Deti by mali viac písať a vymýšľať si príbehy, rozvíja im to myseľ, vraví odborníčka na gramotnosť

Umelá inteligencia už dokáže napísať zmysluplný a prirodzený text, s ktorým by dokázala aj zmaturovať. Potrebujeme dnes vôbec čítať a písať dlhšie texty? Stačia nám na život jednoduché vety v emailoch, na Instagrame, pri četovaní? Musíme vôbec ešte deti v školách učiť tvoriť dlhé texty? Odborníčka Zuzana Petrová vysvetľuje, prečo človek písanie stále potrebuje.

Písanie podľa Petrovej zásadne vychýlilo civilizáciu a zmenilo dokonca architektúru mysle človeka. Tvorba zložitejších textov pomáha cvičiť myseľ a učiť sa premýšľať systematicky. Moderný človek sa však podľa Petrovej naučil texty čítať rýchlo a bez toho, aby sa pozastavil nad obsahom. Jednoduché texty nútia človeka robiť jednoduché úsudky, hovorí Petrová, ktorá sa venuje didaktike čítania a písania na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Vysvetľuje, ako sa ani v školách nedarí viesť deti k tomu, aby si obľúbili dlhé texty a učili sa uvažovať komplexne.

„Keď učiteľka chodí po triede s červeným perom a kreslí deťom do zošita, že pri malom písanom ‚a‘ má byť bruško väčšie, dieťa si zvykne na to, že toto je to písanie,“ vysvetľuje Petrová.

Ako dnes vedia mladí ľudia písať väčšie texty? Máte s tým skúsenosť u študentov?

Na univerzite som v kontakte s budúcimi učiteľmi predprimárneho a primárneho vzdelávania. Je to veľmi individuálne – niekoho bavia viac výchovy, iného zase prírodovedné zameranie. Podľa toho sa líšia aj seminárne či diplomové práce. Môj osobný postreh však je, že sa to krôčik za krôčikom, rok za rokom zhoršuje.

Prečo?

Veľký zlom k horšej kvalite textov som zaregistrovala, keď začali byť dostupnejšie odborné texty aj cez internetové vyhľadávače. Vytypujú si niekoľko autorov k danej problematike a iba pozliepajú úseky z ich literatúry. Spravia si rešerš, čo je fajn. Ale nespravia ten druhý krok, teda premýšľanie nad textom. Čo chcem textom povedať? Ako chcem pôsobiť na čitateľa? Naozaj chcem iba pozliepať to, čo som sa dočítal v iných knihách? Cieľom práce je vytypovať si problém a text koncipujem ako odpoveď naň.

Čiže dlhé texty tvoria iba mechanicky – odsek za odsekom bez toho, aby to niekam smerovalo?

Volám to mozaikovitá práca. Blok textu pripojíte k druhému a nezaoberáte sa s tým, ako sú prepojené. Opakujú sa tam napríklad rovnaké myšlienky alebo je dokonca použitá rôznorodá terminológia a štylistika – jeden autor píše takto a druhý inak.

Prečo sa to zhoršuje?

Ťažko sa mi to posudzuje. Súvisí to aj s množstvom študentov, ktorí sa prijímajú na učiteľské odbory, a s tým, či sa robí prijímacie konanie. Prijímačky vyselektujú ambiciózne typy, s ktorými sa lepšie pracuje. U nás na fakulte sa však teraz nerobia a práca s textom odzrkadľuje aj to, že niektorí študenti nemajú dostatočné akademické kompetencie.

Prečo robí problém študentom taká základná vec ako prepájať odseky plynulo tak, aby text niekam smeroval?

Keď som nad tým premýšľala, vidím odpoveď v digitálnych technológiách. Tie nás naučili čítať iným spôsobom. V minulosti sa texty čítali hĺbkovejšie. Pred niekoľkými storočiami čítal knihy iba malý fragment populácie. Tí, ktorí si to vybrali, čítali knihy do hĺbky. Zaviedol sa pojem kontemplatívneho čítania – keď už čítate, tak čítate poriadne.

Digitálne technológie to zmenili?

Zahlcujú nás textom a človek získava návyk rýchleho čítania. Preskenuje si text a vyberie si to, čo ho zaujme. Málokto sa zastaví a rozmýšľa aspoň chvíľu nad tým, čo práve prečítal. To sa prenesie aj do písaného textu. Študenti kĺžu po povrchu, dotknú sa nejakých tém, ale idú ďalej, pretože téma ich ťahá niekam ďalej. A nie sú naučení zastaviť sa a pozrieť sa na ňu hlbšie.

