Prodekan o pochybných časopisoch: Treťotriedni akademici vytvárajú zdanie vedy

Na to, aby fungovali agentúry vydávajúce čudné zborníky a časopisy, musí existovať dopyt, aby tam akademici mali záujem publikovať. Čo ich k tomu tlačí?

Netlačí ich nič. Nechcem, aby to vyzeralo, že tu existuje nejaká vonkajšia sila, ktorá núti niektorých kolegov robiť takéto nezmysly. No je pravda, že systém hodnotenia vedy a financovania cez dotácie od ministerstva školstva, ako je nastavený na Slovensku, je založený na kvantite. Do istej miery síce zohľadňuje kvalitu, ale tá sa dá dobehnúť kvantitou, čiže chrlením publikácií v takýchto typoch zborníkov a časopisov.

Čiže ide o vykazovanie nejakej činnosti?

Áno. Nie je to iba choroba Slovenska, ale aj mnohých iných krajín. Pre druhotriednych a treťotriednych akademikov a zamestnancov vysokých škôl sú takéto agentúry príležitosťou vytvárať zdanie publikovania v zahraničných časopisoch, hoci sú to bezcenné príspevky, v prvom rade z hľadiska média, v ktorom boli publikované, a niekedy aj z pohľadu samotného obsahu.

Akú majú motiváciu?

Keď sa venujete vede, musíte svojim nadriadeným prezentovať nejaké výsledky. Druhým dôležitým momentom je, že keď sa chcete stať docentom alebo profesorom, potrebujete mať istý počet štúdií, aj istý počet štúdií publikovaných v zahraničí. Potom je otázkou vedeckej rady fakulty, v prípade uchádzačov o profesúru vedeckej rady univerzity a čiastočne aj ministerstva školstva, či sú natoľko benevolentní, že nebudú rozlišovať medzi štandardnými časopismi, či už karentovanými alebo časopismi s históriou a garanciou nejakej vedeckej inštitúcie, ktorá ich vydáva, a nechajú si zalepiť oči týmito pseudopublikáciami.

Prečítajte si

Spolok falošného generála zaistí zabíjačkové hody aj vedeckú prestíž

Ako sa dá proti publikovaniu v pochybných časopisoch a zborníkoch brániť?

Čiastočne je to otázkou pre akademickú obec, či sa v rámci nejakej falošnej solidarity budeme tváriť, že tento problém tu nie je. No zároveň je to otázka aj pre ministerstvo školstva, ktoré spravuje Centrálny register evidencie publikačnej činnosti. Takéto publikácie by mali paušálne, aj bez toho, aby ich niekto čítal, vyradiť, a nepoužívať ako podklad na financovanie vedy, a už vôbec neakceptovať ako podklad pre docentúry či profesúry.

Závisí finančné ohodnotenie vedeckých pracovníkov a vysokoškolských učiteľov od počtu publikácií?

Skôr nepriamo. Na našej fakulte sa raz za rok finančne odmeňujú publikácie, ktoré vedenie považuje za najkvalitnejšie. No nerobí to mechanicky a na základe počtu, čiže nie je to tak, že by zamestnanci mali na takúto finančnú odmenu nárok. No zároveň platí, že jedno z kritérií, na základe ktorého sa rozdeľuje dotácia pre vysoké školy od ministerstva, je aj vedecký výkon. Tam sa stáva, že publikácie v týchto pseudozahraničných časopisoch majú rovnakú váhu, ako publikácie v rešpektovaných časopisoch, ktoré síce nie sú karentované, ale majú prestíž a tradíciu. V tomto prípade síce nejdú peniaze priamo k jednotlivcovi, ale pre financovanie fakulty, ktorá potom platí aj toho jednotlivca, sa tieto pseudočasopisy berú do úvahy.

V čom je rozdiel medzi prestížnym zahraničným časopisom a akože časopisom vydávaným formálne v Londýne, ale reálne v Podhájskej?

