Denník N

Bolero ministra Kaliňáka. Poodhalil zo svojho vnútra viac, než by chcel

Minister vnútra Robert Kaliňák. Foto N – Tomáš Benedikovič
Minister vnútra Robert Kaliňák. Foto N – Tomáš Benedikovič

O kauze Cervanová sa napísalo už veľa. Veľa sa však nepísalo o tom, kto za úspešným zavŕšením prípadu stojí. Okrem iného aj človek, ktorý nacistom udal svojho majstra.

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Minister vnútra Slovenskej republiky Robert Kaliňák vyslovil veľmi pravdivú vetu. Na krste novej knihy bývalého legalizanta SIS, pána Tótha, o prípade vraždy Ľudmily Cervanovej. Prípad zavraždenej Ľudmily Cervanovej prirovnal k príbehu Hedvigy Malinovej. Vraj je nepochopiteľné, keď sa niekto postaví za vrahov a urobí z nich nevinné obete. Prvá časť výroku, teda to, že tie príbehy sú si podobné, je nesmierne až mrazivo pravdivá. Druhou časťou výroku nám pán minister vnútra o sebe prezradil viac, než chcel. Teda on chcel. Chcel to celé povedať. Len možno nevedel, čo tým vyslovil.

Z prípadu zavraždenej medičky a zo spôsobu vedenia vyšetrovania dýcha duch 50. rokov. Mať páchateľa, hotového. Prípad, ktorý musí, jednoducho musí byť uzavretý. Za každú cenu.

„Úlohou súdu v právnom štáte nie je len potrestanie páchateľa – jeho úlohou je dopracovať sa k pravde, respektíve poznaniu pravdivej odpovede na otázku, čo sa stalo. Poznanie pravdy je satisfakciou pre obete.“ To aspoň hovorí Albin Eser, bývalý sudca medzinárodného tribunálu pre zločiny spáchané v bývalej Juhoslávii.

Podobnosť

Dopracoval sa niekto v tomto prípade k pravdivej odpovedi? Zdá sa, že okrem pána Kaliňáka si to myslia mnohí. Mnohí sudcovia a prokurátori. Asi nemôžu inak. Minulosť je pred nami. Ak je faktom, že člen senátu, ktorý rozhodoval v kauze v roku 1982, rozhodoval aj v obnovenom konaní, a ak sudcovia v ďalších konaniach paradoxne odmietali nové dôkazy nájdené v archíve ministerstva vnútra v Levoči, dodáva to výroku profesora Esera inú, nie príliš prívetivú tvár. Nehovoriac o skutočnosti, že súdny proces v roku 1982 sa rozhodne nekonal v právnom štáte. O nezávislosti sudcov pri procese, ktorý musel byť úspešne dotiahnutý na základe pokynov samotného vedenia štátostrany a súdruha Husáka, by som si dovolil vážne zapochybovať.

Podobnosť kauzy Cervanová s procesmi z rokov budovania stalinizmu je jednoznačná. Vlastne nebolo by presné povedať, že len z 50. rokov. Celé to obdobie bolo o tom istom. Úlohou procesov a vyšetrovateľov nebolo dopracovať sa k skutočnej pravde. Úlohou bolo získať priznanie. Je jedno, akou formou. Že niekoho zmlátili? Že niekomu nasadili do cely sadistického spoluväzňa? Priznal sa? Priznal a to je to, čo potrebujeme. Priznanie je to dôležité.

Keby sme to rozmieňali na drobné: Koho to súdruh minister vnútra Obzina na Husákov pokyn poveril vyšetrením? O kauze Cervanová sa napísalo už veľa. Veľa sa však nepísalo o tom, kto za úspešným zavŕšením prípadu stojí.

Námestník a udavač

Po roku 1968 sa ministerstvo vnútra a zbor očistili od pravicových oportunistov a do funkcií boli dosadzovaní kovaní boľševici. Keď sa prípad v Bratislave akosi vliekol, nebol problém poveriť jeho vyriešením skúsených, v ostrom boji s triednym nepriateľom kalených sekáčov. Obzina poveril dozeraním nad kauzou svojho námestníka, súdruha JUDr. Jána Pješčaka, DrSc.