Takže nie je problém, že sme stratili návyk čítať dlhé texty, ale skôr to, že všetko čítame príliš rýchlo?

Kedysi človek, ktorý sa venoval analýze historického textu, dokázal týždeň čítať jeden verš. Rozjímal a kontemploval, čo ten verš znamená. Nezávisí to iba od hĺbky textu. Ale, samozrejme, pri dlhšom texte je pravdepodobnosť, že má vnútornú štruktúru a jasnú argumentačnú logiku, a pri takom texte sa viac dočítate.

Čo sa deje v hlave človeka, keď píše text? Čo všetko obsahuje táto aktivita?

V starších učebniciach psychológie nájdete definíciu, že písanie je hovorená reč mínus zvuk. Teda to, čo si človek myslí, môže naformulovať buď v hovorenej, alebo písanej podobe. To už veľmi nesedí. Písaná reč nás núti rozmýšľať. Ľudia majú pravdepodobne skúsenosť pri bežnom riešení problémov – vezmete si do ruky telefón a chcete napísať niečo, čo ste si zdanlivo už naformulovali v hlave. No keď to začnete písať, zistíte, že myšlienka, ktorá vám v hlave dávala zmysel, ešte potrebuje revíziu. Písaná reč môže byť vyššia forma myslenia. Núti nás naformulovať myšlienky precíznejšie.

Prečo?

Jedna z odpovedí je, že adresát textu je vzdialený v čase aj priestore. Musíte doplniť detaily a kontexty, ktoré pri osobnom rozhovore nepotrebujeme – sú nahradené mimikou, gestami, situáciou. Písaná reč je prepojená s hlbšími podobami myslenia. To jej dáva punc špeciálneho nástroja. Musíte kalkulovať s tým, kto to bude čítať.

Kamarátka mi hovorila, ako jej otec, remeselník, chcel dať na Facebook krátky oznam o tom, že hľadá brigádnika. Trápil sa s tým celý deň, bol z toho nervózny, kým osobne by nemal problém sformulovať to za pár sekúnd. Prečo je to tak?

Lebo zrazu už nepracuje iba s obsahom, ale aj so žánrom. Keď píše inzerát, má to svoje konvencie. Už to nie je len to, že kamaráta sa mimovoľne opýtam, či nepozná niekoho na voľnú pozíciu brigádnika. Pri písaní musíte dodržať ten správny postup.

Písanie je teda zložitejšia myšlienková aktivita – treba si sformulovať, čo, ako a komu chcem povedať, utriediť myšlienky a zoradiť ich. Čo všetko písanie obsahuje?

Človek potrebuje mať v prvom rade komunikačný obsah, teda čo chce povedať. Samotný proces zahŕňa formulovanie myšlienok, ich revíziu a plánovanie. Keď sedí a niečo píše, nezanecháva iba stopu na papieri. Zastaví sa a rozmýšľa nad tým, čo doteraz napísal, vracia sa k predchádzajúcim častiam. Po dokončení celého textu ho ešte raz človek prečíta a posúdi, či vyjadruje posolstvo, ktoré ním chcel odovzdať.

Riešiť musí aj slovnú zásobu. Nielen aby použil významovo správne slovo, ale aby bolo primerané aj v sociálnom kontexte, podľa toho, s akou sociálnou skupinou komunikuje. Takisto premýšľa, aké dlhé či krátke vety si môže dovoliť použiť podľa toho, ku komu prehovára. A potom existuje celá oblasť rétoriky.

O čo ide?

Je to schopnosť presadzovať slovami to, čo chcete dosiahnuť. Ak chce človek vyvolať emócie, použije na to vhodné metódy. Alebo ak chce burcovať čitateľa do nejakej aktivity, použije na to tiež špecifické metódy.

Takže písanie je celkom zložitá aktivita. Aké schopnosti na to človek potrebuje?

Potrebuje v prvom rade dobre ovládať jazyk, slovnú zásobu či základné pravidlá písaného textu. Potrebuje tiež poznať kontext – teda oblasť, v ktorom text píše. Takisto aj žánre, keď píše príbeh, štruktúra textu je iná než pri inzeráte. Predpokladom je aj schopnosť rozmýšľať, teda mať základné argumentačné schopnosti. Musí vedieť pochopiť súvislosti, teda že niečo z niečoho vyplýva.

Odráža komplexnosť textu to, ako vie človek rozmýšľať?

Áno, dokonca nielen na individuálnej, ale aj na civilizačnej úrovni.

Ako to myslíte?

Existuje celý výskumný prúd, ktorý analyzuje, ako sa zmenilo ľudské spolužitie. A jedným z najväčších míľnikov bolo, keď sa písaná reč stala dostupnou širšej populácii, a to aj vďaka povinnému vzdelávaniu. Kolegovia sa venujú napríklad aspektu empatie – keď človek číta príbehy a vžíva sa do postáv a situácií, odzrkadľuje sa to v lepších výsledkoch v meraní empatie. Vďaka písanému textu sa napríklad zmenil aj charakter pamäti človeka. Orálne kultúry, ktoré nepoužívajú písanú reč, si nepamätajú udalosti či príbehy od slova do slova. Pre ne je to, o čom komunikujú, založené na význame a nie na forme.

Prečo?

Lebo až keď si zapíšete text na papier, až keď sa k nemu viete opakovane vrátiť, tak potom ste schopný zapamätať si aj formu – konkrétne slová a celé vety. Môžeme sa tiež spoliehať na písanú reč ako na externú pamäť. Nemusím si všetko pamätať, stačí vyhľadať si to v knihe. V kultúre bez písanej reči toto nie je možné a v pamäti sa uchováva iba význam komunikácie.

Zmenila sa teda pamäť človeka vďaka písanému textu k lepšiemu alebo k horšiemu? Ak máme knihy ako externú pamäť, máme ju menej vycvičenú?

Človek má vďaka písanému textu lepšiu doslovnú a systematickú pamäť. Môže sa spoľahnúť na informácie, ktoré sú už zapísané, a vďaka tomu sa môže skôr zamerať na súvislosti medzi nimi. Nemusí venovať toľko pamäti na to, aby si vôbec zapamätal jednotlivé informácie. Čítala som štúdiu, podľa ktorej prvé spísané zákonníky, ako napríklad aj desať prikázaní, prispeli k budovaniu vlastného „ja“ u človeka.

Prečo? Naozaj mal písaný text až taký význam pre formovanie ľudstva?

Na to, aby ste si uvedomili, kto ste, potrebujete mať odstup od seba samého. Ten môže poskytnúť práve súbor pravidiel. Pravidlo spísané na papieri je niečo, k čomu sa človek dokáže vzťahovať, voči čomu sa môže vymedzovať. To je trochu diskutabilná teória, viac prijatá je otázka písania máp.

Prečo?

Naše zmysly sú ohraničené, no vďaka mape dokáže človek nazerať širšie na svoje okolie aj na celý svet. V písanej reči sa začali objavovať aj schematické znázornenia textu – tabuľky, grafy. Zapisovanie na papier núti človeka rozmýšľať systematickejšie.

Môže písanie textov fungovať pre mozog ako cvičenie, ako sudoku? Ak dokáže niekto komplexne písať, znamená to, že si cvičí aj komplexné rozmýšľanie?

Jeden z najvplyvnejších autorov v tejto téme, Walter Ong, tvrdil, že vznikla nová architektúra mysle. V písanej reči sa spojili viaceré kongnitívne, teda rozumové procesy, ktoré sa týkajú uvažovania, pamäti, uvedomenia svojej osobnosti, dôležitosti emócií a racionálneho nazerania.

Myseľ moderného človeka teda zásadne zmenilo čítanie a písanie. Aký je medzi nimi rozdiel? Čo z toho je náročnejšie?

Keď čítam, na základe informácií si vytváram predstavu. A už je na mne, do akej hĺbky si tú predstavu vytváram. Môžem text vnímať iba na povrchnej úrovni – teda čo dané slová znamenajú, aký je obsah. Alebo môžem rozmýšľať aj hlbšie, aký má text skrytý zmysel a čo mi chce vlastne povedať. Modernejší prístup k interpretácii textu je ten, že si porovnávam, ako súvisí text s mojím životom a skúsenosťami, aké obrazy vo mne vyvolá a čo mi to povie. V každom texte je viacero vrstiev. Čítanie viem zvládnuť aj veľmi pasívnym spôsobom.

Písanie je už aktívna činnosť.

Áno, vy ste autorom textu a potrebujete aktívne rozmýšľať – čo chcete povedať, naplánovať si, ako to vypoviete, akými prostriedkami a do akého kontextu to zasadzujete. V tomto zmysle je písanie náročnejšie.

Keď človek skončí vysokú školu a nečíta knihy, stretne sa vôbec ešte niekde s dlhým textom? Správy si vie prečítať v instagramovom poste, k fotke alebo do chatu kamarátom tiež stačí napísať iba pár slov.

