Denník N

Moderátor Martin Nikodým: Nie som smerák, aj mítingy sú remeslo

Martin Nikodým. Foto N – Matej Dugovič
Martin Nikodým. Foto N – Matej Dugovič

Keby som si mal vybrať medzi Smerom a šou Milujem Slovensko, beriem Milujem Slovensko, vraví moderátor verejnoprávnej televízie.

MARTIN NIKODÝM (44) je tvárou verejnoprávnej RTVS, kde uvádza šou Milujem Slovensko a kvíz TV Šanca. Začínal ako herec, neskôr sa dostal do televízie a rádia. Moderoval mládežnícku reláciu Crn-crn v Slovenskej televízii aj Milionára na Markíze a v STV. Osem rokov pracoval vo Fun rádiu. Od kampane pred voľbami v roku 2012 spolupracuje so Smerom, politikov vládnej strany sprevádza na predvolebných mítingoch aj oslavách MDŽ.

Ako sa človek dostane k moderovaniu mítingov Smeru? Asi to nebolo tak, že vám zavolal Marek Maďarič a spýtal sa vás, či máte čas?

Nie, isteže nie. Normálne som dostal ponuku z agentúry, ktorá pre stranu mítingy organizuje.

Čiže vám zavolali z Uptown Production a oslovili vás oni?

Presne tak.

Váhali ste? Práca pre politickú stranu zrejme nie je úplne to isté ako pre súkromnú firmu.

Je pravda, že som to zvažoval dlhšie. Dokonca som sa pýtal svojich priateľov, čo si o tom myslia, či do toho mám ísť, alebo nie. Osem z desiatich povedalo, že to mám brať ako remeslo.

Zohralo rolu to, od ktorej politickej strany ponuka prišla?

Povedal by som, že rolu zohral rok, v ktorom to prišlo. Ja som totiž už veľmi dávno, ešte v roku 1998, dostal podobnú ponuku od inej politickej strany.

Ktorej?

Bolo to HZDS. A vtedy som to odmietol.

Lebo HZDS?

Lebo HZDS.

To však naznačuje, že trochu záleží na tom, o ktorú stranu ide. Dokázali by ste pracovať aj pre niekoho iného, ako je Smer? Alebo naopak, ktorú stranu by ste odmietli?

Viete, ja tú prácu hodnotím v prvom rade podľa toho, ako podujatie vyzerá. Neviem, či ste na jednom z tých mítingov boli, ale gro celého toho programu vlastne nie je o politike ako takej. Je o zábave pre ľudí a vystúpeniach spevákov. V prvom rade je to šou. Pekne nasvietená, s dobrým scenárom, profesionálne pripravená. Jednoducho, má svoju úroveň a dokáže prilákať ľudí. To je pre mňa dôležité. Povedzte, ktorá iná strana u nás robí niečo podobné?

V menšom, takom okresnejšom formáte, to robí aj Sieť Radoslava Procházku. Majú talkšou so Štefanom Skrúcaným, majú vystúpenia spevákov. Sieti by ste kývli?

Vtipné je, že som len pred mesiacom dostal ponuku moderovať ples strany Sieť. Neviem, či ten človek, čo mi poslal mail, nebol zorientovaný a nevedel, že moderujem mítingy Smeru, ale v každom prípade som odmietol. Neprišlo by mi v tejto chvíli korektné pracovať ešte pre inú stranu.

Ale aj tak, ide o politiku. Človek čaká, že vám názory strany, ktorej prepožičiate svoju tvár, musia byť aspoň trochu sympatické.

Aj keď ma tak môžu niektorí označovať, nie som smerák, nie som ich člen. Nenesiem zodpovednosť za názory strany.

Volíte Smer vo voľbách?

To vám nepoviem, považujem to za svoju osobnú vec. V každej volebnej miestnosti je plenta. Čo sa odohrá za ňou, zostáva tam.

Ako to vyzerá počas mítingov Smeru? Máte chvíľu čas v zákulisí prehodiť pár slov s premiérom?

Veľmi málo. Premiér je mimoriadne vyťažený človek a často sa stáva, že príde krátko pred začatím mítingu a hneď potom ide preč. Na nejaké debaty vzadu nie je čas, a ani ja tam pre ne nechodím. Moja robota je na pódiu. Keď je koniec, často sadnem do auta a odchádzam domov.

Ako ľudia na premiéra reagujú? Má v sebe charizmu, ktorú mu veria?

V otázke ste si sám odpovedali. Existujú ľudia, osobnosti či politici, ktorí keď vkročia do miestnosti, tak o nich viete, a potom takí, ktorých si ani nevšimnete. Premiér Robert Fico rozhodne patrí k tým, o ktorých viete.

Chodia na pódium počas mítingov Smeru aj takí, ktorých si človek ani nevšimne?

(Smiech). To neviem, asi nie. Takých by myslím v strane na pódium neposielali.

Vraveli ste, že mítingy Smeru majú dopredu pripravený scenár. Mnohé vtipy politici opakujú. Ako často ste napríklad počuli príbeh ministra Richtera o rómskom živnostníkovi, ktorému dali príspevok na koňa, a on ho potom zjedol?

Úprimne poviem, že len raz, zhodou okolností to bol práve míting, na ktorom bola aj vaša kolegyňa z Denníka N. Viem, že pán minister Richter zvažoval, či ho vôbec povie, nakoniec to povedal.

Zvažoval prečo? Lebo by sa mohla niekoho dotknúť?

Skôr rozmýšľal, či je vôbec vtipná, alebo nie. Či sa mohla niekoho dotknúť, to ja posúdiť neviem, ani som nad tou historkou takto nerozmýšľal. Bral som to ako obyčajný vtip.

Ako by ste charakterizovali publikum na mítingoch Smeru? Akí ľudia tam chodia?

Ja chápem, že novinári radi škatuľkujú, ale ja to robím nerád. Pre mňa sú to v prvom rade diváci a mojou úlohou je ich zabaviť, vytvoriť dobrú náladu, aby sa tam cítili dobre.

Martin Nikodým. Foto N - Matej Dugovič
Martin Nikodým. Foto N – Matej Dugovič

Spýtam sa inak – čo toľko ľudí pritiahne na míting vládnej strany? Sú to politici alebo speváci, ktorí tam vystupujú?

Je jasné, že aj politici sú pre niektorých ľudí lákadlom, a idú sa pozrieť aj na nich. No ako som povedal, program mítingov je v prvom rade šou. Chodím veľa do regiónov, na východ Slovenska, a vidím, akí vďační sú ľudia, keď aj do ich mesta príde niečo, na čo sa bežne nedostanú. Tu majú zábavný program so známymi spevákmi, za ktorý navyše nemusia platiť. Aj ľudia v Trebišove či inde sa radi bavia, a tak prídu a užívajú si to. My tu v hlavnom meste sme trochu zhýčkaní. Bratislavčan si sadne do hľadiska a akoby povedal – bavte ma. V regiónoch je to iné, zábava je ľuďom vzácnejšia.

Videli ste jednu z posledných častí relácie Kredenc? V paródii na Milujem Slovensko si vás zahral Juraj Kemka a na konci, keď sa lúčil s divákmi, poďakoval a povedal, keď to budem parafrázovať, že odchádza kanálom. Čo ste si pomysleli?

Nevidel som to celé, ale ten koniec som stihol. Čo som si pomyslel… že to tam bolo zbytočné, ale má právo na názor. A ten mu ja neberiem.

Rozprávali ste sa s Kemkom po článkoch o nových pravidlách RTVS, ktoré vystríhajú pred spoluprácou moderátorov s politickými stranami?

Tie pravidlá nevystríhajú. Tie pravidlá ukladajú za povinnosť informovať o tom skôr, ako k tomu dôjde. Volal som mu po tom videu, ktoré nakrútil s Eugenom Kordom. Chcel som mu vysvetliť, že v skutočnosti je tá situácia trochu iná, ako vyzerala napríklad aj vo vašom článku. Keď ste mi dali otázku, či som dostal podpísať nové pravidlá RTVS o správaní pred voľbami, povedal som, že o ničom neviem, lebo som naozaj nevedel, o čom je reč. Potom to vyznelo, akoby RTVS zaviedla nejaké nové pravidlá, ktoré Kemka musel podpísať, a ja nie.

Nebolo to tak?

