Prelomil/a B-complex: Keď som muž, tak som Maťo, keď žena, tak Matia

Už v redakcii padla prvotná otázka, ako ťa máme oslovovať? Pýtajú sa ťa ľudia na to?

Niektorí sú ignoranti a niektorí sa pýtajú. Celé to závisí od toho, ako sa prezentujem, aký gender (rod, pohlavie) zastupujem. Keď som muž, tak som Maťo, keď žena, tak som Matia. A v podstate je to jedno a to isté meno, len je prechýlené. Nemôžem sa volať Maťo a vystupovať ako žena.

Kedy si si uvedomila, že si bi-gender?

Podľa mňa sa s tým človek narodí. Ale v mojom prípade som si to začala reálne uvedomovať až neskôr. U nás sa o takých veciach stále veľmi nehovorí, a teda svoje detstvo a pubertu som prežila tak, že som nevedela, kto som, čo som. Vtedy bola veľkým problémom len homosexualita. Najväčšou urážkou pre chalana bolo, že je buzerant. A ja som vtedy nevedela, či som gej alebo niečo iné. Každopádne, vyjasnilo sa to, keď som sa dostala k internetu.

Ako?

Našla som ďalších ľudí, ktorí prežívali to isté, čo ja, a pritom sme sa nepoznali. Vtedy som pochopila, že to nie je len moja vec, ale komplex vecí, ktoré platia aj pre tých ostatných. Že to bude zrejme ďalšia škatuľka z oblasti sexuality alebo genderu a do nej patrím. Všeobecne vládne obrovské klišé, že všetko je určené sexualitou. Že ľudia sú heterosexuáli, homosexuáli, bisexuáli a zabúdajú práve na ten rod. O ňom sa u nás skoro nič nehovorí. Približujú sa k tomu akurát transsexuáli, ale o nich si tiež ľudia myslia, že nie sú spokojní so svojím telom. Že sa dajú preoperovať pre vlastné šťastie. To tak vôbec nemusí byť. Ja som napríklad so svojím telom stotožnená.

Takže si nepodstúpila nijakú operáciu?

Nie, nemám žiadne operácie. Okrem rázštepu. Takže plastík mám za sebou dosť, ale z úplne iného dôvodu. Doteraz som nezvažovala ani len hormonálnu terapiu, to sa možno časom zmení. Človek potrebuje dozrieť, tak ako som dozrela aj ja. Pred desiatimi rokmi by som o tom nebola schopná nikomu nič povedať. Nikdy som však nemala problém so svojím telom. Ani teraz nie. Nepotrebujem nič rezať ani voči nemu nemám averziu. Ako Maťo, je u mňa všetko v poriadku. Ako Matia, samozrejme, ženské telo asi nikdy nebudem mať, ale nevadí mi to. Vynahrádzam si to oblečením. Pre mňa je gender spôsob, ako byť šťastná.

Komu si sa zdôverila prvýkrát?

Prvýkrát to bolo anonymne, na internete. Tam som zisťovala prvé reakcie ľudí. V reálnom živote to bola moja prvá láska. Nechcela som nejaké dievča klamať, keď som ešte nevedela, ako na tom vlastne som. Potom som to povedala priateľom. Ženy to berú oveľa lepšie ako muži. Aj keď si myslím, že problém s tým majú jedine homofóbni chlapi. V rámci DJ-ingu to o mne ľudia už tiež vedeli, pred nimi som sa nepotrebovala skrývať, ale stále som s tým nevystúpila verejne, pretože dlho mi trvalo, kým som to povedala rodičom. S nimi to prišlo až teraz v tridsiatke. Odvtedy už nemám pocit, že by som to nemohla povedať všetkým.

Ako to vzali?

