Prezident ju nenechal odísť. Pavlova hovorkyňa rozpráva o hejte po emotívnej tlačovke

Keď Markéta Řeháková bujaro vítala na tlačovej konferencii po výhre vo voľbách novozvoleného českého prezidenta Petra Pavla, strhla sa na sociálnych sieťach vášnivá diskusia o tom, čo bude s hovorkyňou ďalej.

Jej emotívny prejav niektorých pobavil, napríklad Michael Žantovský ho označil za famózny výkon. Veľká časť ľudí však Řehákovú tvrdo kritizovala za neprofesionalitu.

„Spoločnosť ma odsúdila,“ hovorí v rozhovore. Petr Pavel sa jej síce jednoznačne zastal, ona sa napriek tomu stiahla a odmietala dávať rozhovory.

S Deníkom N sa nakoniec rozprávala len preto, lebo ju presvedčil prezident. Vďaka tomu predstavujeme 29-ročnú špecialistku na bezpečnostnú politiku a bývalú novinárku, ktorá by v najbližších piatich rokoch mala reprezentovať Pražský hrad.

V rozhovore sa napríklad dozviete:

• prečo na tlačovej konferencii po víťazstve Petra Pavla tak kričala;
• čo ju presvedčilo, aby preňho začala pracovať, a čo hovorí na jeho minulosť;
• čo ju priťahuje na práci pre NATO.

„Prvá úloha pre Pavla: vymeniť Řehákovú. Užila si kampaň, ale nechápe svoju rolu.“ To bola jedna z mnohých hlášok, ktoré som deň po víťazstve generála čítala na sociálnych sieťach. Denník Blesk zase citoval bývalého vicepremiéra Pavla Bělobrádka: „Tá pani v modrom, asi hovorkyňa prezidenta Pavla, je opitá, či nie? Dosť tú radosť strápňuje.“ To pre vás musela byť studená sprcha. 

Bola a dosť studená.

Čakali ste, že to ľudia budú takto riešiť?

Vôbec nie, ani mi to nenapadlo. V tom čase som ani nebola hovorkyňou prezidenta, ale hovorkyňou kampane Petra Pavla. V minúte som sa stala najnenávidenejšou osobou českého Twittera. Alebo som to tak aspoň subjektívne vnímala.

Na takú smršť sa človek asi nemôže pripraviť. Čo to s vami v prvej chvíli urobilo?

Pokazilo mi to radosť z toho večera. Pre nás všetkých – pre novozvoleného pána prezidenta, pre celý tím, pre mňa – to v tom okamihu bola veľká oslava a radosť z toho, že vyvrcholilo naše úsilie. Všetko, čomu sme počas uplynulého roku čelili, sa z minúty na minútu zhmotnilo a zmenilo nám to život.

Brali sme to tak, že toto je náš večer, ideme si to užiť, porazili sme lož a manipuláciu, vyhrali sme čestne a ideme to osláviť. A s nami bolo v publiku 1500 ľudí. Keď som vystupovala na javisko, skandovali moje meno. Kričali: „Markéta, Markéta…“ Bolo to naozaj ako na futbale.

A tak ste to ako na futbale aj poňali.

Tak som to ako na futbale poňala, ale ono sa to tam vtedy skutočne hodilo. No urobila som chybu, že som si naozaj neuvedomila, že ten zvuk a formát sa zo sály nedajú preniesť na televízne obrazovky. Televízia to mala perfektne ozvučené, takže publikum nebolo počuť – takže to vyzeralo, že tam pobehujem, akoby som bola opitá, kričím do mikrofónu a híkam…

Pekne sa dokážete ohodnotiť.

Ale v tom momente diváci kričali a boli oveľa hlasnejší ako ja, preto som hovorila tak nahlas. V sále to vyznelo inak než potom v televízii. Keď sme to s kolegami hodnotili, hovorili: „Vôbec nechápeme, kde sa to vzalo. Bolo to celé perfektné… Ty si bola autentická, pomohla si nám užiť si to. A naraz taká smršť nenávisti…“ To ma šokovalo. Nenapadlo by mi, že ma verejnosť bude tak…

Lynčovať?

Že ma tak rýchlo odsúdi.

Petra Pavla ste za ten čas spoznali dobre. Vedeli ste, že sa vás zastane?

Hlavne mi nenapadlo, že bude vystavený takej situácii, že by sa ma musel zastávať. Je to človek, s ktorým sme spolu strávili celú kampaň, prešli sme ňou krok za krokom. Spoločne sme čelili útokom na jeho minulosť, čelili sme všetkým spolužiakom, historikom a kritikom, ktorí vraveli: „On nebude vedieť v tých debatách hovoriť, nemá energiu a do toho tá košeľa…“ Na javisku potom tú radosť vnímal rovnako ako ja.

