Bandžák: Učíme Slovákov, že svet sa nekončí za našimi hranicami

V Afrike ste strávili detstvo. Aké bolo?

Rodičia pracovali ako lekári a za socializmu sa chodievalo do rozličných krajín. My sme boli v Zambii. Veľa si z toho nepamätám, asi len Viktóriine vodopády alebo vlčiaka, ktorého som v škole dostal ako najlepší študent.

Čo bolo potom?

Potom sme sa vrátili späť na Slovensko, pretože pobyt v Zambii bol len na istý čas. Nastúpil som do slovenskej školy.

Neštudovali ste fotografiu. Ako ste sa k fotografovaniu dostali?

Začal som sa o ňu zaujímať sám od seba. Otec mi strašne dávno dal fotoaparát. Ako mladý som tak začal amatérsky fotiť a fotky som si aj sám vyvolával. Asi to tak v tom čase fungovalo a veľa možností nebolo. Mal som čiernu komoru doma aj u babky v lekárni.

Prečo mladý človek založí humanitárnu organizáciu, keď ho baví fotografovať?

S Denisou Augustínovou, ktorá je psychologička a sociálna pracovníčka, sme založili organizáciu v roku 2001. Stalo sa tak po našom trojmesačnom pobyte na Kube, kde sme v roku 2000 pracovali. Zistili sme, že tam existuje zariadenie, kde boli odložené deti z Černobyľa. Videl som odtiaľ jednu fotografiu a chceli sme sa tam ísť pozrieť. Vybavili sme si špeciálne víza, ale mali sme problém zistiť, kde to zariadenie na Kube vlastne je. Nakoniec sme sa tam dostali a ja som si ho pofotil. Celé to s nami nejako pohlo nielen preto, že to bol úplne iný svet ako u nás doma.

Keď sme sa vrátili, rozhodli sme sa založiť organizáciu, ktorá sa bude venovať chorým deťom, bude ich dokumentovať a prinášať o nich informácie. Chceli sme to pod niečím robiť, vytvorili sme MAGNU a pomocou rozličných projektov sme prinášali svedectvá o živote detí vo svete, publikovali v médiách, točili dokumentárne filmy, organizovali výstavy fotografií, nie však v galériách, ale verejne, aby si to ľudia všimli.

A všimli si?

Áno, všimli si. Inak by sme projekt v Kambodži asi nikdy neotvorili. Celá MAGNA je vybudovaná bez grantov alebo štátnych dotácií, na zelenej lúke a bez privátnych darov by sme náš prvý projekt nespustili. V roku 2002 sme pozbierali prvé financie od našich rodičov a kamarátov. Poznali sme veľa ľudí, ktorí nám pomohli aj vďaka fotografiám a nášmu rozprávaniu. Inak sem-tam sa na nás pozerali, či sme sa nezbláznili.

Začali ste teda pomáhať v Kambodži, nie však na Slovensku. Nevyčítali vám, prečo nepomáhate doma?

Neviem, či vyčítali, ale rozprávali o tom niekoľko rokov. Hlavne tí, ktorí nás nepoznali. Naše rodiny aj ľudia v našom okolí to chápali, tým sme to veľmi nemuseli vysvetľovať. Jednoduchou odpoveďou však je, že každá organizácia vzniká s istým cieľom, na popud niečoho iného. MAGNA vznikla s tým, že bude zabezpečovať zdravotnú starostlivosť všetkým deťom, ktorým to systém, spoločnosť alebo vlastná komunita nemôžu poskytnúť.

Takže za jej vznik mohli nakoniec deti z Černobyľa na Kube?

Vlastne áno. A potom to celé naštartovala pandémia AIDS v Kambodži. Vtedy sme sa definitívne rozhodli, že budeme robiť humanitárne projekty. Dovtedy nám išlo o to, aby sme to zdokumentovali.

Ako to vtedy vyzeralo v Kambodži?

