Denník N

Deti by mali viac písať a vymýšľať si príbehy, rozvíja im to myseľ, vraví odborníčka na gramotnosť

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Písanie dlhšieho textu je zložitý proces – človek si musí myšlienky zoradiť a naplánovať. Odborníčka vysvetľuje, ako deti v školách nevedieme k písaniu.

Umelá inteligencia už dokáže napísať zmysluplný a prirodzený text, s ktorým by dokázala aj zmaturovať. Potrebujeme dnes vôbec čítať a písať dlhšie texty? Stačia nám na život jednoduché vety v emailoch, na Instagrame, pri četovaní? Musíme vôbec ešte deti v školách učiť tvoriť dlhé texty? Odborníčka Zuzana Petrová vysvetľuje, prečo človek písanie stále potrebuje.

Písanie podľa Petrovej zásadne vychýlilo civilizáciu a zmenilo dokonca architektúru mysle človeka. Tvorba zložitejších textov pomáha cvičiť myseľ a učiť sa premýšľať systematicky. Moderný človek sa však podľa Petrovej naučil texty čítať rýchlo a bez toho, aby sa pozastavil nad obsahom. Jednoduché texty nútia človeka robiť jednoduché úsudky, hovorí Petrová, ktorá sa venuje didaktike čítania a písania na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Vysvetľuje, ako sa ani v školách nedarí viesť deti k tomu, aby si obľúbili dlhé texty a učili sa uvažovať komplexne.

„Keď učiteľka chodí po triede s červeným perom a kreslí deťom do zošita, že pri malom písanom ‚a‘ má byť bruško väčšie, dieťa si zvykne na to, že toto je to písanie,“ vysvetľuje Petrová.

Ako dnes vedia mladí ľudia písať väčšie texty? Máte s tým skúsenosť u študentov?

Na univerzite som v kontakte s budúcimi učiteľmi predprimárneho a primárneho vzdelávania. Je to veľmi individuálne – niekoho bavia viac výchovy, iného zase prírodovedné zameranie. Podľa toho sa líšia aj seminárne či diplomové práce. Môj osobný postreh však je, že sa to krôčik za krôčikom, rok za rokom zhoršuje.

Prečo?

Veľký zlom k horšej kvalite textov som zaregistrovala, keď začali byť dostupnejšie odborné texty aj cez internetové vyhľadávače. Vytypujú si niekoľko autorov k danej problematike a iba pozliepajú úseky z ich literatúry. Spravia si rešerš, čo je fajn. Ale nespravia ten druhý krok, teda premýšľanie nad textom. Čo chcem textom povedať? Ako chcem pôsobiť na čitateľa? Naozaj chcem iba pozliepať to, čo som sa dočítal v iných knihách? Cieľom práce je vytypovať si problém a text koncipujem ako odpoveď naň.

Čiže dlhé texty tvoria iba mechanicky – odsek za odsekom bez toho, aby to niekam smerovalo?

Volám to mozaikovitá práca. Blok textu pripojíte k druhému a nezaoberáte sa s tým, ako sú prepojené. Opakujú sa tam napríklad rovnaké myšlienky alebo je dokonca použitá rôznorodá terminológia a štylistika – jeden autor píše takto a druhý inak.

Prečo sa to zhoršuje?

Ťažko sa mi to posudzuje. Súvisí to aj s množstvom študentov, ktorí sa prijímajú na učiteľské odbory, a s tým, či sa robí prijímacie konanie. Prijímačky vyselektujú ambiciózne typy, s ktorými sa lepšie pracuje. U nás na fakulte sa však teraz nerobia a práca s textom odzrkadľuje aj to, že niektorí študenti nemajú dostatočné akademické kompetencie.

Prečo robí problém študentom taká základná vec ako prepájať odseky plynulo tak, aby text niekam smeroval?

Keď som nad tým premýšľala, vidím odpoveď v digitálnych technológiách. Tie nás naučili čítať iným spôsobom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Mladí

Rodičovstvo

Školstvo

Umelá inteligencia

Slovensko

Teraz najčítanejšie