Denník N

Nie sme ľudia, sme duchovia, hovorí vo filme o slávnom newyorskom hoteli Chelsea jedna z jeho najstarších obyvateliek

Bettina Grossman vo filme Dreaming Walls: Inside the Chelsea Hotel. Foto - Magnolia Pictures
Bettina Grossman vo filme Dreaming Walls: Inside the Chelsea Hotel. Foto – Magnolia Pictures

V 20. storočí to bola jedna z najslávnejších umeleckých kolónií, kde svoj čas trávili hudobníci, maliari, spisovatelia, filmári a herci. V týchto priestoroch sa premlelo toľko osobností, že by ste ťažko hľadali takých, ktorí by tam nestrávili aspoň jednu noc.

Pôvodná viktoriánska budova, ktorú postavili v roku 1883 až 1885 na 23. ulici v New Yorku, bola kedysi najvyšším domom v meste. Tvorcovia ju pôvodne navrhli ako komunitné centrum podľa myšlienok francúzskeho utopického socialistu Charlesa Fouriera. Vychádzala z konceptu priestoru, kde by sa stretávali a žili ľudia z rôznych spoločenských odborov a tvorili novú spoločnú budúcnosť. Firma spravujúca budovu, podobne ako všetky utópie, skrachovala.

Na začiatku 20. storočia noví vlastníci prebudovali dom na 12-poschodový hotel s gotickou atmosférou. Tú evokovali tehlové múry, nádherné železné balkóny s prepracovanými ornamentmi a vežičky.

Útočisko umelcov

Chelsea Hotel sa stal postupne domovom umeleckej smotánky. Jedným z prvých slávnych hostí bol Mark Twain, ktorý mal však hlboko do vrecka a vyhýbal sa plateniu nájomného. Ďalší spisovateľ Thomas Wolfe tu napísal novelu You Can’t Go Home Again, svoje posledné dni života tu trávil básnik Dylan Thomas, ktorý sa upil na smrť.

Na literárnu tradíciu tu neskôr nadviazali beatnici Allen Ginsberg, Jack Kerouac alebo William S. Burroughs, ktorý tu napísal väčšinu svojho najslávnejšieho románu Nahý obed. Atmosféru miesta vyzdvihol aj Arthur Miller v eseji The Chelsea Effect: „Tento hotel nepatrí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie