Denník N

Nehádajte sa s partnermi v kuchyni, tam sa to vyhrotí raz-dva, hovorí súdny lekár

Jiří Hladík. Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Jiří Hladík. Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

Súdny lekár Jiří Hladík bol inšpiráciou pre postavu súdneho lekára v seriáli Prípady 1. oddelenia, ktorý vysiela Česká televízia. Pôsobí v nemocnici na pražských Vinohradoch a svojej profesii sa venuje štyridsať rokov. „Je neuveriteľné, čo niekedy v pitevni vidíme,“ vraví v rozhovore.

Dočítate sa aj o tom: 

  • čo znamená, že ženy majú pri zločinoch v afekte „nezvyčajnú smolu“;
  • aké konkrétne prípady ho dodnes strašia;
  • aké listy mu píšu odsúdení páchatelia z väzenia;
  • čo pri vyšetrovaní môže a nemôže povedať kriminalistom;
  • v akom prípade sa ako súdny lekár mýlil.

Keď sme si pred pár dňami volali, hovorili ste, že už toho máte v ten deň „plné zuby“, pretože ste mali už dve vraždy. Nie je to na jeden deň priveľa?

Vraciame sa do 90. rokov… Ale hádam nie. Niekedy sa štyri mesiace nestane nič a potom to vybuchne naraz. Pred štrnástimi dňami sa napríklad pobodali dvaja mladiství, jeden prežil, leží stále tu v nemocnici. Druhého som mal dole… Veľmi veľa bodných rán. A potom prídem domov a volá mi šéf z krajského policajného oddelenia, že majú ďalšiu vraždu. Pani pobodala svojho priateľa. A minulý týždeň ďalšia vražda. Naozaj sa zdá, že počty znova stúpajú.

V Deníku N sme nedávno priniesli analýzu, že to nie je len dojem, ale že vrážd v Česku skutočne pribúda. 

Asi áno. Zatiaľ asi nie je možné nič veľké usudzovať. Či ich je šesťdesiat, alebo sedemdesiatpäť, nemusí to ešte znamenať prelom, ale dvíha sa to.

Práve dnes ráno som pitval páchateľa, ktorý zavraždil svoju babičku a potom sa sám zastrelil. A potom ešte jednu samovraždu. Mimochodom, to, čo vidíme pri samovraždách, je naozaj sila, ich počet stúpa výrazne.

Je to nesmierne smutné. Priznávam, že práca súdneho lekára ma už roky fascinuje, zároveň sú za ňou ľudské tragédie. Čo je na nej z profesijného hľadiska najzaujímavejšie pre vás?

Každá pitva je jedinečná, vždy sa snažím zistiť, čo sa dá. Urobiť maximum, aby sme vedeli, čo sa stalo.

Váš kolega súdny lekár z Brna Tomáš Vojtíšek mi povedal, že si niekedy vravíte „advokáti mŕtvych“. 

Takto to nevnímam. Ale keď sa vrátim k pôvodnej otázke, tak najmä pri vraždách je pre mňa z profesijného pohľadu najzaujímavejší spôsob ich vykonania. Niekedy zostáva rozum stáť nad tým, čo niekto dokáže druhému človeku urobiť, aby trpel. Niekedy je to naozaj strašné, ale klamal by som, ak by som nepovedal, že ma to, samozrejme, veľmi zaujíma.

A pri niektorých prípadoch je zase až pozoruhodné, ako sa niekto pokúsil vraždu zamaskovať, aby to vyzeralo ako nehoda alebo samovražda.

Svoju prácu robíte štyridsať rokov. Dokáže vás ešte niečo šokovať či zaskočiť?

Vraždy detí. A u dospelých niekedy brutalita činov, aby obeť čo najviac trpela, na to si človek nezvykne.

Dokážem pochopiť, keď sa vražda stane v rámci dlhodobých rodinných nezhôd – niekomu „rupnú nervy“, vytiahne pištoľ. Žena žije roky pod tlakom, chlap ju týra alebo ponižuje a ona ho jedného dňa pri hádke náhle v afekte bodne. Zo skúsenosti môžem povedať, že ženy v tomto majú nezvyčajnú smolu…

Ako to myslíte?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Seriály

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie