Poraď si, ako vieš, ale zachráň, preboha, tých Francúzov, povedali Pavlovi z UNPROFOR. A on ich zachránil

Január 1993, vojna v bývalej Juhoslávii. Vojaci OSN od seba oddeľujú frontové línie znepriatelených Srbov a Chorvátov.

Čechoslováci majú na starosti okolie Plitvických jazier, časť Srbskej Krajiny, separatistickej neuznanej republiky na území Chorvátska. Presne tam sa kedysi natáčali slávne „indiánky“ podľa románov nemeckého autora Karla Maya. Ten pritom na divokom západe nikdy nebol.

Tu však bol divoký východ.

Zachráň, preboha, tých Francúzov

Francúzi sa po ofenzíve Chorvátov, ktorí sa snažili vytlačiť Srbov zo Srbskej Krajiny, ocitli na niekoľkých miestach v ohrození života. Pomaly ich drvili dva mlynské kamene.

„Poraď si, ako vieš, ale nájdi a zachráň, preboha, tých Francúzov,“ povedali československému výsadkárovi Petrovi Pavlovi (mal vtedy 31 rokov) z jednotiek UNPROFOR. A on ich po týždennom hľadaní v horách Srbskej Krajiny skutočne našiel a priviezol.

Bolo ich päťdesiattri. Do transportéra naložil aj paľbou roztrhané pozostatky dvoch mužov.

Československé jednotky UNPROFOR vedeli iba približne, kde by mali Francúzi byť, zo základne vychádzali na prieskumné výpravy ich hľadať. Niekoľkokrát sa dostali do delostreleckej paľby, raz do zajatia predsunutých srbských jednotiek, ktoré ich ako živé štíty vzali až na čiaru bojov s Chorvátmi.

Čechoslováci na záchrannú misiu zhromaždili dobrovoľníkov, šesť transportérov bez výzbroje a vyrazili po Francúzov. Došli na základňu Benkovac, kde v tom čase bolo asi tritisíc srbských bojovníkov, odtiaľ vyrážali päť až desať kilometrov na front.

„Niekoľkokrát sme boli odklonení na mínové polia. Raz sme sa dostali už na miesto k Francúzom, ale zároveň tam dopadala mínometná paľba, takže dvaja z nich zomreli krátko predtým, ako sme k nim došli. Bolo to vzdialené asi štyri či päť dní jazdenia, vyjednávania, malých ľstí, únikov z nebezpečných situácií,“ pokračuje generál Pavel.

Niekoľkokrát sa Čechoslováci v bezvýchodiskovej situácii snažili získať informácie zo štábu UNPROFOR, ale zakaždým mu povedali: „My v tom zmätku po ofenzíve Chorvátov, keď sa to všetko premiešalo, nič nevieme. Rozhodni sa podľa vlastnej úvahy. Buď budeš povýšený, alebo ťa trest neminie.“

„Došli sme do tej vravy, kam sa pravidelne vracali jednotky chudobnejšie o pár padlých kamarátov a zase vyrážali späť na front. A do toho sme prišli my, ktorých Srbi obviňovali z toho, že sme nezabezpečili, aby na nich Chorváti nezaútočili. Takže atmosféra bola veľmi napätá. Vysvetlili sme veliteľovi, že sme tam s iným cieľom, že ideme nájsť francúzskych vojakov. A oni nám aspoň čiastočne umožnili, aby sme sa teda po nich popozerali,“ spomína generál Pavel pre Reportér Magazín.

Tvárou v tvár Arkanovým tigrom

Keď konečne našiel Pavel so spolubojovníkmi odrezanú jednotku francúzskych vojakov, začali okolo Čechoslovákov ako krúpy padať delostrelecké granáty.

„Chorváti nestrieľali ani na Francúzov, ani na nás. Účty si vybavovali so Srbmi. Našťastie sa mi podarilo rádiostanicou dovolať francúzskemu styčnému dôstojníkovi, ktorý bol ako pozorovateľ v chorvátskom štábe, a požiadal som ho, aby s tým chorvátski delostrelci okamžite prestali. Inak Francúzov s Čechoslovákmi „rozmixujú“ na kašu. A zabralo to,“ cituje Pavla Jan Gazdík z MF Dnes.

Nakoniec Pavel a jeho spolubojovníci Francúzov zachránili. A to aj napriek tomu, že posádka v Benkovaci bola obsadená hrdlorezmi a vrahmi, polovojenskou jednotkou, ktorá sa sama nazývala Arkanove tigre.

