Ako s deťmi hovoriť o sexe? A ako im vysvetliť porno? Radia odborníčky na vzťahovú a sexuálnu výchovu

„Dieťa potrebuje bezpečie a my ako rodičia sa nemusíme bičovať za to, že sme s ním vzťahovú a sexuálnu výchovu doteraz neriešili. Veď ani my sme ju nemali. V rodinách sa také debaty neviedli, pretože ani naši rodičia nevedeli, ako na to a bolo to veľké tabu,“ hovoria Simona Mačorová a Radka Mikšík, ktoré pracujú v neziskovej organizácii InTYMYta.

Kniha Ja v tvojom veku….!, ktorú organizácia vydala minulý rok, zrozumiteľne vysvetľuje vzťahovú a sexuálnu výchovu a ponúka rodičom návod, ako môžu s dieťaťom o týchto témach citlivo a vnímavo hovoriť.

V rozhovore sa rozprávame aj o tom:

• prečo je dôležité používať presné názvy pohlavných orgánov;
• či je v poriadku, keď sa rodič kúpe s dieťaťom;
• ako by mal rodič reagovať, keď ho dieťa pristihne pri sexe;
• aj prečo by sme o počatí mali s deťmi hovoriť už pred nástupom do školy.

Venujete sa vzťahovej a sexuálnej výchove, ktorú však mnohí považujú za strašiaka. Stretávate sa s predsudkami okolia alebo posmeškami pre svoju prácu?

R. M.: V škole sme sa s týmito predsudkami až tak nestretli, dokonca u rodičov vôbec. Deti a rodičia bývajú skôr radi, že sa s nimi o tých témach niekto rozpráva, že sa to deje zaujímavo a s informáciami, ktoré sú podložené výskumom, a tiež inkluzívne. Jediné miesto, kde som sa stretla s posmeškami, sú internetové komentáre.

Myslíte anonymné komentáre?

R. M.: Áno, od ľudí, ktorí nemajú žiadny priamy kontakt s týmito oblasťami alebo možno s nami ako s organizáciou. Prípadne nemajú vôľu, záujem či možnosti, ako sa vôbec dostať bližšie k týmto otázkam.

S. M.: Keď pracujeme s dospelými, naozaj vidíme, ako je vzťahová a sexuálna výchova potrebná, aby ľudia mohli ďalej rásť. A zároveň, možno je to strašiak, lebo ľudia nevedia, čo si pod tým môžu predstaviť a myslia si, že je to len o sexe. Lenže sexuálna výchova je učenie o vzťahoch, o emóciách, o fyzických aspektoch a sociálnych aspektoch sexuality.

Pracujete v neziskovej organizácii InTYMYta, ktorá vydala knihu s názvom Ja v tvojom veku….! Publikácia odborne a zároveň zrozumiteľne vysvetľuje vzťahovú a sexuálnu výchovu a jej hlavné témy. V úvode knihy sa napríklad uvádza, že je vhodnejšie označovať pohlavné orgány presnými názvami, teda napríklad penis a nie pipík. Prečo je to dôležité?

S. M.: Keď pomenúvame pohlavné orgány tak, ako sa volajú, teda penis, vagína a vulva, tak odbúravame hanbu a tabu. Učíme deti, že je to niečo prirodzené, že je to súčasť ich tela. Stretávame sa s rodičmi, ktorí nám hovoria, že pomenovania potrebujú zjemniť a používať zdrobneniny. Dieťa sa vďaka správnemu pomenovaniu svojich pohlavných orgánov učí komunikovať v budúcom intímnom živote partnerovi alebo partnerke, čo má rado. Keď totiž používalo pomenovania ako „šušulka“, „pipík“, môže mať v dospelosti problém adekvátne sa o nich vyjadriť aj pri intímnom styku. A preto možno bude radšej ticho a nepovie druhej strane, čo potrebuje, čo sa mu či jej páči a čo nie.

Rovnako to platí napríklad aj pri návšteve ambulancie alebo keď nás niečo bolí. Keď používame termíny „tam dole“, tak je veľmi ťažko identifikovať, kde to presne je. Lekár či lekárka potom nevie možno úplne odhadnúť, čo nás bolí a ako. Alebo keď došlo k nejakému zneužívaniu dieťaťa a dieťa svoj pohlavný orgán volá napríklad medvedík, a potom povie, že „sused sa dotýkal môjho medvedíka“. Nemusí nám úplne napadnúť, čo tým myslelo.

Deti preberajú vzorce od nás a to, čo od nás počujú. Vnímajú označenie pohlavných orgánov ako informáciu. Deti na to nemajú žiadny sexualizovaný pohľad, zvlášť do desiatich rokov. My ako dospelí si možno potrebujeme uvedomiť, prečo by sme mali volať pohlavné organy správne. Možno preberáme to, čo sme počuli doma. Možno si stačí len nahlas povedať, že penis je penis. Je to len o zvyku.

R. M.: Dieťa si správnymi označeniami svojich pohlavných orgánov buduje zdravý vzťah k svojmu vlastnému telu, pretože ho pozná, pretože vie, kde sa čo nachádza, vie, ako sa oň správne starať, má priestor ovládať vhodnú hygienu a zároveň nepodľahne tak ľahko mýtom, ktoré sa spájajú s telom a sexualitou. Koľko ľudí vlastne stále verí, že existuje panenská blana, a nevedia, že to nie je panenská blana, ale hymen? Mnohí doteraz netušia, ako v skutočnosti vyzerá klitoris, ktorú časť z neho vidno.

V prvej kapitole knihy sa tiež uvádza, že s dieťaťom je vhodné hovoriť o sexualite hneď od narodenia. Ako má taká komunikácia s bábätkom vyzerať?