Denník N

Písal erotické básne aj ódy na Stalina a Lenina. Nové vyšetrovanie má ukázať, či a ako zavraždili Pabla Nerudu

Čilský básnik Pablo Neruda. Zdroj - Pabloneruda.com
Čilský básnik Pablo Neruda. Zdroj – Pabloneruda.com

Mnohí ľavicoví intelektuáli v Latinskej Amerike obdivovali Sovietsky zväz, lenže Neruda s velebením Stalina neprestal ani vtedy, keď sa na verejnosť dostali zverstvá, ktoré diktátor páchal.

Mnohí ho hodnotia ako najlepšieho španielsky píšuceho básnika 20. storočia. Milostná a eroticky nabitá poézia, ódy na čilské lesy aj politické básne Pabla Nerudu boli preložené asi do všetkých dôležitých svetových jazykov.

Umenie je jedna vec a politická ideológia druhá. Mnohí mu neodpustia, že bol tvrdý komunista, napísal ódu na Stalina a chválil Lenina.

Keď sa v Čile stal prezidentom socialista Salvador Allende, Neruda mu robil poradcu. Potom sa objavil Augusto Pinochet. Nerudovi diagnostikovali rakovinu prostaty a hospitalizovali ho. Pinochet zosnoval vojenský prevrat, počas ktorého Allende spáchal samovraždu v prezidentskom paláci, kým ho bombardovali vzdušné sily.

Ani Nerudovi nezostávalo veľa času. „Príď, dali mi nejakú injekciu, chcú ma zabiť,“ volal z nemocnice manželke.

O šesť hodín bol mŕtvy – vraj komplikácie spojené s rakovinou. Málokto tomu veril, ale až o desaťročia neskôr ho exhumovali a našli mu na zuboch vysokú koncentráciu toxickej baktérie. Tento mesiac sa začalo nové skúmanie príčiny jeho smrti.

Zavraždili ho v ten deň v nemocnici?

Jeho odporcom, medzi nimi najmä čilským feministkám, na tom nezáleží. A jeho stúpenci si sú istí, že jeho smrť mal na svedomí Pinochet.

„Pracujem s tým, čo mám a kým som. Som všežravec citov, bytí, kníh, udalostí a bitiek. Zjedol by som celú zem. Vypil by som celé more.“
Z memoárov Pabla Nerudu

Taký mladý a toľko erotiky

Nevolal sa ani Pablo, ani Neruda. Narodil sa ako Ricardo Eliécer Neftalí Reyes Basoalto v roku 1904. Vyrastal v meste Temuco takmer uprostred vyše 4200 kilometrov dlhého a úzkeho pásu tvoriaceho Čile s otcom a jeho novou manželkou, lebo mama mu zomrela, keď mal len dva mesiace. Mal brata a nevlastnú sestru.

Čile sa ťahá cez desať klimatických pásiem, takže tam nájdete všetko od najsuchšej púšte na svete cez stredomorské podnebie až po ľadovú tundru na juhu. Ako mnohí iní umelci, aj Neruda nachádzal inšpiráciu v prírode, ktorá ho obklopovala. Vo svojich memoároch napísal, že „kto nepozná čilské lesy, nepozná túto planétu. Z tých krajov, z toho blata, z toho ticha som vzišiel ja, aby som kráčal, spieval pre tento svet“.

Neruda, ktorý inklinoval k poézii od detstva, chodil do školy, v ktorej učila Gabriela Mistral. Aj ona bola slávnou poetkou a vyhrala Nobelovu cenu za literatúru. Podporovala ho v tvorbe a Neruda už ako 13-ročný publikoval v miestnych novinách prvú esej a potom prvé básne. Vtedy sa ešte podpisoval Neftalí Reyes.

Jeho otec však s kariérou básnika nesúhlasil. Dlho sa diskutovalo a vznikali rôzne teórie o tom, čo Nerudu inšpirovalo práve k tomuto pseudonymu.

Hovorilo sa, že ho inšpiroval český spisovateľ Jan Neruda. Iné zdroje tvrdili, že moravská huslistka Wilma Nerudová. V memoároch, ktoré vyšli po jeho smrti, napísal, že len jednoducho potreboval nové meno, aby jeho otec nevedel, že to je on. Čítal literárny magazín a uvidel meno Neruda. Nespomína si, že by niečo od Nerudu čítal, ale zhodnotil, že to je fajn meno.

A bolo to v tom veku… Hľadala ma
poézia. Neviem, neviem, odkiaľ 
prišla, či zo zimy, či z rieky.
Neviem ani kedy.
Nie, neboli to hlasy, ani
slová, ani ticho,
ale volala ma z ulice,
z konárov noci.

a niečo zasiahlo moju dušu,
horúčka alebo stratené krídla,
a ja som išiel vlastnou cestou, 
to pálenie,
a napísal som prvý márny riadok
prázdny, bez tela, čisté
bláznovstvo
človeka, ktorý nevie nič.

Z básne Poézia zo zbierky Memorial de la Isla Negra (1964).

V roku 1923 ako 19-ročný vydal prvú zbierku básní Kniha súmraku, a o rok neskôr Dvadsať ľúbostných básní a jedna zúfalá pieseň. Obe boli kritikmi oslavované, obe preložené do mnohých jazykov.

Tá druhá je dodnes najpredávanejšou zbierkou poézie v španielčine. Sám Neruda vo svojich memoároch píše, že všade, kam prišiel, mu ľudia recitovali dvadsiatu báseň z tejto zbierky, ktorá je vari najznámejšia zo všetkých jeho diel. Začína sa už kultovým veršom Túto noc môžem napísať tie najsmutnejšie verše a kdesi v strede zaznie ešte slávnejší verš: „Taká krátka je láska a také dlhé je zabúdanie.“

Hovoril, že na jednej strane ho tešilo, že ľudia poznali naspamäť jeho báseň. No na druhej strane mal pocit, ako keby všetko, čo napísal neskôr, už nič neznamenalo. Aj desaťročia po vydaní zbierky ľudia stále recitovali túto jednu báseň, hoci medzičasom ich napísal množstvo.

V čase vydanie však zbierka Dvadsať ľúbostných básní a jedna zúfalá pieseň bola veľmi kontroverzná. Niektorí sa pohoršovali,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie