O láske k futbalu, žene a jednej krádeži vo svetle reflektorov

Hľadisko je rozdelené do dvoch radov, hracia plocha medzi nimi ohraničená malou bránkou na jednej strane a skriňou s priehľadom na druhej – to bude ten „closet“, z ktorého symbolicky aj reálne performer Jozef Vaľo v predstavení Coming Out vychádza. Hneď v úvode ako Edith Piaf s Non, je ne regrette rien, trasúcou sa dolnou perou a jemne obscénnymi narážkami s bagetou v ruke bortí pomyselný ľad, ktorý by mohol v obecenstve očakávať.

Na skriňu sa premietajú futbalové zábery s anglickými komentármi gay futbalistov a z nej opäť vychádza protagonista v červenom drese, presúva divákov na strany podľa toho, či majú alebo nemajú radi futbal, na baletizol im pred nohy nalepuje pásku. Celý čas to vtipne komentuje, stráži, či sa jej nohami nedotýkajú, a zapisuje na ňu ich nápady, čo by mal futbalista vedieť (behať, kopať, filmovať, hlavičku, gól). Tie potom prekladá do pohybu a spája do sekvencie.

Je to vlastne taký rozpohybovaný standup, na prekvapenie skôr situačný než osobný, zasmečovaný od príslušníka LGBTI+ menšiny späť k „normálnej“ väčšine aj k celkovej absurdite coming outu ako takého. „Som Jozef a nehanbím sa za to, že mám rád futbal,“ predstavuje sa, viac detailov o ňom sa dozviete z krátkeho dokumentu Romana Stráňaia, tvoriaceho teaser k predstaveniu v produkcii SKOK!-u. Napríklad ako riešil narážky spoluhráčov („A bolí to?“), ktoré berie s humorom, a aj tie, ktoré už s humorom neberie.

Postupne sa performancia preklápa do osobnejšej roviny, tú už však Vaľo sprostredkúva pohybom, ako vyštudovaný tanečník rečou, ktorú vie najlepšie. Je vrtký ako červená futbalová lopta, s divákmi za páskou si ju počas tanečných sekvencií veselo prihráva, aj to penaltové držanie rozkroku pri luftkách je efektné. Tanečne sa cez loptu, teda loptičku, tenisovú, z mladých slovenských tvorcov vyjadril pred pár rokmi aj Lukáš Bobalik k syndrómu vyhorenia.

Na rozdiel od jeho telocvičňového abstraktného kusu, Jozef Vaľo v tom svojom naplno využíva blízkosť divákov. Z kvapiek potu, ktoré na niektorých pristanú, je jasné, že ten nenútený nadhľad ho niečo stojí, a mnohým jeho poznámkam zamrmlaným pod fúzy sa nedá rozumieť, ale sme na jeho vlne.

Ako sa svetlo Michaely Pavelkovej mení z teplého na studené s trochou strobáču a v hudobnej kompozícii sa skandujú futbalové pokriky, prechádza aj performer do čisto tanečnej polohy až mierneho tranzu. Zrazu ide o život, ako pripomína aj záverečná nahrávka evanjelickej farárky Anny Polckovej o postavení LGBTI+ ľudí. Ale aj bez nej by sme vedeli.

Sme rozdelení, proti sebe ako dva rady hľadiska, ako standupová sranda proti na kosť idúcemu pohybovému vyjadreniu, ako žoviálna stádovitosť zvukov futbalového štadióna proti komponovanej zložke hudby predstavenia. Jeho tiché pasáže prelínajú útržky futbalových ruchov aj Tony Brittenom zaranžovaný Händel alias zvučka Ligy majstrov, pekne sa sa s tým Balance alias skladateľka Veronika Škutová pohrala. My všetci, čo nemusíme svetu nezmyselne vyznávať podobu svojej sexuality proti Jozefovi Vaľovi, ktorý musí a proti takému svetu bojuje svojím krásne nezmyselným futbalovým coming outom. Non, il ne regrette rien, je s tým uzrozumený, ale ako hovoríme my futbalisti, ide o prihrávky.