Bol to pre nás šok. Zrazu sme si uvedomili, že v 21. storočí v Kambodži niekto rozhoduje o tom, kto má právo žiť. V preklade to znamenalo: nechajme týchto chorých zomrieť a bavme sa o tých druhých. A práve to robila väčšina organizácií. To bol začiatok našej práce. V tom čase tiež vznikali generické lieky a cena liečby ľudí s HIV/AIDS veľmi  klesla. Zostala síce drahá, ale už mohla byť prístupná aj pre tretí svet. My sme sa tam akurát v tomto čase nachádzali.

Čo ste robili?

Nakupovali sme lieky v Thajsku a „pašovali“ sme ich do Kambodže. Nemohli sme ich oficiálne priniesť do krajiny, tak sme ich posielali len tak poštou. Kambodža bola v tom čase v rozklade, nikto tam nič neriešil. Tie lieky sa ani nemali do krajiny ako oficiálne dostať, pretože krajina vôbec neuznávala ochorenie HIV/AIDS. Tak sme dostali lieky do krajiny a začali sme liečiť. Jednoducho sme si len povedali: keď existuje liek, tak prosto lieč. Prišlo nám zbytočné rozdávať ľuďom letáčiky a nejako ich vzdelávať, keď okolo nás zomierali tisíce ľudí.

Dnes už Kambodža AIDS uznáva.

Posun nastal postupne. Keď krajina takúto chorobu uzná, v podstate to znamená, že musí vynaložiť peniaze na jej výskum aj liečbu. Kambodža bola v totálnom rozklade a jednoducho na to nemala kapacity. Po štyroch rokoch prevádzky roku 2006 sa naša klinika, ktorá bola jednou z prvých, čo liečili HIV pozitívne deti, integrovala do systému, takže sme začali komunikovať s ministerstvom zdravotníctva. Informovali sme ich o počte prípadov, ktoré liečime.

Ten istý rok sme projekt rozšírili ďalej a začali sme poskytovať liečbu na zastavenie prenosu vírusu z matky na dieťa najskôr v štyroch nemocniciach a neskôr v ďalších. Tak sme vlastne vytvorili najväčší program tohto druhu, aký kedy bol v Kambodži. Od roku 2010 sme liečbu detí s HIV/AIDS integrovali pod jednu nemocnicu, kde sme liečili až 600 takýchto detí. ARV liečbu sme už nakupovať nemuseli, čo nám dávalo ďalšie možnosti, ako zlepšiť a skvalitniť život pacientov. A dnes už dokážeme liečiť omnoho viac detí ako na začiatku.

Ako ten projekt vyzerá dnes?

V roku 2002 sme začali poskytovať komplexnú základnú starostlivosť, najskôr 25 a neskôr 50 deťom, čo boli siroty alebo polosiroty, ktorým rodičia zomreli na HIV/AIDS alebo boli takí chorí, že sa o ne nemohli postarať. Dnes je situácia v krajine už lepšia, a preto sa ich snažíme znova integrovať do rodín alebo k príbuzným.

Najskôr sme mali problém so stigmou v spoločnosti, pretože ľudia sa takýchto chorých stránili a takto choré deti nemohli chodiť do školy. Preto sme pre tie deti v rokoch 2004 – 2010 prevádzkovali vzdelávacie centrum. To sa už diametrálne zmenilo a dnes už z tej choroby ľudia nemajú taký strach. A deti si už berú naspäť do rodín, dokonca sa zrazu objavujú aj rodičia, ktorí ich chcú späť a majú možnosť sa o ne postarať.

Funguje popri vás aj iná organizácia, ktorá sa zaoberá deťmi chorými na AIDS?

MAGNA bola jednou z prvých organizácií, ktoré začali liečiť deti s HIV/AIDS v Kambodži. Dlhé roky tu pôsobili aj Lekári bez hraníc alebo americká organizácia Maryknoll. Deti sa ešte liečili v Angkor Hospital for Children. Len niekoľko organizácií má povolenie na takúto liečbu. Takže nie sme jediní, ktorí v Kambodži tento problém riešili, ale jedni z mála, ktorí sa mu venujú už 13 rokov.