Len trochu úspornejšie.

Áno. Keď sa ho potom na to pýtali, povedal, že to podľa neho bolo adekvátne situácii. Išla som za ním a povedala: „Pán prezident, narazila som na hroznú kritiku za tú tlačovú konferenciu.“ Spýtal sa ma prečo. Vysvetlila som, že som bola veľmi žoviálna a veľmi emotívna. Na to mi povedal: „Z toho si nič nerobte. Podľa mňa to skutočne zodpovedalo situácii.“

Neprekvapilo vás, že Česká televízia vysielala to vystúpenie tak dlho? Že nezaradili tlačovú konferenciu Andreja Babiša, ktorú potom vysielali o niečo neskôr len zo záznamu, pretože naživo bežali pocity zo sály Petra Pavla?

To som nečakala. Myslela som si, že Česká televízia skončí prenos prejavom pána prezidenta a otázky novinárov už vysielať nebude.

Profesionálne to od vás určite nebolo, ale nechápala som, prečo sa to tak rieši. Mali ste v tej chvíli chuť sa na všetko vykašlať?

Mala som strach, že som poškodila pána prezidenta. Posledné, čo som chcela, bolo, aby sa diskusia o jeho voľbe obmedzila na diskusiu o jeho hovorkyni… Potom som mala veľa žiadostí o rozhovory a všetky som odmietala.

Už napríklad aj z dôvodu, že veľká časť kritiky smerovala k tomu, že som sa pokúsila na seba strhnúť pozornosť. A to nebola pravda, to by mi ani nenapadlo. Chcela som len odľahčiť situáciu a povzbudiť emócie ľudí v publiku. To bol môj jediný zámer, inak sa nepotrebujem predvádzať.

Musím povedať, že som z vás cítila, ako veľmi ste sa po tejto kritike stiahli. A bolo ťažké presvedčiť vás, aby ste nám poskytli rozhovor. Keby k nám do redakcie v tom čase neprišiel prezident a nepresvedčil by vás, tak sa teraz nerozprávame. 

Je to tak. Pre mňa bolo ťažké nájsť balans a pevnú pôdu pod nohami. Nejde totiž o mňa, ale o pána prezidenta. A obávala som sa, aby som ľudí nepopudzovala proti nemu.

Neponúkli ste, že ak by ste mu mali škodiť, radšej odídete?

To ma nenechal povedať. Keď sa mu donieslo, že kritika je rozsiahla a že ja sa s tým nejakým spôsobom vyrovnám, tak si ma zavolal a poďakoval sa mi s tým, že podľa neho to bolo v poriadku. A ja som si v tej chvíli povedala, že keď to je v poriadku pre neho, tak pre mňa tiež.

Ale beriem to ako svoje prvé zlyhanie, pretože dovtedy sme viedli celú kampaň veľmi profesionálne. Túto prácu som zo začiatku vlastne vôbec nechcela.

Pánovi generálovi som povedala: „No a čo tam budeme robiť? Vy nie ste politik, ja nie som hovorkyňa a máme pol roka do volieb.“ On mi na to odpovedal: „Markéta, to je práve dôvod, prečo to môžeme vyhrať.“ A tak sme do toho šli. Preto ma potom mrzelo, že sa to všetko zúžilo na kritiku môjho vystupovania.

Aký máte k Petrovi Pavlovi vzťah?

Cítim voči nemu obrovskú zodpovednosť, pretože do mňa vložil dôveru a nechcem ho sklamať. Z toho vyplývali moje následné pochybnosti. Viem, že si ma vybral pre to, ako k práci pristupujem a čo do nej zo seba dávam.

Pôsobíte ako jin a jang. Prezident s veľmi úsporným prejavom a veľmi živelná hovorkyňa. 

On si z toho občas uťahuje, že sa vlastne dopĺňame.

Čím je vám blízky ako človek?

Neviem, ako to povedať, ale viem, že túto prácu by som pre nikoho iného nerobila. Nechcela som byť tlačová hovorkyňa. Videla som sa skôr…

… v bezpečnostnej oblasti?

Áno. A predtým v obhajobe verejného záujmu, keď som pracovala ako novinárka. A istý čas aj ako investigatívna.

Keď som sa pozerala na vaše vzdelanie a skúsenosti, vravela som si, či vás na prácu hradnej hovorkyne nie je škoda.