Občas sa svojich študentov pýtam, kto prečítal nejakú knihu. Ruku nezdvihne veľké percento z nich. Je to len moja malá vzorka, nemám na to žiadny výskum. Ale pozorujem, že voľný čas trávia stretávaním sa skôr s krátkymi textami.

Všímam si to aj v novinárskej praxi – správy sa zužujú do krátkych, jednoduchých viet. Ideálne do čo najkratšej Minúty po minúte alebo „storky“ na Instagrame. Vie teda človek prežiť dobrý život a môže byť informovaný aj bez toho, aby sa vôbec stretol s dlhším textom?

Práve médiá dokážu veľmi presne zachytiť to, ako aktuálne človek preferuje texty a informácie. Pred desiatkami rokov vyzerali správy v novinách celkom inak, dnes musia noviny informácie skracovať, pretože ľudia to v takej forme čítajú viac. Je to prirodzené.

Tak potom – potrebujú sa dnes deti vôbec učiť písať dlhé texty? Budú to potrebovať, keď môžu mať dobrý život plný informácií aj bez toho?

Otázkou je, či to bude dobrý život a či bude naplnený informáciami. Sociológovia by vedeli lepšie povedať, aký to bude mať dosah na našu spoločnosť. Na aktuálnej situácii vidíme, ako sa vyhranili diskusie na sociálnych sieťach. Akoby nás to nútilo spraviť si vlastný názor veľmi rýchlo. Treba reagovať na tieto trendy, ale naša koncepcia školy je založená v prvom rade na čítaní.

Čiže keď človek číta iba krátke texty, zvádza ho to k robeniu rýchlych úsudkov?

Áno. A ešte keď sa v komunikácii cielene použijú také slová, ktoré vám brnknú na emocionálnu strunu. Ešte o to viac vás to burcuje do rýchleho konania, nevedie vás to k dlhšiemu zamysleniu. Pretože odpoveď tu máte rýchlo, načo by ste išli pátrať po ďalších zdrojoch?

Môže k tomu naozaj prispieť aj to, že ľudia nie sú zvyknutí čítať dlhšie texty?

Áno, môže. Musíme si uvedomiť, že gramotnosť pre širokú populáciu je diskusia druhej polovice 20. storočia. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia čítal iba zlomok ľudí. Až povinné školské vzdelávanie zamerané na gramotnosť vychýlilo civilizáciu k tomu, že od všetkých ľudí očakávame, že budú vedieť čítať a písať. Ale ľudia majú rôzne typy talentov a schopností. A nemožno vôbec hodnotiť, ktoré talenty sú lepšie alebo hodnotnejšie. Existujú intelektuálne typy, pohybové typy alebo napríklad ľudia, ktorí lepšie vnímajú estetiku. Je to úplne prirodzené.

Keď je písanie taká komplexná aktivita, kedy sa to deti začínajú učiť? Kedy začínajú chápať písmo?

V našom školstve k tomu prebieha zaujímavá diskusia. Pred pár rokmi, keď sa zavádzal nový štátny vzdelávací program (štátom predpísané učebné osnovy, pozn. red.) pre materské školy, prišla búrlivá odozva od učiteľov na to, že sa zaviedol pojem písanej reči už do materskej školy.

Prečo?

Najčastejšia pripomienka bola, že písanie je ťažké a deti by sa mali hrať. A že písaniu by sa mali venovať až v základnej škole. Dáva to zmysel, ak za písanie považujete iba to, že dieťa sedí za písankou a ťažko pracuje. To je náročné, vyžaduje to od neho disciplínu mysle aj tela. Na druhej strane už deti v predškolskom veku majú záujem o písanú reč. Ale, samozrejme, nie takým tréningovom spôsobom. Toto ešte je niečo, na čom musíme v školstve popracovať – aby sme deti pustili do sveta písanej reči zaujímavým, hravým spôsobom.

Majú deti o písanie záujem? Ešte predtým, než v prvom ročníku zistia, aká je to nuda?

Rodičia s tým určite majú skúsenosť. Keď dieťa napodobňuje dospelých a tvári sa, že na papier niečo píše, pričom sú to iba lineárne čarbanice. Postupne ho začína zaujímať aj to, akým spôsobom sa reč zapisuje. Rodičia majú skúsenosť, že dieťa chce čítať jednu rozprávku dookola. Dieťa si všimne, že text sa číta stále rovnako. Aj na to niekedy upozorní a opraví rodiča, keď preskočil slovo. Takto sa učí, že text má stabilnú formu, nefunguje to tak, že si to rodič pri každom čítaní vymýšľa. Musí tam byť nejaké know-how, ktoré rodič ovláda. Prirodzene sa teda začne na text v knihe pozerať. Pátra po písmenách a po tom, ako súvisia so slovami, ktoré rodič hovorí. Deti jednoducho majú záujem o písanú reč, ale v materských školách s tým nevieme pracovať.