Čo je s týmito deťmi dnes?

Prechádzajú do adolescentného veku, a to teda vôbec nie je sranda. Je to pre nás obrovská úloha, pretože ako každá chronická liečba je aj táto postavená aj na psychickom stave pacienta. Musí byť pravidelná a pacient ju nesmie vynechať ani jeden deň, pretože by si inak zvýšil rezistenciu voči látkam v liekoch. A to je strašne dôležité v prelomovom veku, v ktorom dnes tie deti sú. Nielenže prechádzajú z jednej kliniky do druhej, ale menia aj školy, hľadajú prácu. Všetci navyše začínajú sexuálne žiť a mať rodiny. Preto sme pre nich vytvorili špeciálny program, ktorý už realizujeme vyše päť rokov a pomocou ktorého sa snažíme udržať ich liečbu. Tento program sa dnes navyše adaptoval do národných smerníc a bude podľa neho postupovať celá Kambodža.

Čo to znamená?

Každá nemocnica v Kambodži bude deťom a adolescentom s HIV/AIDS poskytovať ucelený model psychosociálnej pomoci podľa nášho modelu, ktorý sa za tie roky overil a funguje. A my ho budeme ďalej implementovať v ďalších nemocniciach. Použili naše know-how, formuláre, naše podporné dokumenty ako obrázky na poskytovanie individuálnej či skupinovej terapie, ako postupovať, keď pacient prestane mať adherenciu na liečbu, ako aj náš model pri transferovaní adolescentov do nových nemocníc, kde liečia dospelých pacientov nad 15 rokov tak, aby nenastalo prerušenie liečby.

Nemali ste problém presvedčiť ľudí, aby podstúpili testovanie na HIV?

Bolo to náročné. Najskôr sme im museli umožniť, aby na to testovanie mohli prísť. Problémom často boli aj obrovské vzdialenosti. Takisto bola dôležitá aj psychická podpora. Predstavte si, že ženy sa v jeden deň dozvedeli, že sú tehotné a že majú AIDS. Na to musíte mať psychológov, terapeutov, ktorí s nimi následne začnú pracovať. A takéto ženy sa automaticky začali pýtať, odkiaľ to vieme, veď ich manžel je im verný.

Toto bola prvá fáza, druhou bol prístup k liekom. Chceli sme, aby ich nedostávali len ľudia v hlavnom meste, ale aj tí, ktorí žili inde. Ľudia preto nemohli prichádzať často 200 alebo 300 kilometrov. Nemali na to prostriedky a ani financie. Tam cestovanie znamená niečo iné ako u nás. Tu si môžete vziať autobus a cestovať napríklad z Nitry do Bratislavy, v Kambodži vzdialenosti pre nevybudovanú infraštruktúru vyzerajú úplne inak. Chceli sme lieky dostať čo najbližšie k pacientom. To bolo dlhé roky naším hlavným cieľom, dnes sa u nich snažíme udržať tú chorobu pod kontrolou.

A darí sa to?

Áno, hlavne vďaka tomu, že náš projekt funguje v Kambodži, pracujeme na tom, aby sme ho implementovali aj v iných krajinách. Zdravotnícke projekty sme realizovali vo všetkých väčších humanitárnych katastrofách v posledných 15 rokoch – Haiti, Nepál, Barma, Filipíny, Južný Sudán, hladomor na  severe Kene, dlhodobo sme prítomní v Kongu, v Nikarague, vo Vietname a teraz aktuálne liečime aj utečencov na úteku. Naším cieľom však vždy bolo aj učiť Slovákov, že svet sa nekončí za našimi hranicami a dieťa tu alebo tam je také isté.

To sa celkom hodí aj na dnešok.

Teraz zisťujeme, že nálada v spoločnosti vďaka aktuálnej situácii v Európe nie je práve tá najlepšia. Pätnásť rokov tu vysvetľujeme, že predsa nie je rozdiel medzi dieťaťom narodeným na Slovensku a inde vo svete, že sme všetci ľudské bytosti s právom na život. A teraz tu selektujeme podľa národnosti a dokonca aj náboženstva. To mi nepripadá ako úplne normálne. Na druhej strane, také názory nepočuť len od nás.