To som si takisto hovorila. Nechcem, aby to vyznelo pyšne, ale byť hovorkyňou nebola moja práca snov. Vždy som si vravela, že ako novinárka mám skúsenosti s hovorcami štátnych inštitúcií, a často sa mi zdalo, že takí ľudia sami nemajú čo povedať, preto tlmočia názory úradov bez toho, aby o tom premýšľali, boli kreatívni alebo sa snažili niečomu pomôcť…

A niekedy aj majú názory. Napríklad Zemanov hovorca Jiří Ovčáček.

No, tam je to na škodu. A hlavne to nie je profesionálne… Neskôr som si však začala hovoriť, že keby voľby vyhral Andrej Babiš a ja by som vedela, že som to napríklad mohla ovplyvniť… Navyše to vyzeralo, že s kandidatúrou to myslí vážne Karel Janeček.

Začala sa vojna na Ukrajine, a to už som vedela, že by som si vyčítala, ak by som mohla pomôcť a vykašľala by som sa na to. A Petr Pavel je človek, ktorému dôverujem. Ťažko povedať, čím ma oslovil.

Možno energiou, ktorá z neho ide, pokojom. Strávila som s ním veľa času. Na začiatku som napríklad mala pochybnosti. Ako kriticky uvažujúci človek som si kládla otázky, čo je jeho skutočná motivácia, čo je motivácia ľudí v jeho tíme, či je v pozadí niekto ťahajúci za nitky, či tomu projektu môžem veriť.

Čo vás presvedčilo?

On. Strávila som s ním mnoho hodín a s každou ďalšou minútou som si bola čoraz istejšia, že je to človek, ktorému môžem dôverovať, ktorý je dobrý z podstaty. A ktorý má záujem ukázať, že sa to dá robiť aj inak. A že nemá nejakú súkromnú túžbu a nepotrebuje si dvíhať ego.

Premýšľali ste nad jeho komunistickou minulosťou, ktorá je kontroverzná?

Nebolo to pre mňa rozhodujúce. Pochádzam z rodiny, kde nebol nikto členom KSČ. Ani jeden z mojich rodičov neštudoval na vysokej škole. Moja mama mala výborné známky, ale nedostala sa na vysokú preto, lebo babička nepodporovala politiku strany. Môj pradedko bol kočiš a bol odporcom akýchkoľvek normalizačných myšlienok.

Nepochádzam teda z rodiny, kde by sa toto ospravedlňovalo, ale sama hodnotím človeka podľa toho, čo môže krajine a svetu v daný moment priniesť. V súčasnosti. Nie podľa jeho minulosti, ktorú som sama nezažila. To pre mňa nie je relevantné. On je pre mňa líder, ktorý môže kormidlo trošku pootočiť, aby to zase dávalo zmysel.

Takže minulosť ho podľa vás nedefinuje?

Nie, rozhodne nie. Podľa mňa je to pre neho uzavretá kapitola. Prekonaná vec. Prešiel nejakým vývojom. Človek sa mení s tým, aké získava skúsenosti a informácie, podľa ľudí, s ktorými je v kontakte, a to platí aj pre neho.

Viedli ste v štábe veľké debaty o tom, ako má k svojej minulosti pristupovať? Pripadalo mi, že to až časom začalo nadobúdať nejaký tvar. Zo začiatku boli jeho reakcie naozaj bagatelizujúce. 

Bolo treba nájsť spôsob, ako to vysvetliť tak, aby to pre neho bolo autentické a pravdivé a zároveň pre verejnosť pochopiteľné.

A boli preto hádky?

Nie. On sa neháda, nie je to konfliktný človek. Akurát má na veci svoj názor.

A je možné jeho názor zmeniť?

Zmeniť áno, ale treba nájsť cestu, ako ho presvedčiť, aby to prijal.

Vybavíte si, v čom ste ho presvedčili vy?

Napríklad v tom, že treba niektoré veci hovoriť stále dokola. Petr Pavel je totiž človek, ktorý sa veľmi nerád opakuje.

Takže musel pri rozhovoroch a debatách trpieť.

Neznáša sebaopakovanie, a či chceme, alebo nie, všetky rozhovory, ktoré poskytoval počas kampane, sa opakovali. A často v rozhovore povedal, že to nebude komentovať, pretože už to hovoril toľkokrát…

Potom sa na mňa pozrel a uvidel môj výraz. A nadýchol sa a hovoril ďalej. Konkrétne o tomto sme viedli dosť dlhé debaty.

Zistili ste, v čom sa prejavuje to, že je celoživotný vojak?

V sebadisciplíne. A v sebakontrole.

Ako vyzerá sebadisciplína v poňatí prezidenta Petra Pavla?