Máme výborný vzťah a to bol možno „problém“, lebo som ich nechcela zraniť. Vedela som, že nebudú nadšení. Ja som už od malička vedela, že niečo nie je v poriadku. Keď som v nejakom filme videla, ako sa chlap premenil na ženu, tak to vo mne rezonovalo. Nevedela som, čo sa deje, ale fascinovalo ma to. Takisto som si niekedy tajne ako malá skúšala mamine alebo sestrine šaty. Takže vždy, keď bolo v telke niečo podobné a naši na to zareagovali negatívne, dotklo sa ma to. Vnímala som to veľmi citlivo, aj keď oni netušili, že to má nejaký význam.

Čiže bola šanca, že by ťa odmietli?

Nikdy som nepochybovala o tom, že sa nestane, že by sa so mnou prestali rozprávať, alebo že by ma vydedili, ale vedela som tiež, že to nebude celkom v poriadku. Priamemu rozhovoru sa vyhýbali, tak som to vyriešila dlhým listom, kde som sa to snažila čo najcitlivejšie vysvetliť. Mali tak čas na rozmyslenie a neboli nútení reagovať rýchlo. Keď mi odpísali, znelo to veľmi pekne, možno až gýčovo. Ale prijali ma a naozaj ma podržali. Samozrejme, stále platí, že by boli radšej, keby to nebolo a nemuseli by sa tomu prispôsobovať. Najťažšie je to totiž pre ľudí, ktorí ma poznajú celý život, v tom nepochybne víťazia. Naposledy už ma videli normálne ako babu. Vtedy som si uvedomila, že budú potrebovať najviac času zo všetkých. A tiež, aké mám šťastie, že sú ochotní to prekonať. Lebo hlavne im a ich výchove vďačím za to, že som s tým mohla verejne vystúpiť, že mám teraz nejaké sebavedomie.

Oni s tým oslovením nemali problém?

Keď som sa s nimi stretla prvýkrát ako Matia, oslovovali ma Maťo, aj keď ja som o sebe hovorila v ženskom rode.  Akoby oni mi chceli dať najavo, že „uvedom sa“. Aj keď som s priateľmi, nenútim ich do správneho prechyľovania. Radšej počkám, kým si na to všetci zvyknú.

Ako sa cítiš na Slovensku alebo v Bratislave ako bi-gender?

Situácia je rozhodne lepšia, ako si väčšina myslí a ako som si myslela i ja. Keď to človek prežíva v sebe, vtedy sa vždy cíti nešťastný a že celý svet je proti nemu. Možno mám šťastie, že sa pohybujem medzi správnymi ľuďmi. Všeobecne platí, že najmä teraz sa ľudia odvážia naživo povedať menej, ako by chceli, a myslím si, že to súvisí s tým, aký ten človek je. A keďže sme konzervatívna krajina a niekto by mal vystúpiť a priznať sa k tomu, mal som pocit, že mám privilégium to urobiť. Živím sa hudbou a mám relatívne slobodný život, tak kto iní, keď nie takíto ľudia? Prekvapuje ma, že v rámci LGBTI je málo verejne činných, známych osôb, ktorí sa k tomu hlásia. Všetci sa boja, že im to poškodí kariéru. Úprimne, aj kvôli tomu vďačím svojej hudbe a žánru, že zo seba nemusím robiť celebritu a niekam sa vtierať, lebo nerobím klasickú hudbu. A keď už človek vezme na seba zodpovednosť toho, že sa priznal,  musí si dávať pozor, aby nerobil hlúposti.

Máš pocit právnej nerovnosti? Ako chápeš význam prideov pre LGBT?

Pocit nerovnosti má u nás už aj výstredne oblečená slečna v menšom meste. Je jedno, či je niekto LGBT alebo nie, konzervatívnosť je u nás stále dosť silná. Práve preto mám potrebu s tým niečo robiť, pretože u nás sú aj liberáli konzervatívni. Okrem toho je tu silne zakorenený katolicizmus. Konzervatívnych ľudí nájdeš dokonca aj medzi homosexuálmi, a tí na Slovensku napríklad nevedia pochopiť tú skutočnú divokosť na prideoch v zahraničí. Ani my to nevieme pochopiť, lebo sa nad tým nikto skutočne nezamyslí.