Prečo?

Učiteľky v škôlkach radšej nerobia tieto aktivity, pretože sa boja, že sa s deťmi zrazu budú učiť písmená a v prvom ročníku nebudú mať čo robiť. Ale podstatou nie je naučiť deti písať písmená. Ale porozumieť tomu, na čo písaná reč slúži.

A aký by bol ideálny spôsob, aby sa deti stretli s písaným textom v škôlke?

Jeden z najužitočnejších spôsobov je vzdelávacie prostredie. Vybavíte si škôlku materiálmi, ktoré sú hravé a využívajú písanú reč. To, čo deti vidia okolo seba, formuje ich možnosti. Z toho si vyberajú – s týmto sa budem hrať a takýmto spôsobom. Keď si s učiteľkou hovoria príbeh, môžu si skúšať zapisovať ho. Zapisuje to, samozrejme, učiteľka, ale je dobré podporovať aj dieťa, aby to skúšalo. Kritériom nie je to, aby to bolo čitateľné. Ale ak niečo nakreslí a podpíše sa, povzbuďme ho ešte ďalej k tomu, aby na papier položilo aj niečo ďalšie. Netreba riešiť, že to má zle.

Neboja sa učiteľky, že dieťa sa napríklad naučí napísať veľké „T“ zle a už sa to nikdy nepreučí?

Toto je ich veľká obava. Ale keď sa dieťa zaujíma a rodičia ho v tom podporujú, aj tak sa to naučí. Keď má dieťa okolo seba podnetné prostredie, nájde si spôsob, ako sa to naučí. Je škoda, ak s tým materská škola nepracuje.

Takže v štátnych osnovách to zavedené máme, ale v praxi sa to ešte príliš nerobí.

To je často problém – štátne dokumenty sú často dobre postavené, ale menej pozornosti sa venuje tomu, ako sa to aplikuje v praxi. Chýba podpora, ako to pretavovať do konkrétnych aktivít. Plne chápem, že učiteľky nemajú kapacitu prichádzať s tým samy.

Ako sa potom učia písať deti v prvom ročníku? Nájdu v tom záľubu alebo iba trápenie?

V škole je dôraz na techniku. Teda aby malé „m“ aj veľké „M“ bolo napísané presne podľa normy. Potom, keď si dieťa osvojí písmená, trénuje, aby dokázalo podľa normy písmená spájať. Aby malo písmo patričný sklon a aby bolo adekvátne veľké. Deti veľmi rýchlo prejdú na prepisovanie slov, viet, krátkych textov, na diktáty. Ale popritom má učiteľ problém nájsť si čas na autentickú písomnú produkciu.

Prečo?

Mám pocit, akoby nechcel znehodnotiť toľko práce, ktorú deti aj on vykonali na trénovaní samotnej formy. A to tým, že im dovolí zrazu písať text hocijako – aj nakrivo, bez správnej formy. Prvý ročník je pre dieťa veľká zmena. Príde z podnetného prostredia, kde má voľné pole objavovať reč, do školy, kde sedí a musí vypisovať stránku za stránkou v písanke. Sú tu aj snahy, aby to tak nebolo, ale sú ojedinelé a vyžadujú od učiteľov veľa individuálnej iniciatívy. Poznám mnoho príkladov rodín, kde sa dieťa teší do školy, pričom písanie je ten emblém – teraz sa konečne budem učiť písať. Realita v nich vyvolá sklamanie.

V rozhovore profesorka Oľga Zápotočná vysvetlila, že čítať a písať učíme hláskovou analyticko-syntetickou metódou. To znamená, že najprv sa deti musia naučiť jednotlivé písmená a až potom ich môžu spájať do viet. Trvá teda veľmi dlho, kým produkujú vety a text, ktorý by ich zaujal – za ten čas stratia záujem o čítanie aj písanie.

Sú predmety, napríklad slovenský jazyk a literatúra, kde sa deti učia pracovať aj s textom, opisujú, povedzme, obľúbené zviera. Ale vidím priestor v tom, aby písanie bolo prítomné aj v iných predmetoch.

Čiže už na prvom stupni sa deti dostanú k tomu, že si zapíšu niekoľko viet na tému obľúbeného zvieraťa?