Nie. Ja som neskôr aj volal programovému riaditeľovi, či naozaj vzniklo niečo nové, čo tu predtým nebolo. No v skutočnosti tie pravidlá hovoria, že externí pracovníci majú povinnosť vopred informovať RTVS o tom, že majú ponuku pracovať pre politickú stranu, a tá už má vyhodnotiť, či je v tom problém, alebo nie. Vedenie RTVS som o práci pre Smer informoval dopredu ešte predtým, než vznikol takýto dokument. Povedali, že v tom problém nevidia. Inak by som sa zariadil inak.

Ako inak? Ak by vám dala RTVS na výber Milujem Slovensko alebo Smer, čo by ste spravili?

Jednoznačne by som sa rozhodol pre Milujem Slovensko. Je to práca, ktorá ma baví, navyše som úprimne rád, že môžem v RTVS pracovať.

Nemôžem sa nespýtať – koľko vám Smer za moderovanie mítingov platí?

Čakal som, že táto otázka príde, ale iste pochopíte, že vám na ňu neodpoviem. Tak ako by som vám nepovedal, koľko mi platí za moderovanie napríklad Tatra Banka.

V tom je rozdiel. Smer sám hovorí, že svoju kampaň financuje zo štátneho príspevku, teda verejných peňazí. Po voľbách bude musieť zverejniť vyúčtovanie, aj keď bude zrejme na ňom, ako detailne rozpíše jednotlivé položky.

Ak to Smer zverejní, samozrejme, nebudem protestovať. Ale ja si to nechám pre seba.

Šou Milujem Slovensko je v tejto chvíli najúspešnejším programom RTVS. Čím to je? V čom sa líši od iných, menej úspešných pokusov o panelové či štúdiové šou?

Myslím, že je to najmä preto, že v nej nie sú konflikty, ktorých sú dnes už ľudia presýtení. Keď dnes prepnete na jeden kanál, vidíte, ako otec nadáva synovi za to, že nemôže nájsť panvicu, na druhom zasa niekto nechá otvorené dvere na maštali a už je z toho dráma. To u nás nie je. Milujem Slovensko je len a len o zábave, a tak trochu o poučení. V skutočnosti to ani nie je súťaž. Nie je podstatné, kto vyhrá, veď vlastne o nič podstatné nehráme. Kto zvíťazí, dostane krčah alebo niečo podobné. O nič nejde, len o to, aby sa ľudia zabavili. Navyše si myslím, že tá šou je dobre vyskladaná. Chvíľu sa súťaží, potom príde pesnička, program má spád a to myslím ľudí baví.

Spomenuli ste konflikty v reláciách. Ešte donedávna televízie zažívali boom rôznych reality šou a docu-soapov ako Farmár hľadá ženu či Mama, ožeň ma…

…to som myslel, že bude koniec televízie.

Nechceli by ste takéto programy moderovať?

Nie. Necítil by som sa v tom dobre. Naj dedinku, ktorú sme nakrúcali pre RTVS, sme robili s tou istou režisérkou a scenáristkou, ktoré robili aj Bučkovcov. Keď sme začali nakrúcať, pozoroval som ich niektoré staré návyky. Napríklad sme sa rozprávali s jednou paňou a ona spomenula nejakú tragédiu. Hneď ako videli slzičku, zapli sa, lebo videli drámu, a hovorili – to je výborné, poďme do toho. Zažil som dve takéto klapky a potom som si ich zavolal nabok a povedal, že sa v tom necítim dobre, že sa nechcem rýpať v ľudskom nešťastí. Že ak tento program nechce nachvíľu privrieť oči nad neduhmi, o ktorých aj tak všetci vieme, že na dedine sú, ako je alkoholizmus a podobne, tak že to robiť nebudem. My sa nevyhneme ani tým smutným veciam, ale Naj dedinka podľa mňa má ukazovať najmä to pekné.

Martin Nikodým. Foto N - Matej Dugovič
Martin Nikodým. Foto N – Matej Dugovič

Naozaj ste si mysleli, že Bučkovci a podobné šou budú koncom televízie?

Asi nie koniec televízie, ale už niečo, čo je trochu mimo mňa. Už keď sa začal vysielať Big Brother, povedal som si, ejha. Keď som nastúpil do televízie ja, začiatkom 90. rokov, dostávali sa na obrazovky ľudia, ktorí niečo vedeli alebo dokázali. A potom sa to zvrtlo. Zrazu v televízii účinkovali ľudia, ktorí vedeli zaujať. Čímkoľvek. Trebárs aj odvahou zasexovať si v sprche.