Ako to mysliš?

Ja si napríklad o sebe myslím, že keď som žena, nie som najkrajšia a ľudia vidia, že som sa nenarodila v ženskom tele. Ale ak som s tým vyrovnaná, na inom nezáleží. Ak by mal nejaký chlap dva metre a celé telo chlpaté, veľmi ten ženský imidž nevytvorí, ale aj on tam patrí. Gejovia nie sú hrdí na to, že sú gejovia, keď idú na pride. Oni si len chcú vydobyť nejakú slobodu. Tým, že im tzv. normálna spoločnosť niečo dovolí, ale len obmedzene a s podmienkami, respektíve robte si čo chcete, ale za zatvorenými dverami, to nie je sloboda, je to zasa len segregácia, vyčleňovanie a nie sloboda. A nám sa potom navonok zdá, že idú si zorganizovať pride, aby sa vyvyšovali a robili bordel. Keď prebieha pride, je tam kordón policajtov a nikoho tam nepustia. Tým pádom je to uzavretá záležitosť a aj ľudia, čo by ich radi podporili zvonku, cítia, že je to zbytočné, keď sú tam policajti a nikto tam nemôže ísť.

Ako zasahuje homosexuálov ich vlastná konzervatívnosť?  

Na Slovensku sa verejne prihlásilo ku homosexualite len veľmi málo verejne činných a známych osobností, LGBT ľudia tak nemajú reálne vzory v spoločnosti. Homosexualita je neustále prezentovaná ako niečo, za čo sa musia hanbiť. A nezáleží na sfére, v ktorej by sa radi rozvíjali. Spoločnosť ich naopak vytláča na okraj a v tomto prípade k tomu čiastočne prispievajú aj sami.

Uvažovala si o politickej činnosti v tejto oblasti?

Politicky aktívna som už len tým, že poviem druhým svoj názor a snažím sa im to vysvetliť a objasniť. Diskutovať. Najhoršie je, ak niekto do veci vidí, má niečo v hlave a je ticho. Ľudia si stále hľadajú nepriateľa, proti ktorému sa budú búriť a na ktorého budú zvaľovať vlastnú vinu. Ja nechcem zaujať stanovisko v zmysle „hudba je môj život a nič iné ma nezaujíma“. Veľmi dobre si viem vyselektovať, čo mi nahrá pozitívne a čo mi skôr ublíži, a to i v rámci politiky. Ďalej je tu stále možnosť, že by som odišla do Anglicka alebo do Holandska. Viem, že tam majú svoje problémy, ale to, čo tu riešim teraz, je v iných krajinách už dávno vyriešené a kto to bude potom riešiť, ak nie my? Moja ambícia teda nie je v tom, presvedčiť niekoho, kto má možno nesprávny názor, aby si myslel niečo iné, ale tých, čo sú ticho, aby neboli. To je podľa mňa aj ponaučenie z minulosti. Tiež by som chcela dosiahnuť, aby človek, ktorému keď sa niekto prizná, že je gej alebo trans alebo čokoľvek iné, iba pokrčí plecami. Pretože je to normálne.

Kontaktujú ťa iní bi-gender ľudia po tvojom odhalení?

Po tom všetkom som už dostatočne vyrovnaná a nemám problém o tom s hocikým hovoriť. Bežne sa mi stáva, že za mnou príde niekto v klube, kde sa idem len zabaviť a nie hrať. A ak vidím, že to nemyslí útočne, rada sa s ním o tom porozprávam a snažím sa to čo najlepšie vysvetliť. Dať človeku naozaj pocítiť, že to je človek. A väčšinou sú tie reakcie pozitívne.

A ako na teba reagujú ľudia na ulici? Poznajú ťa?