Áno. Ale ak na prvouke preberajú napríklad tému „Moja obec“, súčasťou hodiny nie je písanie o tom. Učitelia túto možnosť nevyužívajú. Pričom by mohli žiakov motivovať – poďme niečo zistiť, vyskúmať, a potom si to zapíšeme. Rovnako by to mohlo byť na biológii či iných predmetoch aj vo vyšších ročníkoch. Ale nielen tak, že dostanem za úlohu urobiť referát či projekt a pozliepam dokopy kusy informácií. Tak, že ma učiteľ bude sprevádzať pri formulovaní jednotlivých fáz textu. To u nás nie je bežná vyučovacia metóda.

V zahraničí, najmä v anglosaskom prostredí využívajú iné metódy, kde sa deti od začiatku zaujímajú už o obsah viet. Vedeli by sme to aplikovať u nás? Mohli by sme si s deťmi písať texty aj bez toho, aby sme ich najprv trápili technikou?

Analyticko-syntetická metóda je pre nás výhodná, nerada by som o ňu prichádzala. Vďaka nej sa prakticky do troch mesiacov deti naučia všetky písmená abecedy. Preto by som bola skôr za to, keby sa deťom vyčlenil aj taký priestor, kde by sa venovali textu – čítaniu alebo písaniu – bez toho, aby sa obmedzovali tým, čo technicky dokážu. Môžete im text čítať, analyzovať ho s nimi, dotvárať ho. Dieťa sa môže paralelne z textu tešiť, kým sa naučí základné techniky.

Dokážeme v našich školách budovať u detí záľubu v písaní aj čítaní dlhších textov?

Ak sa pozrieme do štátneho vzdelávacieho programu, podľa neho áno. Otázka je, ako ich na to motivujú konkrétni učitelia, koľko osobnej iniciatívy sú tomu ochotní venovať. Školy robia rôzne projekty, budujú školské knižnice, aktivitami ich chcú vtiahnuť k písaniu. Závisí to od konkrétnej školy.

Dokážu naše školy motivovať na to, aby si dieťa aj doma chcelo niečo písať?

Závisí od konkrétneho učiteľa, ako deti dokáže motivovať. Ak si majú písať napríklad denník z víkendu a učiteľ sa potom o to zaujíma, rozprávajú sa o tom. Prečo by to potom dieťa nerobilo? Dieťa sa učí písať na to, aby písalo. Je to aktivita, ktorú sa naučilo, aby preň mala zmysel. Skúma rôzne možnosti, kontexty, slová. To je podľa mňa dôležitejšie než to, či napíše text technicky správne.

Deti si vymýšľajú príbehy, vytvárajú si veľa fantazijných predstáv. Ale málokedy sú vedené k tomu, aby to skúsili zapísať. Aj vo svojom okolí pozorujem, že ak už niečo píšu, tak je to odpoveď na úlohu v pracovnom živote. To ich od písania skôr odrádza. Málokedy sa s nimi rodičia hrajú spôsobom: Poďme si niečo zapísať!

Mám podobnú skúsenosť. Súvisí to s tým, čo učiteľ v škole oceňuje. Veľa detí sa prispôsobí tomu, čo od nich škola chce. Keď sa prváci učia písať, píšu iba písaným písmom – a teda iba v limitoch toho, čo takýmto spôsobom vedia napísať. No keď dieťa nepozná nejaké písmeno, odmietne zapísať slovo, kde sa nachádza. Mohlo by to skúsiť napísať vlastným spôsobom, ale odmietne to.

Ako škôlkar by to možno ešte urobil, ale škola mu nasadila do hlavy takýto limit?

Keď učiteľka chodí po triede s červeným perom a kreslí deťom do zošita, že pri malom písanom „a“ má byť bruško väčšie, dieťa si zvykne na to, že toto je to písanie. Ale ak si učiteľka alebo rodič nájde formu zaujímavej aktivity, dieťa to berie ako prirodzené.

Ak je dieťa motivované písať texty a skladať príbehy, rozvíja si to komplexné rozmýšľanie, o ktorom ste hovorili?

Určite áno. Keď si dieťa spolu s vami tvorí príbeh, spoznáva, že musí byť ukotvený v priestore a čase. Musí mať svoje postavy, ktoré konajú v súlade s vlastnosťami. V príbehu sú okolnosti a udalosti sa dejú podľa dejovej línie, ktorú si deti vymysleli. Môžu tam byť fantazijné prvky alebo nie. Ale dieťa to robí vedome a smeje sa na tom, keď si vymyslí niečo absurdné. Keď si to zapisuje, rozvíja si disciplínu v uvažovaní. Súčasne si rozvíja jazykové schopnosti.

