Denník N

Henry Rollins: Pôsobenie v kapele bolo pre mňa vždy gladiátorským športom

Henry Rollins na festivale Off v Poľsku v roku 2012. Foto - Patrik Garaj
Henry Rollins na festivale Off v Poľsku v roku 2012. Foto – Patrik Garaj

Veterán amerického hardcore punku o tom, prečo po ukončení hudobnej kariéry cestuje po svete a rozpráva o tom publiku.

Jeho koncerty so skupinami Black Flag a Rollins Band boli vždy zároveň gymnastickým tréningom. Išiel si pritom vykričať dušu a tváril sa nekompromisne. Tetovania na svaloch hovorili: Drž si odstup. Napriek tomu nešlo o žiadneho negramotného golema.

Henry Rollins je kľúčová postava amerického hardcore punku. Celý život si so sebou nesie hnev a pretavuje ho do hlučného optimizmu. Pôsobí drsne a maskulínne, odmieta život v partnerskom zväzku, dlhodobo sa pritom zasadzuje za práva žien či LGBTI+ ľudí a počas neustáleho cestovania po svete má zapnuté snímače pre tých najzraniteľnejších. Je permanentne v pohybe, maniakálne pracuje.

Všetko, čo takto nazbiera, dnes vypúšťa na publikum vo svojich šou hovoreného slova. Ako to vyzerá, sa dá čoskoro presvedčiť na jeho vystúpení v Bratislave.

Prvýkrát som vás videl naživo na festivale v Belgicku v roku 1994. Vaša skupina Rollins Band hrala po kapele The Lemonheads. Počas ich veselých pesničiek bolo vidieť, ako sa v zadnej časti pódia rozcvičujete. Potom prišlo hudobné a telesné tornádo. Čo pre vás vtedy znamenala fyzická expresia a nasadenie tela v hudbe?

Vždy som si myslel, že „hudba by mala vyzerať tak, ako znie“, ako to raz niekto povedal. Ak sa chystáte hrať tvrdú hudbu, mali by ste mať telo, ktoré ju dokáže komunikovať. Je to môj osobný názor a nechcem nikomu hovoriť, čo má robiť. Ale ja som k tomu takto pristupoval od mojich dvadsiatich rokov. Aj dnes som šesť dní v týždni v posilňovni a trénujem pre stand-up vystúpenia. Fyzické zdravie znižuje stres, cítim sa lepšie a dokážem dlhší čas robiť kvalitný program. Snažím sa k sebe správať tak, ako by to robil atlét.

Henry Rollins na koncerte v roku 1993. Foto – Pelle Sten

V 90. rokoch som chodil na punkové koncerty, pri ktorých to často pod pódiom vrelo. Vnímal som to ako slobodný prejav mladých ľudí. Vy ste sa počas pôsobenia v skupine Black Flag dostávali do brutálnych zrážok s publikom. Išlo tiež o akési spoločné uvoľňovanie energie? Alebo to bola skôr vojna medzi oponentmi?

Súviselo to s tým, že v istom období boli mladí muži veľmi nahnevaní. Ten hnev mohli spôsobiť rôzne faktory. Boli to hormóny, presvedčenie, že „takto sa to má robiť“, presadzovanie lokálneho práva alebo jednoduchý fakt, že niekto sa prišiel na koncert pobiť. Toto všetko som zažil a často to viedlo k násiliu v publiku. Niekedy to spôsobili vyhadzovači, ktorí ľudí rozzúrili a rozpútali hnev.

Pre mňa bolo pôsobenie v kapele vždy gladiátorským športom. Ja som gladiátor, pódium je aréna a publikum je publikum. Mojím súperom bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie