Denník N

Sú asýrski kresťania heretici alebo nositelia dialógu s islamom?

Asýrski kresťania sa sťahujú k Nitre. Foto – TASR
Asýrski kresťania sa sťahujú k Nitre. Foto – TASR

Ak budeme lepšie poznať dejiny irackých kresťanov, ktorých sme na Slovensku prijali, môže to pomôcť im aj nám.

Autor je evanjelický teológ,
pôsobí na Evanjelickej bohosloveckej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave

Na Slovensko prišli kresťanskí utečenci. Je tak trochu bizarné, ako vláda odrazu „ukradla“ projekt ich integrácie cirkvi a mimovládnym organizáciám. Napriek rozhodnej protiutečeneckej rétorike ich chce integrovať v zariadení štátu v Humennom. Myslím, že by bolo lepšie, keby to prebehlo tak, ako to dlhodobo pripravovali dobrovoľníci z občianskeho združenia Pokoj a dobro, teda v prirodzenom a otvorenom prostredí spoločnosti. Aj so všetkými možnými rizikami. Jednoducho preto, lebo sa to ako spoločnosť musíme naučiť.

Akokoľvek však bude integrácia prebiehať, faktom zostáva, že do nášho spoločenského priestoru vstupuje prvá väčšia skupina utečencov. Nechajme teraz bokom diskusiu o vhodnosti výberu utečencov na základe ich náboženského vierovyznania. Sú na Slovensku a budeme sa s nimi stretávať, a verím, budeme ich chcieť čo najsrdečnejšie prijať. Preto je vhodné priblížiť si dejiny a konfesionálnu charakteristiku tejto skupiny kresťanov. Myslím si, že takéto poznanie uľahčí naše stretanie s nimi a pomôže nám rešpektovať ich jedinečnosť, ktorou môžu obohatiť naše prostredie.

Nie je kresťan ako kresťan

Čo to znamená, keď týchto prichádzajúcich ľudí niekto označí ako „asýrskych kresťanov“? Kresťania v Európe a aj na Slovensku sa hlásia k veľmi rozmanitým konfesionálnym tradíciám. Ich vzájomné vzťahy majú za sebou veľmi bohaté a nie vždy bezproblémové dejiny. Aj pomenovania ich konfesionálnych skupín sú celkom iné. Poznáme rímskokatolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov, pravoslávnych, baptistov, metodistov, adventistov a mnohých ďalších. Nie však „asýrskych kresťanov“.

Toto označenie nám teda veľmi nepomáha v tom, aby sme ich dokázali zaradiť k niektorej z väčších či menších kresťanských konfesií na Slovensku. Zdôrazňovanie toho, že hovoria jazykom Ježiša Krista, síce navodzuje predstavu, že ide o „najpôvodnejších“ kresťanov, ale príbuznosť s dnešnými kresťanmi na Slovensku sa nám práve pre ten jazyk bude asi hľadať o čosi ťažšie. Navyše u ľudí, ktorí sa aspoň trochu venujú jazykom, to tiež vyvoláva otázku, či je vôbec možné, aby v nejakej komunite bezo zmien prežil jazyk z antickej doby.

Pomáhajú tieto dve charakteristiky, ktoré túto skupinu ľudí predchádzajú, ich dobrému prijatiu a následnej integrácii? Nevykresľujú ich pred spoločnosťou bez hlbších znalostí dejín cirkvi skôr ako nejakú exotickú a uzavretú skupinu? Nepodpísal sa tento, iste dobre myslený dôraz tak trochu aj pod čiastočne prejavenú a možno zneužitú rezistenciu radových občanov voči ich prijatiu?

Kresťania na území dnešného Iraku, odkiaľ skupina utečencov prišla, sú rovnako pestrou skupinou ľudí s komplikovanými dejinami ako tí na Slovensku. Prirodzene, ich dejiny sú iné, a tak aj ich prítomnosť je odlišná. To celkom iste nemusí byť prekážkou spolužitia. Skôr snaha minimalizovať ich odlišnosť a vytvoriť predstavu, že ide o rovnakých kresťanov, ako sú tí na Slovensku, môže vyvolať problémy.

Vývoj v izolácii

Aby sme pochopili význam označenia „asýrski kresťania“, musíme sa aspoň letmo pozrieť na počiatky kresťanstva v oblasti, z ktorej skupina utečencov prichádza. Ide o územie, ktoré malo v dejinách rozličnú veľkosť a význam v závislosti od toho, aké postavenie mala Asýrska ríša. Tá však po období svojho najväčšieho rozmachu, keď ovládala územie celého Blízkeho východu, prestala existovať ešte v 7. storočí pred Kristom. Asýrska kultúra aj so svojimi náboženstvami síce naďalej existovala, ale jej vplyv sa postupne zmenšoval. Posledné stopy kompaktnejšej asýrskej kultúry v 7. storočí po Kristovi možno lokalizovať na územie, ktoré dnes predstavuje severovýchod Sýrie, malá časť na juhu Turecka a sever Iraku.

Kresťanstvo sa na týchto územiach rozvíjalo kontinuálne od čias svojho prvého rozšírenia v 2. storočí. Na prelome 4. a 5. storočia cirkvou otriasali vieroučné spory o jednote, rozlišovaní a rozdelení božskej a ľudskej podstaty Ježiša Krista. Tie vyvrcholili na koncile v Chalcedóne (451).