Pýtali si ľudia takéto programy alebo im to podsúvali televízie?

Mám podozrenie, že v televízii boli vždy ľudia, ktorí chceli experimentovať. Vyskúšali to divákom dať a zistilo sa, že diváci sa na to pozerať chcú. Možno ich bavilo sledovať ľudí, ktorí sú na tom ešte horšie ako oni sami. Nielen, čo sa týka životnej situácie, ale aj mentálne či fyzicky. No zrejme to nebolo trvalé. Vidíte, že trend týchto programov končí.

Divácke návyky sa menia, dnes možno rýchlejšie ako kedysi. Fungoval by ešte na obrazovke program ako Crn-crn?

Asi už nie. Možno v inej forme. Crn-crn prišlo začiatkom 90. rokov. Dovtedy televízia s divákmi komunikovala veľmi málo. To sme zistili aj vo Fun rádiu. Ľudia si nás obľúbili, lebo sme boli otvorení, rozprávali sme sa s nimi. To predtým rozhlas ani televízia takmer nerobili. Crn-crn bolo o tom – zavolajte nám. Bolo to niečo veľmi nové, preto to bolo vtedy také úspešné.

Čo dnes pozeráte v televízii vy?

Ja sám veľmi televíziu nepozerám. Veľmi málo. No ocením, keď si môžem pozrieť nejaký pekný film, čo teraz RTVS z času na čas naozaj ponúkne. A keď si to môžem pozrieť bez reklamy, to je úžasná vec.

Teraz už tuším robíme promo RTVS, ešte aj s ich sloganom.

Možno, ale ja som úprimný fanúšik tejto televízie a som rád, že môžem byť súčasťou jej tímu. Mám pocit, že za posledné štyri roky sa RTVS veľmi posunula.

Mal som pripravenú otázku, ako sa zmenila RTVS počas šéfovania Václava Miku, ale zdá sa, že je zbytočná.

Veľmi sa zmenila. Myslím si, že tá televízia je dnes pekná. Má pekné džingle aj dobrú skladbu programu. Na Dvojke idú dokumenty o dianí vo svete, ktoré som si kedysi vyhľadával na Youtube a teraz ich môžem vidieť v televízii. Neraz aj s odlišným pohľadom, aké majú mnohé západné televízie. Ďalšia vec je, že vo vnútri televízie funguje komunikácia. Nielenže pracujete v profesionálnom prostredí a dostanete honorár, ale ešte vám aj zavolá riaditeľ a za vašu prácu vám poďakuje. To tam nebývalo vždy. Zažil som rôzne veci, aj to, že som sa ako posledný dozvedel, že už nejaký program nerobím.

To sa naozaj stalo?

Jasné, pri Milionárovi, keď už ho vysielala Slovenská televízia. Posledné tri mesiace Milionára moderovala Iveta Malachovská. A to, že ho nemoderujem ja, som sa dozvedel neuveriteľným spôsobom. Pamätám si, že bol piatok a my sme mali v pondelok vyrábať. Ja som bol v aute a volal som produkčnej s otázkou, či by som nemal prísť na kostýmovú skúšku. V telefóne zostalo desaťsekundové ticho a potom sa ma spýtala – Martin, vy vôbec nič neviete? Šéfka programu vymenila režiséra… a aj vás.

Prečo vás odstavili?

Programová šéfka mala pocit, že treba v tom aute vymeniť motor. Čo by bolo v poriadku, ale keby mi to oznámili trochu normálnym spôsobom.

Martin Nikodým. Foto N - Matej Dugovič
Martin Nikodým. Foto N – Matej Dugovič

Dlhé roky sa venujete cestovaniu a foteniu. Ktorá krajina či časť sveta vás fascinovala najviac?

Asi som Aziat. V Ázii sa cítim veľmi dobre, špeciálne v oblasti Indočíny a najviac v Thajsku. Bangkok je pre mňa úplne srdcová záležitosť.

Precestovali ste zrejme aj veľa krajín, kde je dnes vojna. Boli ste aj v Sýrii?