Neodíde od vecí do chvíle, kým nie sú hotové. Nehádže povinnosti na iných ľudí a neočakáva, že za neho niekto túto prácu urobí. Nie je mikromanažér, aby volal a rozdával úlohy. Chce mať čistý stôl, prehľad vo veciach. Chce, aby to bolo nejako zastrešené, malo to stratégiu a šlo krok za krokom. Nie je chaotik.

Hovorila som si, či v sebe nemá zakorenený vojenský režim. Keď som s ním mala prvýkrát nahrávať podcast, poprosila som ho, či by nemohol namiesto o deviatej prísť o polhodinu skôr, pretože som mala problém so štúdiom. Na druhom konci linky zavládlo zdesenie, že pán generál povedal, že sa každý deň začína od deviatej ráno a výnimky neexistujú.

Nikdy som nezažila, že by kategoricky povedal nie. Naopak, mám skúsenosť, že keď si povieme dôvody, prečo treba začať skôr ako inokedy, tak je veľmi flexibilný. Neraz som ho ťahala do Prahy napríklad na pol piatu ráno kvôli foteniu v dobrom svetle… Jednoducho som mu vysvetlila, že tieto fotky sú naozaj potrebné.

Mimochodom, nie ste to vy, kto sa snažil dostať Petrovi Pavlovi do hlavy ekonomické témy, s ktorými potom vystupoval v debatách? 

Vedeli sme, že na tom musíme pracovať. Ja som bola strážkyňou celej našej komunikačnej stratégie. Mali sme tri piliere: obsahovú časť, rétorickú časť a komunikačnú prípravu. Na týchto pilieroch stáli aj naše ekonomické témy.

Ale to know-how nebolo moje. To dodávali odborníci, ktorí sa ekonómii venujú celý život. Ja som len plánovala, ako hlboko musíme ísť, koľko toho treba vedieť, čo je dôležité a čo zodpovedá kompetencii a znalosti dobrého prezidenta.

Krátko ste pracovali v Hospodářskych novinách, potom ste odišli študovať do Anglicka. Aké to tam bolo?

Hľadala som svoju oblasť, ktorá by bola mojou doménou. Pýtala som sa samej seba, čo je základom toho, aby sa v Česku dobre žilo. A vyšlo mi z toho, že bez bezpečnosti sa o nás nikto nepostará. A tak som sa začala špecializovať na NATO, obranu a bezpečnosť.

Pozrela som sa na ponuku škôl v Anglicku, kde je táto úroveň najlepšia, a vyšla mi z toho univerzita v Birminghame. Tam som sa špecializovala na otázky spojené s NATO a obranou V4. To bola moja diplomová práca, a tak som sa dostala k pánovi generálovi.

Je to teda tak, že k nemu máte blízko aj tematicky. 

Rozhodne. Tu totiž zohral rolu ešte jeden veľký motivačný faktor. A ten bol na začiatku celého príbehu. Bol dôvodom, prečo som nakoniec bola ochotná robiť túto prácu. Mojím snom bolo pracovať v NATO. Britská ambasáda zorganizovala pre náš študijný kurz návštevu veliteľstva v Bruseli, kde sme mohli klásť otázky pracovníkom NATO.

Jedna z tých zásadných bola, prečo sa Aliancia nevie adaptovať na nové hrozby a či ju v súčasnosti vôbec potrebujeme. Oproti nám stál prototyp nadutého britského diplomata v drahom obleku, od ktorého by človek nečakal práve slová pokory. A ten nám povedal: „Nie je pravda, že sa na to neadaptujeme. Najlepším príkladom toho, ako sa meníme, je náš ešte donedávna fungujúci predseda vojenského výboru NATO, generál Petr Pavel. Je jeden z najlepších, akých sme mali.“

A potom nám porozprával celú anabázu Československa, vstupu do NATO, Havla, podielu pána generála na vstupe Českej republiky do NATO… A povedal, že bol jedným z najlepších predsedov, ktorých dovtedy mali. Že tam zanechal obrovský odkaz, pretože keď nastupoval do funkcie, tak sa na neho v NATO všetci pozerali pochybovačne. Mali predsudky, že človek z nových východných krajín, z komunistickej Európy to predsa nemôže zvládnuť. A on tie predsudky úplne rozbil.

Rozprávali ste mu to?

Nie. A myslím si, že táto spomienka bola zároveň znamením, že aj človek z malej krajiny dokáže veľké veci, keď im verí.

Sen pracovať v NATO ešte stále máte? 

Mám. A možno sa to tak skončí, nechávam to otvorené.