Väčšinou ľudia zazerajú. A skutočne veľakrát neviem, prečo. Či už ma poznajú, alebo nie. Môžu vidieť divného týpka, pre niekoho peknú babu, pre niekoho divnú transku, pre niekoho B-complex, B-complex chalan, B-complex baba. Preto to beriem s rezervou, celú slávu. Vždy vidia len jednu z týchto osobností. V podstate ma baví vystavovať ľudí do tejto situácie. Možno niekoho iného by vysmiali. U mňa sa snáď pozastavia a skúsia to pochopiť.

Ženská móda ťa baví, čo ale v čase, keď si sa ešte skrývala?

Ako dieťa som si tajne skúšala sestrine a mamine šaty. Neskôr, asi v 23 rokoch som si začala kupovať svoje vlastné, ale žila som s rodičmi, takže som ich musela schovávať. Prvýkrát som sa odvážila vyjsť von v ženských šatách asi pred tromi rokmi. A bolo to oslobodzujúce. Popravde, zhromaždiť tie veci je náročné. Ešte teraz mi to robí problém. Je to jednoduchšie, keď do obchodu prídem ako žena.  Kedysi som si hovorila, že spoznám ženu, čo mi s tým bude pomáhať, a šaty si môžeme požičiavať. Ale potom som si uvedomila, že nie, že to musím zvládnuť sama. Skončilo to nakoniec tak, že, paradoxne, ja mám doma šaty, čo si iné ženy nekúpia, ale rady by si, lebo sú extravagantné.

Mám pocit, že máš zdravšie ženské sebavedomie ako mnoho iných žien, ktoré poznám.

Lebo ja som sa k nemu musela dopracovať. Ak nemá žena alebo človek prekážky, nemá čo prekonávať, a to sebavedomie si nikdy nevybuduje. Príde aj zlá chvíľa, ale ako sa hovorí, keď ťa hodia do vody, buď sa utopíš, alebo začneš plávať. Pre mňa bola prvá takáto škola ten rázštep. Odmalička sa mi posmievali za niečo, za čo som vôbec nemohla. Buď ma mali ľudia radi, alebo ma neznášali. Plus som mala športové úspechy a dobré výsledky v škole a nenávisť ešte vzrástla. Naučilo ma to veľa. Keď som sa nad tým nedávno zamyslela, prišlo mi smiešne a paradoxné, že celý život som sa snažila byť normálna, aby som sa teraz učila nebyť normálna. Suvisí to aj s tými operáciami. To dieťa je zoperované aj psychicky aj fyzicky. Ja som absolvovala okolo deväť operácií, aby moje ústa vyzerali aspoň takto. Preto je pre mňa pojem prirodzená krása trochu smiešny. A hlavne to beriem teraz tak, že keď sa mi posmievali pre rázštep, nech sa mi posmievajú pre to, že som trans. Pre mňa je dôležité, že som v tomto veku už niečo dokázala.

Čo máš rada na svojom ženstve?

Som veľmi precitlivelá a náladová. To cítiť aj v mojej v hudbe, kde rovnako cítiť aj to, že som muž a žena súčasne. Často som pri diskusii o mojej hudbe narážala na komentáre, že je to skvelé, ale príliš tvrdé, alebo naopak, príliš mäkké. To pre mňa ale nie je negatívne. Keď som sa tomu celému otvorila, v podstate som sa lepšie vedela ponoriť do problémov čisto ženských. Ak mám byť zas povrchná, milujem handry. A som rada, že sa o tom môžem s niekým normálne porozprávať. Mám rada ženskú krásu, obdivujem ju. Lenže v tom je rozdiel medzi mnou a bežnými ženami. A dôvod, prečo ma ľudia dobre prijímajú, keď som oblečená extravagantne, či výstredne. Inú ženu by za to možno ohovorili. Zatiaľ čo pre mňa je to vyslobodenie, pre tie ženy je to klietka. Mám rada, keď je človek sám sebou. A baví ma, že cez svoju ženskosť viem provokovať práve tie škatuľky, všetky tie klišé. A pokiaľ je to možné, naozaj nechcem, aby to niekto vnímal tak, že musel prísť chlap, aby sme sa dali do poriadku.