No v prvom rade to snáď už hovorí samo za seba. Ak je niečo vydávané v Podhájskej, na ulici Za humnami, a tvári sa to ako časopis vydávaný v Londýne, treba to zmiesť zo stola a každému, kto tam publikuje, spraviť hanbu. Samozrejme, nie vždy je jednoduché rozlíšiť, či ide o predátorský časopis, alebo zborník, ktorý patrí do smetí. Občas na to treba podrobnejšiu analýzu. No na webe už dnes existujú poctivo robené zoznamy predátorských časopisov, ktoré umožňujú ako-tak sa zorientovať.

Môže niekto v takýchto pseudočasopisoch publikovať bez toho, aby poznal ich pozadie?

Stať sa to môže. Takmer každý druhý deň dostávajú vysokoškolskí učitelia mail s ponukou – publikujte v našom časopise. Niektorí kolegovia na to naozaj naskočia v istej nevedomosti. No keď niekto ide na konferenciu Východoeurópskej agentúry pre rozvoj a potom publikuje v ich časopise, ktorý akože vychádza v Londýne, tak to nie je naivita. To je cielená stratégia a vytváranie fikcie vedeckého publikovania.

Platí sa bežne v prestížnych časopisoch za možnosť publikovať tam príspevok?

V spoločenských a humanitných vedách to nebýva zvykom, no sú aj výnimky. V prírodných či lekárskych vedách je to častejšie, a tam tie sumy môžu dosahovať aj niekoľko sto eur. Ale to je úplne iná úroveň ako platenie si za príspevky v tomto odpade, ktorého jediný zmysel je za vykazovanie nevedeckej činnosti získavať nejaké peniaze zo štátneho rozpočtu.

Je Východoeurópska agentúra pre rozvoj najvypuklejším prípadom pseudovedeckého publikovania?

Z pohľadu toho, čo sa urodilo u nás, zrejme hej. Ale druhý problém je, že naši vedci a vysokoškolskí učitelia publikujú v mnohých podobných zahraničných predátorských časopisoch. Dokonca aj niekoľko kolegov u nás z fakulty, žiaľbohu, vydáva niektoré svoje texty vo vydavateľstve Spolok Slovákov v Poľsku, ktoré je síce neakademické, ale pomáha vytvárať zdanie, že ide o zahraničnú monografiu. Napriek tomu, že vyšla po slovensky a vo vydavateľstve, ktoré nemá žiadnu akademickú tradíciu. Vydávajú básničky Slovákov žijúcich v Poľsku, čo je absolútne v poriadku, ale bohužiaľ zároveň s tým aj odborné publikácie slovenských akademikov. Problém je, že po slovensky vydaná monografia v Krakove má podľa ministerskej metodiky rovnakú váhu ako monografia vydaná v Oxford University Press.

Ako je vlastne možné, že si ktokoľvek môže založiť neziskovku, ktorá jeden rok organizuje dedinské diskotéky a druhý rok si trúfne na vedeckú konferenciu?

Keby som chcel obhajovať ministerstvo, aj keď na to nemám žiadny dôvod, tak by som povedal, že len Filozofická fakulta UK má 250 až 300 zamestnancov, ktorí ročne publikujú 800 až 900 štúdií. Je toho jednoducho veľa a potom nikto nedbá na kvalitu, lebo je to tak jednoduchšie. Takto môžu len mechanicky rátať čiaročky a rozdeliť si publikácie podľa kategórií, ktoré majú. Monografie, príspevky v zborníku, zahraničnom časopise atakďalej. Ministerstvo by urobilo dobre slovenskej vede, keby radikálne povedalo: keď sa z tohto a tohto časopisu objaví niečo v databáze, jednoducho vám to vyškrtneme a nedostanete za to ani halier. Hotovo, bodka. Aj keď je pravda, že niektorí pseudovedci sú natoľko kreatívni, že by možno vymysleli niečo nové.