„Potom som sa dozvedel, že dva dni po našom odchode bol srbský plukovník, veliteľ posádky v Benkovaci, zastrelený Arkanovými tigrami za to, že umožnil náš únik,“ dodáva generál Pavel o dramatických udalostiach.

Nikto z Čechoslovákov (až v marci 1993 sa kontingent rozdelil na český a slovenský) nebol na nič také vycvičený, nemali žiadny precedens ani pokyny z veliteľstva UNPROFOR. Odpovedali im len bezradne: „Sami nevieme, robte, čo viete.“ Nemohli sa spoľahnúť na žiadnu pomoc ani zo vzduchu, ani po zemi, pretože veliteľstvo nemalo žiadne jednotky, ktoré by im mohlo poslať.

Mierová misia vo vojne

Jednotky UNPROFOR so silou 2250 príslušníkov, známe aj ako „modré barety“, ktorým velil aj generál Pavel, boli v rokoch 1992 až 1995 mierovou misiou. Vznikla rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN č. 721 z 27. novembra 1991. O účasti v mierových misiách na území bývalej Juhoslávie rozhodla vláda vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky svojím uznesením zo 16. januára 1992.

Vzápätí sa vo Výcvikovom stredisku mierových síl OSN v Českom Krumlove urýchlene staval československý prápor so silou 500 príslušníkov začlenených do troch rôt.

Do jednotky boli zaraďovaní len vojaci dobrovoľníci, ktorí boli ochotní plniť úlohy nasadenia na vysokej profesionálnej úrovni so schopnosťou plne sa podriaďovať rozkazom a nariadeniam, ktoré vyplývali z mandátu OSN pre danú mierovú operáciu.

K najdôležitejším úlohám patrilo vybudovanie a zabezpečenie činnosti na desiatkach kontrolných a prepúšťacích stanovištiach, organizovanie mobilných pozorovacích tímov vrátane pozorovacích miest, dohľad nad uloženými zbraňami znepriatelených strán, ochrana chorvátskej obce Podlapač, patroly a humanitárna pomoc.

Po otvorení srbsko-chorvátskeho frontu medzi Zadarom a Benkovacom v januári 1993, keď bola činnosť kenského a francúzskeho práporu z veľkej časti paralyzovaná, sa stal československý prápor zálohou veliteľa sektora. Ako jediný funkčný bol nasadený na stiahnutie blokovaných francúzskych vojakov z oblasti Goleša, Drača a pláže pri obci Karin.

Žiadni „drsniaci“ na prvý pohľad

Nasadenie československých a neskôr českých a slovenských jednotiek v rokoch 1992 až 1995 vo vojnových oblastiach bývalej Juhoslávie sa stalo predmetom výskumu historika Vojenského historického ústavu v Prahe Henricha Marka. Uvádza, že misia UNPROFOR v žiadnom prípade nebola „prechádzkou“.

Marek cituje spomienku generála (vtedy podplukovníka) Pavla na evakuačnú misiu Francúzov z chorvátskeho obkľúčenia vystavenú mínometným útokom.

„Dobrovoľníci, ktorí sa prihlásili, boli obyčajní chlapci, ktorých si na ulici ani nevšimnete. Žiadni svalovci, vyholené lebky či „drsniaci“ na prvý pohľad. Obdivoval som ich. Nezlomili sa, keď okolo padali delostrelecké či mínometné granáty, ani keď nás Srbi zajali a hnali nás pod samopalmi ako živé štíty k línii Chorvátov.

Francúzski vojaci sa tiesnili na úzkej pláži medzi útesmi a morom. Nemali kam uniknúť, nemohli sa ani pohnúť. Dvaja z nich zahynuli, veľa z nich nezostalo,“ dodáva Pavel v štúdii historika Marka.

Babišova lož o Pavlovi

Nikdy potom už Pavel nezažil takú úctu a rešpekt, aké mu preukázali ostrieľaní Francúzi z medzinárodných mierových jednotiek UNPROFOR na Balkáne. Spoločne s tromi spolubojovníkmi dostal vojnový kríž aj Rad Čestnej légie.

O to viac je prekvapujúce, že pred prvým kolom českých prezidentských volieb prijal francúzsky prezident Emmanuel Macron Pavlovho protikandidáta Andreja Babiša a nie muža, ktorý zachránil francúzskych vojakov.

Elyzejský palác na otázky českých médií o tejto téme neodpovedal.

A prekvapujúce je aj niečo iné. To, ako sa Babiš pokúšal preformátovať predvolebnú debatu tak, že jeho konkurent ako vojak chce vojnu (dnes s Ruskom). A ako málo razantne médiá túto evidentnú lož vyvracali. Je to pritom, ako ukazujú fakty, úplne naopak.