Prečo teda existuje vec ako diktát? Prečo gramatiku deti učíme na vetách, ktoré im nadiktujeme, a nenecháme ich, aby si vety vymysleli?

Po prvé, je to ľahko skontrolovateľné. Po druhé, súvisí to s precvičovaním formy. Nie je dôležité, čo deťom diktujeme, ale to, či to napíšu správne. Ale nechcem byť proti precvičovaniu gramatiky, pretože je to základ kultivovaného prejavu. Aj verbálny, aj písomný prejav bez gramatických chýb spolu so všeobecným prehľadom je základ vzdelávania.

A čo keby nechali deti vymyslieť štyri vety, v ktorých musia byť vybrané slová?

Dalo by sa to, ale potom by bolo ťažšie porovnať deti medzi sebou. Ak niekto napíše dlhšiu vetu, môže spraviť viac chýb ako ten, kto si vymyslí krátke vety. Je potom ťažké nastaviť spravodlivé hodnotenie. Je dôležité dbať na gramatiku, ale nielen na ňu. Skúšanie nemusí byť iba o tom, že každý týždeň píšeme diktát. Pretože dieťa má pocit, že toto je dôležité. Keď prichádza do školy, má prirodzenú motiváciu uspieť a hľadá si cestičky, ako to dokázať. Ak si učiteľka bude ceniť kreativitu dieťaťa a jeho vlastnú písomnú tvorbu, deti sa o to budú snažiť.

Mali by sme starších žiakov učiť čítať pomaly a do hĺbky alebo radšej čítať rýchlo, aby zvládli prečítať veľa materiálu na skúšku?

Pri hĺbkovom čítaní nejde len o čas. Učíte sa popritom to, na aké časti textu klásť dôraz. Prečo sa zastavím pri tom vyjadrení či pri tom slove? Akú má text štruktúru? Učiteľ vie žiakov previesť tým, ako autor uvádza v jednom odseku také tvrdenie a v druhom odseku si protirečí. Alebo v inom odseku robí zhrnutie, kde napríklad niečo dôležité nezobral do úvahy. Pomalé čítanie je aj o analyzovaní kľúčových častí textu.

Zvyknú učitelia odborných predmetov na druhom stupni základných škôl so žiakmi skúmať zostavovanie textu?

U nás nemáme túto tradíciu, no nemôžem hovoriť celoplošne, nemám na to výskum. Ale učitelia mi zväčša hovoria, že nemajú priestor preberať so žiakmi témy tak, aby ich pri tom sprevádzali aj tvorbou textu.

Pedagogička Petra Fridrichová hovorí, že od učiteľov často počuje, že deťom robí veľký problém zapisovať si priebeh experimentu. Samotný experiment je fajn, ale zapísať si hypotézu, predpoklad a následne výsledok, to je pre nich trápenie. Veľa sa hovorí o tom, že deti by mali robiť viac experimentov, ale mali by aj viac cvičiť formulovanie predpokladov a výsledkov?

Určite áno. V tomto prípade je dôležitá forma aj obsah. Nemôže to byť akákoľvek veta, musí to byť tvrdenie, ktorého forma je predpísaná. Keď si žiak tvorí predpoklady, mali by vychádzať z podložených informácií. Od menších detí môžeme čakať, že ich budú tvoriť na základe vlastných skúseností alebo pozorovania. Od starších žiakov by však mali byť založené na niečom, čo má odbornú relevanciu – čiže na odbornom texte. Je potom oveľa jednoduchšie naplánovať si experiment a aj jeho výsledky, ak si ho zapisujú.

Ďalší typ písania, s ktorým sa starší žiaci stretnú v škole, je písanie poznámok. Najčastejšie ich učiteľ píše na tabuľu a žiaci odpisujú. Čo s tým?

Ak učiteľ robí výklad a chce, aby sám žiak dokázal rozoznať hodnotu jednotlivých informácií, žiak by si mal poznámky písať sám. Aj keď to neurobí tak dobre, ako by to urobil učiteľ na tabuľu. Ale je to nástroj na premýšľanie. Žiak je nútený zvažovať a posudzovať dôležitosť informácie a rozhodovať sa.

Takže učiteľ by vysvetľoval látku na biológii a povedal by – zapíšte si to vlastnými slovami.

Áno, žiak vie, čo ho zaujalo.

Viem si predstaviť, že z toho môže byť aj kopec nedorozumení: jeden žiak si zapíše to, druhý iné, a ak to učiteľ neodkontroluje, tak môžu učivo zle pochopiť. Zas na druhej strane je otázka, čo je dôležitejšie – odovzdať žiakom fakty alebo ich naučiť identifikovať vo výklade?