Myslíte Poľsko, Česko a Maďarsko?

Áno a celé mi to pripadá absurdné. Krajiny, ktoré by bez pomoci zvonka neboli teraz tam, kde sú, sa obracajú chrbtom k deťom a ich rodinám, ktoré utekajú pred vojnou, a ešte k tomu tento problém eskaluje v tom, že predsa moslimovia tu na Slovensku nemajú čo robiť. Šokovala ma najmä neschopnosť Európskej únie zmobilizovať sa na začiatku a zabezpečiť týmto ľuďom humánnu cestu do Európy. Veď my ako Európania riešime humanitárne problémy všade vo svete. Išlo tu o dni a stačilo sa len rýchlo skonsolidovať.

Ako pomáha MAGNA v utečeneckých táboroch?

Začali sme pomáhať hneď na začiatku. Začiatkom septembra sme poskytovali zdravotnú starostlivosť na maďarsko-srbských hraniciach, boli sme prví v Röszke. Odtiaľ sme išli do Ásotthalomu, kde sme sprevádzkovali celý kemp. Za niekoľko dní cezeň prešlo 4-tisíc ľudí, touto pomocou nás poverilo UNHCR, pretože nikto iný tam nebol. Keď zavreli tieto hranice, na druhý deň sme sa presunuli na chorvátsko-srbskú hranicu, kde dodnes poskytujeme zdravotnú a psychosociálnu pomoc. Prizvali nás aj do oficiálnych táborov chorvátskej vlády, kde sme doteraz.

Kde to bolo najhoršie?

V Opatovaci na chorvátsko-srbských hraniciach a hlavne na začiatku. Predstavte si, že k vám prichádzajú desaťtisíce ľudí denne, ktorí nerozumejú, kde sú, a sú zmätení. To boli také vypäté psychické a fyzické situácie, že ľudia odpadávali. Za prvý mesiac sme preto do terénu vyslali sto ľudí, väčšinu lekárov, zdravotných sestier a prekladateľov. Fungovali sme tam v kuse, 24 hodín sedem dní v týždni, niektorí naši ľudia celé dni vôbec nespali, pretože utečenci stále prichádzali. Dnes pôsobíme v Slavonskom Brode, kde zabezpečujem zdravotnú starostlivosť 24/7 a denne ošetríme okolo 600 pacientov. Celkovo tábormi zatiaľ prešlo vyše 400-tisíc ľudí, z ktorých okolo dvadsať percent potrebovalo okamžitú zdravotnú starostlivosť.

V minulosti pôsobili viaceré organizácie v čase vypuknutia nejakej katastrofy na jednom mieste. Ich spolupráca bola často chaotická. Je to dnes už lepšie?

Dnes áno. Stále však platí, že každá nová katastrofa je akoby prvou. Chaos v prvé dni je nenormálny a navyše strašne záleží na krajine, kde sa takáto katastrofa stane. Dôležité je aj to, ako dokáže samotná krajina svoj problém riešiť. Iné to bolo na Haiti, na Filipínach či v Barme, kde sa žiadna humanitárna organizácia nevedela dostať.

Ako funguje koordinácia medzi jednotlivými humanitárnymi organizáciami?

Je pravidlom, že humanitárne organizácie v teréne sa koordinujú pomocou koordinačných stretnutí, ktoré sú v prvých mesiacoch po katastrofe na dennej báze. Pomocou nich viete, kto kde pracuje, čo robí. Tak je jednoduchšie vyslať ďalších ľudí na miesto katastrofy alebo zabezpečiť ďalšiu materiálnu pomoc. MAGNA je zdravotnícka organizácia a naša pomoc smeruje k podpore zdravotníckych centier, kde je v súčasnosti (aspoň na Filipínach a Nepále to tak bolo) nastavené denné reportovanie o ochoreniach, aby sa v prípade potreby dalo zabrániť epidémiám. Tie dáta sa vyhodnocujú a prípadne riešia. Toto napríklad nefungovalo po zemetrasení na Haiti.

