Nedeľná nekázeň: Kamene a chlieb

A tak majú v Čechách nového prezidenta. Volili dobre a všetci, aj my tu na Slovensku, sme sa potešili. Teda, my, trebárs na sociálnej sieti, čo sa kamarátime a nemusíme si vysvetľovať pojmy.

Aj u nás sa však dejú zaujímavé veci. Zavše len tak bĺkam prstom hore a dolu po mobile a nestačím sa čudovať. Tak napríklad tu máme akože fungl novú konzervatívno-liberálnu stranu alebo stranu s prečudesným názvom, ak jej kamaráta nejdeme hľadať do Ruska, stranu Jablko, no netreba sa ich báť, to prichádzajú iba starí známi v nových kabátoch, vraj sa už poučili, zmenili, zlepšili a tak… Keď sa však začudujem – a zasmejem oxymoronu –, dostanem odpoveď, že ešte by mohla byť komunisticko-fašistická.

Hej, alebo vojensko-pacifistická, chcem dodať, no trochu sa nahnevám, chcem odpovedať, že s fašizmom ani komunizmom moje pozastavenie predsa nemalo nič spoločné, a rada by som dodala, že komunizmus nám neprekáža,  ak ide o budúceho českého prezidenta, ktorý je naozaj menším zlom ako jeho protikandidát, ktorého by som žijúc v Čechách, samozrejme, nevolila… Dozviem sa aj to, že ani z hľadiska udržateľnosti a rovnosti by som si s niekým nerozumela, ale čo sa týka lásky a slobody, to hej… Vzápätí sa však okolo mojich komentov začnú množiť čudné indivíduá a nedá sa nevšimnúť si ich „ruský prízvuk“… S tým však nesúhlasím. toto som predsa nechcela… Som starý míner, rada som, ako sa u nás v Modre vraví, „procivník“ a trochu podpichujem.

Často sa tak zhováram najmä sama so sebou, no teraz som dostala príučku ako ten svätý Peter z Calvinovej rozprávky zo Sicílie Kamene a chlieb, ktorú som si preložila:

Keď Pán chodil po svete s trinástimi apoštolmi, zrazu im uprostred putovania došiel chlieb. Pán riekol:

„Zoberte si všetci kamene.“

Všetci apoštoli si teda vzali po kameni, no Peter zodvihol len taký maličký kamienok. Putovali ďalej, všetci obťažkaní nákladom okrem Petra, ktorému sa kráčalo ľahko. Napokon prišli do jednej krajiny a hľadali miesto, kde by sa dal zohnať nejaký chlieb, ale nikde nič.

„Ak,“ povedal Pán, „posvätím tieto kamene, premením ich na chlieb.“

To aj urobil a všetci apoštoli mali odrazu v rukách obrovské pecne chleba. Len Peter, ktorý niesol malý kamienok, si našiel v dlani iba kúsok striedky a cítil, že mu puká srdce.

„Pane, a ja? Ako sa mám najesť?“

„Ach, braček, prečo, prečo si si vzal iba kamienok? Ostatní majú chleba hojnosť.“

Putovali ďalej a Pán znovu povedal, aby si každý zobral jeden kameň. Vtedy si však Peter, fiškus, zobral balvanisko, ktoré ledva niesol. Kráčal ťažko a s námahou, zatiaľ čo ostatným pútnikom sa s ich malými kameňmi šlo ľahko.

A tu Pán povedal ostatným apoštolom:

„Chlapci, trochu si s Petrom zašpásujeme.“

Prišli do mesta, ktoré bolo plné pekární, v ktorých práve dopekali chlieb. Tu apoštoli svoje kamene zahodili.  No keď prišiel svätý Peter, ledva vlečúc svoj balvanisko, a zbadal toľko chleba, vošla do neho taká zlosť, že nechcel z neho ani ochutnať.

Leteli sme pred týždňom večer do Marseille. Vonku sa zotmelo. Stála som v lietadle a pozerala sa von z okna. Pod nami bolo Monako. Ukázal mi ho jeden chlapec na mape. Okolo nás tma a dolu pod nami prežiarená zem, svetlá kde-tu pretínali tmu a vinuli sa ňou ako žilka dákeho vzácneho žiarivého kovu. Bolo to nádherné pristávanie. Okolo v diaľke sliepňali svetielka, a do toho najväčšieho z nich sme klesali.

Celé dni ešte svietime. Aby sa tí, čo cestujú lietadlami, potešili. Všade, kde sú ľudia, sa vinie taká radostná svietiaca žilka…