To sa pýtam aj ja. Pre mňa môžu byť poznámky, ktoré si žiak spraví, zaujímavé aj z diagnostického hľadiska. Ako tomu rozumel? Čo bolo preňho zaujímavé? Čo si z toho odniesol? Učiteľ môže vždy doplniť k téme aj dodatočný text, ktorý si má žiak doštudovať, aby jeho poznámky neboli jediným zdrojom učenia. Pre žiakov môže byť hodnotnejšie naučiť sa počúvať, hodnotiť informácie a zistiť, čo je zaujímavé. To je aj zdrojom motivácie – ak nájdem zaujímavé veci, som náchylnejšia sa nimi zaoberať.

Slováci sú v posledných týždňoch prekvapení z toho, ako dokáže umelá inteligencia tvoriť texty – dlhé, zmysluplné, s viac-menej prirodzenými vetami. Je to podľa vás dobrá správa?

Ako pre koho. Umelú inteligenciu používame aj na to, aby nám skorigovala napríklad gramatiku textov. Ale stále to musíte byť vy, človek, kto zhodnotí, či je tá korekcia správna alebo nie. Ale považujem za škodu, ak bude umelá inteligencia písať seminárne práce alebo dlhšie texty. Vtedy sa stráca zmysel tejto úlohy. Ako učiteľka nedostanem žiadnu spätnú väzbu, ako študent uvažuje. A on sa nič neučí. Už to viac nie je spôsob práce so študentmi.

Hovorili ste v úvode rozhovoru, že študenti v dlhších prácach často iba mechanicky pozliepajú odseky od iných autorov. To za nich teraz už vie urobiť počítač. Čo s tým?

Už roky nedávam študentom seminárne práce typu referát. Namiesto toho ich posielam do terénu zozbierať nejaké dáta. Napríklad naposledy robili rozhovory s deťmi na nejakú tému. Dám im zoznam otázok, na ktoré musia seminárnou prácou odpovedať. Potom sledujem, ako pracujú s dátami a aké závery z nich vyvodzujú. To ešte nevedia oklamať. Aspoň zatiaľ.

Rozprávali sme sa, že väčšina mladých ľudí dnes málokedy príde do kontaktu s dlhším textom a že zvyčajne čítajú povrchne. Keď teraz predsa len potrebujú napísať niečo dlhšie, nechajú to na umelú inteligenciu. Čo sa stane, ak úplne prestaneme písať texty?

To si musíte zavolať futurológa. Neviem na to odpovedať. Vo vzdelávaní sme vždy pár krokov za súčasným stavom, je to pomerne konzervatívna disciplína. Budeme s tým teda chvíľu bojovať. Uvidíme, či budú v tejto oblasti obmedzenia, či sa používanie umelej inteligencie zakáže.

Malo by sa to zakázať?

Asi nie, je to boj s veternými mlynmi. Ako učiteľka by som si dala viac záležať na tom, aby som sprevádzala deti pri písaní textu. Najprv napíš zámer, urob si rešerš, vypichni základné body a podobne. Teda aby mi neodovzdali hotový text, ktorý im vypľuje počítač, ale aby sme si rozkrokovali jednotlivé fázy textu, na ktorých by pracovali. Tam si to viete odkontrolovať.

Čo sa stane, keď bude vyrastať generácia, ktorá nebude písať dlhé texty? Ovplyvní to aj ich spôsob myslenia? Bude aj jednoduchšie premýšľať?

Ako civilizácia sa vyvíjame a nezastavíme to. Môžeme sa hrať na to, že budeme vo vzdelávaní konzervatívni a budeme trvať na tom, aká bola spoločnosť v 20. storočí. Alebo budeme reagovať na to, čo sa deje. Pretože študenti si vo voľnom čase aj tak nájdu spôsob, ako fungovať v tomto svete.

Môže používanie jednoduchého jazyka viesť k tomu, že čoraz menej ľudí bude schopných pochopiť zložitejšie myšlienky? A napríklad politik už nebude mať šancu vysvetliť nepopulárnu zložitejšiu reformu?

Otázka je, či to vôbec niekedy bolo tak, že sto percent populácie dokázalo tieto reformy pochopiť. To je skôr sociologicko-politická otázka. Spôsob komunikácie zo strany našich politikov sa prispôsobuje tomu, čo chcú ľudia počuť, na tom je založený politický marketing. Nezávisí to od toho, či do toho vstúpila umelá inteligencia.