Dostávaš sa do situácií, keď sa cítiš rozpoltene ako muž a žena v jednom?

Myslíš, keď mi vyskočí reklama či kopačky alebo lodičky? (smiech) Toto sa podľa mňa nelíši, ja som stále ja, a to pohlavie to v mojom prípade neovplyvňuje. Skôr si to môže všimnúť ten druhý človek ako nestranný pozorovateľ. Ak sa nebavíme o praktických veciach.

Čo je kľúčovým prvkom, keď sa prezentuješ ako žena?

Ženu nedefinuje oblečenie ani mejkap, lenže práve to ma baví a cítim sa tak dobre. Je to môj spôsob, ako otvoriť svoju ženskosť, inak sa cítim ako chalan. Keby som sa narodíla v krásnom ženskom tele, nikto nepochybuje, že som žena aj bez mejkapu. Ale keď sa chcem prezentovať ako žena, iným spôsobom to veľmi nejde. A prekážalo by mi vystupovať ako muž a oslovovaná by som bola v ženskom rode.

Čítala si internetové diskusie po tvojom coming-out?

Čítala.

Čo si o nich myslíš?

Videla som aj negatívne, aj pozitívne reakcie. Z tej kritiky som videla možno päť komentárov, keď som pozerala, kto všetko moje príspevky zdieľal. Boli tam aj komentáre ako napríklad jeden, keď pod pieseň Beatiful lies niekto napísal, že „Tak teraz to celé dáva zmysel, odkedy sa prejavila ako bigender.“ Z tých horších to bolo napríklad „Utratiť“.

Zmenil sa počet tvojich fanúšikov?

Skôr mi to fanúšikov uberá. Ale neberiem to negatívne, radšej budem mať stálych a kvalitnejších fanúšikov, s ktorými si možno mám aj čo povedať. Ale bavíme sa o desiatkach. Mám tam okolo 75 000 fanúšikov, takže keď mi ich odíde 100, je to v poriadku. A možno by som ich časom aj sama vyhodila, keby sa začali sami prezentovať nenávistne. Lebo ak nejaký ignorant praje druhému človeku smrť a nešťastie, nechcem ho tam. Je mi jedno, či má alebo nemá rád moju hudbu. A ak niekto nemá rád moju ženskú stránku, smola, v tej hudbe to tam, bohužiaľ, je.

Ovplyvňuje tvoju tvorbu to, že si bi-gender?

Nemyslím, že ju to doslova ovplyvňuje. Aspoň nie vedome. V hudbe sa odrážajú aspekty mojej osoby, ženské, či mužské. A potom emócie. A potom problémy, do ktorých som sa, možno vďaka tomu, dostala a s ktorými som sa musela vyrovnať.

Na koncerty chodíš už ako Matia, ako na to reaguje publikum?

Áno, hrávam už normálne v ženských šatách a práve prvýkrát som sa bála, že teda, keď už je to vonku, o to lepšie musím zahrať, aby som nebudila dojem: „Aha, už nevie, čo so sebou a ešte ani nevie hrať.“ Bola som nervózna, ale po tomto koncerte za mnou chodili cudzí ľudia i známi, že takto dobre som nehrala ešte nikdy. Naposledy som dostala pozvánku koncertovať do Londýna, kde sídli aj moje vydavateľstvo, s tým, že ma oslovili už ako Matiu. Vo vydavateľstve sa ma veľmi zastali. Sú a vždy boli veľmi ľudskí. Vydavateľ mi pomohol v rámci môjho coming-out a svoju podporu vyjadril verejne. Zastal sa ma teda nielen palcom hore. Takže to, čoho som sa bála, ako to ublíži mojej kariére, sa nakoniec vôbec nestalo.