Veľmi ma mrzí, ale do Sýrie som nestihol ísť. Starú Perziu som chcel navštíviť, ale vždy som to odkladal, či našiel nejakú inú alternatívu. Dnes už by asi nebolo najlepším nápadom tam ísť. Budem musieť počkať.

Jeden z vašich cestopisov zachytáva Indonéziu, čo je najväčšia moslimská krajina na svete. Dnes na Slovensku veľa debatujeme o islame. Vidíte medzi Slovákmi strach z moslimov? Čo si o ňom myslíte?

Je pravda, že som veľa cestoval po Indonézii, ale treba povedať, že indonézski moslimovia sú iní ako tí, ktorí žijú napríklad na Arabskom polostrove. Majú v sebe viac tolerancie a rešpektu k iným kultúram, nikdy som tam nezažil žiadnu nepríjemnú situáciu, dokonca ani len otázky na moje vierovyznanie. Nikoho to tam nezaujímalo. Mám pravidlo, že keď chcem do nejakej krajiny vycestovať, naučím sa, čo je tam tabu. Aby som neprekročil nejaké hranice a neurazil miestnych. Konfliktom sa dá predchádzať.

A čo ten náš strach z moslimov? Máme ho?

Slováci majú zrejme strach zo všetkého, čo nepoznajú. Sme dosť nedôverčiví, a obávam sa, že do značnej miery nám chýba aj istá dávka tolerancie. To sa netýka len náboženstva. Hrozne ma dokáže prekvapiť, ako veľmi sa u nás ľudia dokážu polarizovať už len pre iný názor. Mať obavu z iného náboženstva je ešte o kus ďalej, ako vedieť človeka odsúdiť iba za jeho postoj.

Ako sa pozeráte na utečeneckú krízu, ktorá je dôsledkom konfliktov na Blízkom východe?

Som človek, ktorý sa snaží nebáť budúcnosti, lebo nie je nič horšie ako strach. To je emócia, ktorá vás odzbrojí. No mám pocit, že sme vystavení niečomu, čo sme nespôsobili. A ten, kto to spôsobil, je niekde úplne inde.

Skúsme byť konkrétni.

Mám pocit, že ten niekto je za Atlantikom. Hlavný policajt tejto planéty sa snažil riešiť veľa vecí podľa svojej optiky a popri tom narobil veľa nedobrých vecí.

V tomto sa zrejme zhodnete aj s premiérom. On tiež hovorí – prečo by sme my mali prijímať utečencov, keď sme neboli tí, ktorí bombardovali Líbyu či Sýriu.

Áno, ale to ste trochu priveľmi premostili. Ja len vravím, že aj keď Spojené štáty nesú zodpovednosť za to, čo sa na Blízkom východe deje, dôsledkom je vystavená Európa. Napriek tomu si myslím, že nemôžeme dať od toho ruky preč. No bol by som rád, aby tak isto, ako keď ja vstupujem do nejakej krajiny a prijímam jej pravidlá, rešpektovali pravidlá a tradície Európy ľudia, ktorí prichádzajú sem. Nedávno som videl dokument nemeckej televízie o šestnásťročných moslimoch, druhej či tretej generácii prisťahovalcov, ktorí síce o sebe vraveli, že sú Nemci, ale odmietali akceptovať, aby ich sestry išli so spolužiakmi na lyžiarsky zájazd. Lebo to ženy nesmú. Jednoducho, vraveli o sebe ako o Nemcoch, ale neuznávali práva vyplývajúce z nemeckej ústavy. To podľa mňa nie je dobré.

Ako by to byť malo?

Páči sa mi kanadský model. Kanada je krajina, ktorá každoročne prijíma tisícky ľudí, najnovšie aj utečencov zo Sýrie. No majú model integrácie týchto ľudí, ktorí sa učia ich ústavu a snažia sa zžiť s touto krajinou. Nevytvárať vlastné odlúčené komunity, ktoré nebudú komunikovať so zvyškom krajiny.

Čiže podľa vás nie je problém imigrácia, ale integrácia prisťahovalcov?

Mám pocit, že áno. Na mnohých miestach v Európe sa nezvládla. Ja som za to, aby sme pri jednom stole sedeli ľudia všetkých národov, ale nie je dobre, že na kontinente existujú zóny, predmestia veľkých miest, ktoré už akoby ani neboli Európou, a kam sa vraj boja ísť aj policajti.