K nemu asi toľko: v roku 2003 stál pred českým súdom obžalovaný za navádzanie k vražde z obdobia, keď bol vojenským prokurátorom. Poslal na šibenicu človeka dokonca v rozpore s vtedy platným právom. Ten prípad nebol jediný, kde súdruh prejavil toľko straníckej vyzretosti, ktorá mu naštartovala sľubnú kariéru. Súd ho, ako inak, oslobodil. Zas o toľko lepšie na tom Česko v otázke trestnoprávneho vyrovnávania sa s komunistickými zločincami nie je.

Druhý krásny človek z tohto prípadu, toho si zas vyvolil Pješčak. Súdruh JUDr. Eduard Pálka. Viedol vyšetrovanie. Ďalší nadmieru spravodlivý. Do služieb ZNB vstúpil už v roku 1945. Kariérne rásť začal už v roku 1951. Vtedy ešte ako vrchný strážmajster „svojou príkladnou ostražitosťou a bdelosťou, za pomoci podriadených súdruhov zneškodnil dedinského boháča Adámka z Vratimova, ktorý maril a brzdil budovanie JRD a maril budovanie socialistickej obce“.

Pravda, súdruh mal trošičku problém, že ako krajčírsky učeň v roku 1941 poslal na svojho majstra udanie na brniansky trestný súd. Majster vraj nadával na Hitlera a iným spôsobom maril ríšske nariadenia. Pred gestapom a smrťou zachránilo majstra len to, že zamestnanci súdu si udanie prečítali, no nepostúpili ho ďalej. Nechali si ho u seba. Súdruh Pálka potom v roku 1946 stál pred súdom a bol uznaný zo zločinu udavačstva, zachránilo ho však to, že v čase udania nebol plnoletý.

Lenže tento skutok bol „stranícky aj služobne zahladený“. Keď potom v roku 1968 „stál pevne na zásadách marx-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu a vystupoval otvorene voči negativistickým tendenciám šíreným proti KSČ a Bezpečnosti“ a keď ešte nadviazal mimoriadne priateľské styky s príslušníkmi KGB majúcimi na starosti bezpečnosť priateľskej sovietskej armády, išiel veľmi rýchlo nahor.

Do čela akcií UZEL a KAMERA prišiel z postu šéfa kriminalistického úradu. Zotrval do zdarného konca aj napriek tomu, že dosiahol dôchodkový vek. Vzorne plnil Pješčakove pokyny. To mu okrem viacerých finančných odmien za „iniciatívne plnenie úloh“ či „za svedomitý húževnatý prístup vo funkcii vedúceho skupiny“ umožnilo zabezpečiť kariéru aj svojmu synovi. Ten sa stal Širokého kolegom v rozviedke atď.

2500 vďačných nováčikov

Pravdepodobne sa pán minister Kaliňák hlási k týmto zaslúžilým a po spravodlivosti túžiacim pánom. A tá podobnosť s prípadom Hedvigy Malinovej? Možno sa mýlim, ale snaha mať priznanie a správneho odsúdeného. Za každú cenu. Možno práve to myslel pán minister vnútra, poodhaliac zo svojho vnútra viac, než by chcel. Nie je to práve najlepší pocit, že s týmto presvedčením stojí na čele zboru, určite lojálneho zboru, rozširovaného o 2500 nových vďačných členov, ktorému sa práve priklepli dosť silné právomoci.

Keď si k tomu prirátame slová ombudsmanky o bežnom priväzovaní zadržaných ľudí k stenám (mimochodom, bežnom práve v totalite – i keď tam bol bežný skôr radiátor) a množiacich sa prípadoch neadekvátneho postupu policajtov a absentujúcich kontrolných mechanizmoch… ostáva len dúfať, že Slovensko je právnym štátom. I keď sila práva je len taká, aká je sila, ktorá ho vymáha.

Komentáre

Teraz najčítanejšie