Tam to bolo najhoršie?

Áno, bol to najväčší chaos, aký som kedy zažil, doslova peklo na zemi. Tam nefungovalo vôbec nič.

V porovnaní s Nepálom tam však nepadlo toľko budov.

To je pravda. Hlavné mesto Haiti Port-au-Prince nepadlo celé, padli len niektoré jeho štvrte. Naopak, v Nepále padli celé dediny, mestá. Vizuálne som mal pocit, že som v mesačnej krajine. Pre ľudí v Nepále je príšerné a nepredstaviteľné, že zrazu v tých horách musia bývať v plechových búdach.

Do Nepálu ste leteli hneď po zemetrasení?

Áno, po pár dňoch. Pred tým sme tam ešte vyslali našich ľudí z Indie. V Nepále trvalo päť dní, kým sme začali distribuovať prvú pomoc.

A koľko to trvalo na Haiti?

Tam to bolo dlhšie, trvalo to asi dva týždne.

Je rozdiel vo vašej činnosti v Afrike a v Ázii? Líši sa napríklad prístup obyvateľov?

V princípe chceme pristupovať ku každému pacientovi rovnako. Závisí to však od komunít, ak napríklad pracujete v silnej náboženskej oblasti, vaše zabehnuté postupy to ovplyvní. Naša práca tiež závisí od bezpečnosti krajiny, čo do veľkej miery obmedzuje to, čo môžete a nemôžete robiť.

Kedy to bolo pre vás ako humanitárneho pracovníka najťažšie?

Na Haiti, somálsko-kenských hraniciach počas hladomoru a v Južnom Sudáne. Tam pôsobíme od roku 2011, keď táto krajina vznikla. V Južnom Sudáne v podstate nič nefunguje, je to krajina s nulovou infraštruktúrou a viac ako 80 percent obyvateľov sú analfabeti. Dokonca sme tam boli aj v decembri 2013, keď sa v krajine odohral prevrat.

Ako to tam vyzeralo?

Najskôr sme nevedeli, čo sa deje. Následne sa väčšina humanitárnych organizácií začala baliť na odchod. My sme autami v meste, v ktorom sa strieľalo, preniesli svoje zásoby liekov a materiálu do jedinej funkčnej nemocnice. Všade naokolo boli kopy mŕtvol, bolo to strašné. Vo vnútri hlavného mesta Džuba sa vytvorilo niekoľko utečeneckých táborov, kde pôsobíme dodnes a očkujeme deti a ženy, distribuujeme lieky a monitorujeme podvýživu u detských pacientov.

Humanitárne projekty stále dokumentujete. Aj poslednú výstavu v Open Gallery o zemetrasení v Nepále tvoria iba čierno-biele fotky. Prečo?

Farba podľa mňa veľmi ruší, potom akoby sa strácalo posolstvo fotky a to, čo chcem povedať, na čo by sa mal človek pri pohľade na ňu zamerať. Navyše ja svoje fotky ani nepopisujem.

Séria fotografií o hladomore sa asi nerobila ľahko. Ako ste dokázali fotiť niečo také príšerné?

Nechodievam fotiť humanitárne katastrofy na miesto, kde nie je MAGNA prítomná. Nedokázal by som fotiť ľudské nešťastie, keby som nevedel, že tým ľuďom nemôžem pomôcť. Fotky často povedia viac ako slová, ak sú teda dobre urobené. A prinášajú obrovské svedectvá.

Máte hranicu, ktorú by ste pri fotografovaní neprekročili?

Keď vidím, že človek trpí a nechce, aby som ho fotil, tak to predsa nebudem robiť. Ale tiež nechodím za ľuďmi s otázkou, či ich môžem vyfotiť. Je to o očnom kontakte, ktorý s ľuďmi máte.

Tak vznikla aj víťazná fotka Czech Press Photo, na ktorom je dievča z Haiti?

Žiadna moja fotka inak ani nevznikla.