Vraveli ste, že nemáte rád strach. Neživí ho svojimi výrokmi o moslimoch tak trochu aj premiér?

Nechcel by som komentovať premiérove výroky, nie som politik. Za seba poviem, že poznám niekoľko moslimov žijúcich na Slovensku, a sme úplne v pohode.

Do ktorej krajiny by ste sa najradšej vybrali nabudúce?

Šiel by som do Patagónie. Viac a viac ma to ťahá k prírode, akosi mám túžbu byť viac s prírodou a menej s ľuďmi.

Mali ste niekedy ambíciu živiť sa cestovaním a fotografovaním? Dá sa to vôbec?

Dá sa tým živiť. Pozrite sa na Filipa Kuliševa, ktorý cestuje po svete, fotí pekné veci a veľmi dobre sa mu z toho žije. No pre mňa je cestovanie skôr istou formou rozvoja osobnosti. A to, že som pri tom začal fotiť? Možno je to preto, že neviem kresliť, no aj tak som chcel výtvarne zachytiť, čo som videl. Mal som pár výstav, ale nikdy som nemal ambíciu sa fotením živiť. Skôr sa poteším, keď môžem nejakú fotku venovať, alebo ho dám na dražbu, ako naposledy pre Linku detskej istoty, niekto si ho kúpi a peniaze pomôžu niekomu ďalšiemu, v tomto prípade deťom.

Čiže nemáte kupcov, ktorí čakajú v rade na vaše fotky?

To určite nie. Nevenujem sa tomu takto. Moderovaním sa dajú zarobiť fajn peniaze, takže nemusím cestovať s cieľom, aby z toho bol nejaký profit.

Martin Nikodým. Foto N - Matej Dugovič
Martin Nikodým. Foto N – Matej Dugovič

Osem rokov ste robili vo Fun rádiu, teraz už v rozhlase nie ste. Chceli by ste? Alebo je to ťažká robota za málo peňazí?

Pred asi dvomi-tromi rokmi robilo rádio Expres rána s legendami. Vytiahli staré moderátorské štruktúry a ja som týždeň moderoval v Exprese. Fakt ma to bavilo, dokonca ma aj oslovili s ponukou skúsiť moderovať rannú šou. Lenže už nemám dvadsaťpäť rokov a nie som bezdetný. Nevedel som si predstaviť byť každé ráno v rádiu a nemať príležitosť odviezť svoje deti do školy. Obrátilo by mi to život naruby. Možno by som skúsil talkšou, raz do týždňa, na záznam, lebo rozhlas je kúzelné médium.

Fun rádio bolo komerčné rádio, viete, ako to tam funguje. Čo si myslíte o povinných kvótach na slovenskú hudbu, ktoré presadil minister Marek Maďarič?

Mne osobne asi povinné kvóty neprekážajú. Pamätám si, ako sa slovenské skladby veľmi ťažko dostávali do vysielania. Vtedy sa mi občas ako moderátorovi podarilo sem-tam niečo slovenské zaradiť, ale to by už dnes zrejme takto nešlo. Prikázať rádiám, aby hrali viac slovenskej hudby, je podľa mňa OK. Však sme Slováci, nie? Ale je to len môj názor, chápem aj argumenty tých, ktorí povinné kvóty kritizujú.

Začínali ste ako herec, čo si dnes zrejme uvedomí málokto, keďže vás diváci majú zaškatuľkovaného ako moderátora. Volajú vás ešte do divadla?

Som moderátor. Vnútorne som sa s tým stotožnil, vnútorný boj medzi javiskom a moderovaním som si vysporiadal pred niekoľkými rokmi. Nerád by som povedal, že som stratil hereckú ambíciu, ale na to, aby ste mohli byť dobrým hercom, musíte veľa hrať. A ja nechcem byť zlým hercom. Nezabudnem, keď som naposledy hral v muzikále Hello, Dolly! na Novej scéne postavu Cornelia. Môj prvý príchod bol z prepadliska a keď som vyšiel von, z hľadiska sa ozvalo – Milionár. Tak veľmi som chcel byť Corneliom Hucklom.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Voľby 2016

Slovensko

Teraz najčítanejšie