Béžové obrazy o nej

Po futbalovej rozohrávke sme akurátne zahriati na hosťovačku z východu v reorganizovanom DPOH, ktoré sa v januári v Bratislave otvorilo ako prvá mestská divadelná scéna. Balet Štátneho divadla Košice s predstavením Extáza – Obrazy o nej sa začína prológom Tomáša Straku, z ktorého obsahu si uzrejmíme, že teda asi nepôjde o známu drogu.

Po javisku s na horizonte nariasenou scénou Diany Strauszovej v púdrovo-béžovo-sivom ladení sa pohybuje zrelšia žena, herečka Beáta Drotárová. Siaha si rukami na telo, spomína, prevísajúce časti kostýmu naťahuje ako symbol starnúcej kože. Nabiehajú copaté baby v riasených sukniach – Dievčenstvo – ich metrové vrkoče sú parádnym kompozičným nápadom, keď dvíhajú hlavy zo zeme a copy vyletujú, alebo keď nimi jednu spomedzi nich akoby bičujú. Takým silným, že choreograf Andrej Petrovič mohol celé predstavenie založiť len na ňom a pravdepodobne by z tých kočiek nejakú extázu aj dostal. Ale to už nastupujú polonahí muži vo veľkých pózach a skokoch v latinskoamerickom rytme v role mačov, ktorých prichádzajúce ženy v náznaku vymenených rolí hladia po zadku.

Choreograficky pekné je aj, keď chlapov držiacich sa pri sebe stále nejako oddeľujú alebo im prstíkom diktujú. Program opisuje Extázu „obrazom ženy prostredníctvom štyroch archetypov na pozadí štyroch mesačných fáz, je extatickou spleťou obrazov o premenách ženského tela“. Tanečnice v dresoch s vykrojenými časťami podľa poslednej módy pripomínajú aj idealizované obrazy dievčat z Instagramu. Interpreti sú podpísaní aj pod pohybový materiál, ešte na ceste medzi klasikou a modernou, vyniknú tanečníci, čo už nabehli na Petrovičov súčasnejší štýl.

Je tu určite viac obrazov ako extázy, aj tých realistických, keď sa do ticha zrazu z tanečnice vyderie hlas, alebo keď sa pri ľúbostnom duete nečakane objavia deti, ktoré ženu veselo a neústupne pritlačia k zemi, kým muž vzadu bezmocne vyskakuje (nakoniec ju hrdinsky vyslobodí). Obrazy ešte umocňuje hudba Vladislava „Slnko“ Šarišského, no a súčtom všetkých mocnín vychádza, že ten precítený archetypálny ženský vokál (Sisy Fehér) tam možno už nemusel byť a možno ani tie zvony a vtáčí spev v totemickom závere s lezúcimi deťmi, je toho pri všetkom tom ženstve, mesiaci, spomienkach a snoch trochu veľa. Petrovič ako autor námetu, scenára, choreografie a réžie to mohol postrážiť, trocha minimalizmu by jeho oslave ženy neuškodilo.

Plus jeden o ňom

Extáza má Dosky za najlepšiu scénickú hudbu a mimoriadny počin v tanečnom divadle, čo dokazuje, že vedieť naplniť sedemdesiat minút tancom je stále ešte čosi mimoriadne. Kto by mal však pocit, že Andrej Petrovič, dlhoročný spolupracovník slávneho svetového choreografa Akrama Khana a terajší umelecký šéf baletu súčasného tanca v ŠDKE (na tento v našom balete nezvyčajný post prešiel z pozície riaditeľa), mohol viac dostáť svojmu choreografickému cíteniu preukázanému v predošlých kusoch ešte ako nezávislého choreografa, a šupnúť tam menej východného pátosu a viac západného fokusu, nakoniec dostane aj to.

Atmosféra sa zmení, javisko chladivo podsvieti, telové tóny strieda čierny kostým tanečnice s červenou výplňou a na javisku sa zjaví on sám. Ich duet a jeho úsporný, iskrivý výkon v ňom je nakoniec dôvodom malej extázy – obrazu o ňom. Muzika s pohybom konečne sedí a je to proste iný level, hneď je jasné, čo na ňom ten Akram Khan videl a prečo po ňom v ŠDKE skočili.

Hádam mu prepáčia, že si v bratislavskom uvedení ten obraz pre seba ukradol.