, že chcete odísť a len ste čakali na vhodnú príležitosť, alebo to bolo spontánne rozhodnutie?
Už predtým som uvažoval, že odídem. Už keď som bol na výške, sme v rámci školy boli na dva-tri týždne v Paríži. Bolo to tam fascinujúce a sen odísť mi potom pretrvával v hlave.
Zaujalo vás samotné mesto, a preto ste si povedali, že tam chcete žiť?
Skôr išlo o to, že ako mladý výtvarník som bol po škole „nadržaný“ po vedomostiach. Vedeli sme, že vonku to napreduje. U nás v tom čase neboli umelecké knihy, výstavy, nikam sa nedalo ísť. V tom období som ešte ani neuvažoval o politických rozmeroch, politika ma vôbec nezaujímala. Bol som na umenie a čoraz viac sa ma začalo dotýkať, že u nás nič nie je. Vedel som, že táto cesta nikam nevedie a začiatkom 80. rokov sme ani nesnívali, že režim padne. Keď sa potom naskytla príležitosť, tak som neváhal. Bol to síce výlet za kultúrou, ale ja som vedel, že už sa nevrátim.
Hovoríte, že ste mali na rozhodnutie týždeň. Ako ten týždeň vyzeral?
Musel som sa narýchlo zbaliť, pripraviť. Predal som aj auto. Vedel som, že keď tam zostanem, bude to katastrofa, preto som sa snažil aj na poslednú chvíľu ešte získať nejaké finančné prostriedky, aj keď som už mal veľa peňazí vďaka jedinej soche, ktorú som v živote urobil.
Asi myslíte dielo Energia z roku 1982, ktoré stojí pred teplárňou v Košiciach. Ako ste sa ako čerstvo vyštudovaný maliar dostali k takejto zákazke?
Podivne.
