Keď Barcelona nevyhrávala a hrala škaredý futbal

Získali 6 z posledných 10 ligových titulov, 4 z 10 v Lige majstrov, 3 z 10 v Copa del Rey. Majú troch zo štyroch najlepších hráčov sveta a mladí fanúšikovia ani nevedia, aké to je sledovať vyraďovaciu fázu v Európe bez nich. Bezohľadu na aprílový kolaps zavŕšený vypadnutím s madridským Atléticom, je FC Barcelona najlepším mužstvom súčasnosti, symbolom atraktívnej hry a veľkých úspechov.

Dnes sa to preto môže zdať nepredstaviteľné, ale ešte pred pár desiatkami rokov bola na európske pomery pomerne priemerným mužstvom, ktorý nielenže prakticky nezískaval trofeje, ale často o ne prichádzal až komickým spôsobom.

Nič, nič, nič

Barcelona  počas štvrťstoročia medzi érami Helenia Herreru (1960) a Terryho Venablesa (1984) získala iba jeden ligový titul – v sezóne 1973/1974 po nákupe skvelého holandského tvorcu hry Johana Cruijffa. Kliatbu zlomila až rok po odchode iného génia, Argentínčana Diega Maradonu.

Marketingová značka a reputácia klubu síce celosvetovo rástla, ale výsledkovo bola Barcelona v Španielsku v tieni nielen Realu Madrid, ale aj Realu Sociedad, Atlética Madrid či Athletica Bilbao. Nedarilo sa jej ani v Európskom pohári majstrov, predchodcovi dnešnej Ligy majstrov. Najbližšie k výhre bola v roku 1986, no v sevillskom finále podľahla rumunskej Steaue Bukurešť.

Niektoré vtedajšie barcelonské hviezdy dodnes veria, že v lige sa im nedarilo kvôli nepriazni rozhodcov. Nešlo vraj o systematizovanú kampaň proti Barcelone, ale akési automatizované myslenie. Rozhodcovia si vraj boli vedomí, že ak Barcelone pomôžu, ich kariéra sa môže rýchlo skončiť. Záložník Charly Rexach, ktorý neskôr s trinásťročným Lionelom Messim slávne spísal prvý kontrakt na papierovú utierku v reštaurácii, povedal: „Rozhodcovia boli proti nám. A hovorím to úplne s presvedčením.“

Aj predvádzaná hra Barcelony sa výrazne líšila od tej, na akú sme zvyknutí dnes. Jadro tímu tvorili domáci hráči, určení skôr na špinavú prácu. Na začiatku 80. rokov prinášali do hry myšlienku najmä Nemec Bernd Schuster a dánsky krídelník Allan Simonsen.

Barcelona, podobne ako ostatné španielske kluby, sa vtedy nespoliehala na technické „tiki-taka“, ale hlavne na fyzický a agresívny futbal.

Nešťastná sezóna

Asi najnešťastnejšia sezóna prišla na začiatku osemdesiatych rokov. Keď Barcelona v lete 1981 na Nou Campe v priateľskom zápase podľahla nemeckému Kolínu vysoko 0:4, takmer nikto neočakával, že by mohla v ďalšej sezóne získať ligový titul.

Mužstvo sa stále psychicky spamätávalo z marcového únosu dôležitého útočníka Quiniho, ktorého páchatelia prepustili až po 25 dňoch a Barcelona bez neho získala iba jeden bod v štyroch dueloch.

Už počas sezóny, v decembri, si navyše po surovom zákroku Andoniho Goicoecheu z Bilbaa Bernd Schuster vážne zranil koleno a vedenie napriek niekoľkým vytypovaným hráčom, vrátane Brazílčanov Socratesa či Toninha Cereza, nepriviedlo žiadnu náhradu. V prvom dueli bez Schustera však Barcelona zdolala Real 3:1 a do marca predĺžila sériu zápasov bez prehry až na desať súbojov.

Barca mala sezónu výborne rozohranú, pred druhým Realom Sociedad mala šesť kôl pred koncom náskok päť bodov, ale záver súťaže nezvládla. Z tých šiestich zápasov jej stačilo získať na istotu titulu iba 7 bodov (za víťazstvo sa vtedy dávali dva), vďaka zakopnutiam súpera napokon potrebovala len 4 a predsa získala iba 2.

Posledné kolo len podčiarklo málo vídaný kolaps: hoci to Katalánci už nemali vo vlastných rukách, ich šanca na titul v prípade víťazstva stále žila. S Betisom po polčase vyhrávali 2:0, ale súperovi potom dovolili vyrovnať. Z titulu sa tešil Real Sociedad. V tíme nemeckého trénera Uda Latteka, ktorý predtým uspel s Bayernom Mníchov, chýbal prirodzený vodca a víťazná mentalita.

V tieni Madridu

Kým Barca v období 60. až 80. rokov získala len dva tituly, najväčší konkurent Real Madrid až 19. V Katalánsku doteraz veria konšpiráciám, že Real využíval svoju politickú silu a pomocou dohôd so štátnou televíziou TVE vytváral také psychologické podmienky, ktoré mu pomáhali k víťazstvám.

Proti Barcelone sa vraj viedla kampaň, ktorej výsledkom boli nenávistné reakcie súperových fanúšikov v menších mestách, zaujatí rozhodcovia a dokonca aj ovplyvnené šoty vo večernom športovom spravodajstve. Štátna televízia údajne strihala zápasy tak, aby čo najviac uškodila imidžu Barcelony.

Túto teóriu vo svojich vyjadreniach podporoval aj Johan Cruijff: „Jedným z našich najväčších problémov bolo, že televízia nevysielala naše zápasy. Keď ste niekomu povedali ‚áno, ale…‘, automaticky odpovedal ‚ach, vy sa len sťažujete‘. Odkedy mal každý televíziu, veci sa zlepšili, lebo ľudia mohli vidieť, čo sa v skutočnosti stalo. Odvtedy sa naše výsledky zlepšili.“

Charly Rexach uznávanému športovému publicistovi Sidovi Loweovi v rozhovore pre magazín The Blizzard povedal: „Ligu sme nevyhrali dlhé roky. Nechcem povedať, že Madrid si nezaslúžil vyhrať. Zaslúžil si, ale o tri alebo štyri majstrovské tituly sme prišli až v poslednom kole: to je fakt. Niečo tam jednoducho bolo. V sto zápasoch sa odpískalo 35 penált, z toho 30 pre Madrid a 5 pre Barcelonu. Vždy sa to stalo. Barcelona mala vždy nevýhodu.“

Banda exhibicionistov

V roku 1984 prišla na Nou Camp priemerná Mallorca, ale rýchlo sa ujala vedenia. Barcelona sa na vyrovnávajúci gól poriadne natrápila a okrem Maradonovej strely z priameho kopu do žrde nepredviedla absolútne nič. Hráči neboli schopní vytvoriť žiadnu zmysluplnú kombináciu a 80-tisíc nespokojných ľudí na tribúnach pískalo. Zápas sledovali aj skauti Manchestru United, ktorý sa mal s Barcelonou o pár dní neskôr stretnúť vo štvrťfinále Pohára víťazov pohárov (PVP).

Aj keď Maradona v tom čase nastupoval s viditeľnou nadváhou, jeho pohyb na ihrisku bol stále vynikajúci a dokázal prinútiť obrancov aspoň k faulom v blízkosti šestnástky. United nechceli Barcelonu napriek zlej forme podceniť, severoírsky útočník Mallorcy Gerry Armstrong však v britských médiách hovoril: „Okrem Maradonu nie sú hráči Barcelony až takí dobrí. Je to banda exhibicionistov. Ak United zvládnu prvých 15 alebo 20 minút, nebudú mať problémy.“

Bolo však jasné, že Barcelona sa nevzdá ľahko. Jej slávnemu argentínskemu trénerovi Cesarovi Luisovi Menottimu išlo o miesto a na tlačovej konferencii pred zápasom povedal: „Nie som veľmi šťastný s prístupom barcelonskej verejnosti. Minulú sezónu sme po výhre pohára a ligového pohára boli hrdinami. Teraz, po dvoch zlých výsledkoch, sme zrazu darebákmi.“

Popredné španielske kluby sa v tom období neprezentovali technickým futbalom, ale tvrdým štýlom hry s dôrazom na osobné súboje a fyzickú zdatnosť. Derby boli často sprevádzané bitkami medzi hráčmi na ihrisku a hádzaním fľašiek z tribún na hraciu plochu. Surovosť v Španielsku sa nepáčila ani Maradonovi: „Hranie v Španielsku môže byť veľmi náročné. Veľa zápasov je násilných, a to sa mi nepáči. Tí, ktorí sa snažia presadiť svojimi schopnosťami, to majú veľmi ťažké.“

Armstrongovi vo vzájomnom zápase hráči Barcelony zlomili nos a hráčov United upozorňoval na tvrdosť a fyzickú odolnosť katalánskych futbalistov: „Ak si myslíte, že v prvom dueli hrali nečisto, počkajte si na odvetu na Old Trafforde. Ak sa dostanú do vedenia, na ihrisku budú vykopávať aj hrudy trávy.“ United napokon dvojzápas zvládol.