Ako oficiálne učenie cirkvi sa presadili také formulácie, ktoré podľa zástancov takzvanej antiochijskej školy nedostatočne a nepresne vyjadrovali vzťah božskej a ľudskej podstaty Ježiša Krista a ponechávali priestor na ďalšie bludné učenie. Keďže však antiochijskí teológovia zostali v menšine, postupne ich zástancovia väčšinového prúdu vytlačili práve na východné územia vtedajšej Byzantskej ríše a napokon až na perzské územie, teda územie, na ktorom pretrvávali zvyšky asýrskej kultúry. V tomto prostredí ďalej kultivovali svoju teológiu v napätí a spore so západným kresťanstvom a jeho centrom v Ríme a tiež veľkou časťou východného kresťanstva, ktoré poznáme ako pravoslávie (v Rusku, Grécku, Bulharsku či Rumunsku).

V nadväznosti na územné a politické spory sa ich špecifické názory na vzťah božskej a ľudskej podstaty Ježiša Krista postupne stali hlavným identifikačným znakom kresťanov na tomto území. Došlo ku schizme, oddeleniu veľkej časti kresťanov práve z tohto územia od hlavného prúdu kresťanstva. V očiach zvyšku kresťanstva sa stali odpadlíkmi od pravej viery a heretikmi, pretože odmietli uznať uznesenia chalcedónskeho koncilu, ktorý definoval Krista ako dokonalého Boha a dokonalého človeka v jednej osobe. Túto skupinu kresťanov označuje teológia rôznymi pojmami. Stretávame sa s historickým označením monofyziti, ktoré im priradili práve tie cirkvi, ktoré ich označujú za heretikov a schizmatikov.

V súčasnosti sa však od neho upúšťa pre jeho nepresnosť preto, lebo nevystihuje komplikovanú podstatu sporu. Presadzuje sa označenie orientálni kresťania (čo však nemožno zamieňať s pravoslávnymi kresťanmi), alebo označenie, ktoré títo kresťania používajú sami pre seba. A to je práve označenie „asýrski kresťania“, ktoré naznačuje ich identifikáciu s národom, ktorý stál za dávnou slávou Asýrskej ríše, hoci tá vtedy s kresťanstvom ešte nemohla mať nič spoločné.

Vývoj však nezastal v 5. storočí. V 7. storočí územia obývané týmito kresťanmi ovládla mladá a výbojná islamská kultúra. Vďaka svojmu významnému kultúrnemu a hospodárskemu postaveniu v regióne sa existencia kresťanov ako náboženskej a kultúrnej komunity aj ďalej mohla rozvíjať na základe obojstranne výhodných zmlúv, ktoré moslimskí dobyvatelia s kresťanmi uzatvárali.

Kresťanskí teológovia v týchto podmienkach zohrávali veľmi významnú úlohu pri odovzdávaní antických kultúrnych hodnôt prebúdzajúcemu sa arabskému svetu. Známe sú ich preklady antickej filozofickej literatúry, ktorými napríklad sprístupnili arabskému svetu dielo Aristotela. Zároveň tvorili množstvo apologetickej literatúry, ktorá svedčí o intenzívnom dialógu kresťanstva a islamu v ich prostredí. Asýrski kresťania sa tiež vyznačovali veľmi intenzívnou misijnou činnosťou smerom na východ do Indie a Číny.

Predstavitelia týchto kresťanov veľmi šikovne využívali svoj vplyv vo vzťahu k islamským vládcom. Zároveň boli kresťanskí patriarchovia vystavení mocenskému tlaku moslimských vládcov, ktorí často porušovali zmluvy a dosadzovaním lojálnych kresťanských predstaviteľov zasahovali do vnútorného života kresťanskej komunity. Aj keď určite nemožno hovoriť o rovnoprávnom postavení kresťanov vo vzťahu k moslimom na týchto územiach, predsa po stáročia existoval modus vivendi, ktorý kresťanom zaručoval pomerne stabilné podmienky na život a rozvoj. Zároveň však ide o komunitu, ktorá je najmä koncom 20. storočia poznačená silnými vlnami emigrácie a existenciou rozsiahlych cirkevných komunít v exile, najmä v USA.

Medzi Východom a Západom

Kresťania na tomto území dlho vystupovali ako kompaktná konfesionálna skupina. Tak ich vnímali aj predstavitelia islamu. Najneskôr od 8. storočia oslovovali kalifovia patriarchu ako  „otca kresťanstva“. Situácia sa začína meniť v 15. storočí. Je to obdobie, v ktorom Vatikán začína rozširovať svoj vplyv medzi východnými kresťanmi prostredníctvom zmlúv o únii. Prirodzeným cieľom týchto snažení sa stali aj kresťania, ktorí dovtedy pre odmietavý postoj k chalcedónskemu koncilu (451) boli v očiach Vatikánu heretikmi a odpadlíkmi.

Časti orientálnych, alebo asýrskych kresťanov z rôznych dôvodov prijali ponuky na uzavretie únie s Vatikánom. Podstatu takejto únie si môžeme priblížiť na príklade Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá pôsobí aj na Slovensku. Ide o konfesiu, ktorá si navonok ponecháva takmer všetky prvky byzantského východného rítu, po stránke dogmatickej však deklaruje jednotu v učení a hierarchickú jednotu s rímskym biskupom, teda pápežom.

Únie v prostredí orientálnych kresťanov fungujú na podobnom princípe. Navonok si títo kresťania ponechali svoje orientálne liturgické formy a liturgický jazyk, v tomto prípade antickú aramejčinu (teda spomínaný jazyk Ježiša Krista), v dogmatických otázkach však ustúpili od odmietavého postoja voči uzneseniam chalcedónskeho koncilu a podriadili sa učeniu západnej, Rímskokatolíckej cirkvi.

Je len samozrejmé, že takéto procesy spôsobovali trieštenie a polarizáciu dovtedy kompaktnej konfesionálnej skupiny. Niektoré únie mali trvalý charakter, iné po čase ochabli a opätovne sa obnovovali. Známy je prípad únie, ktorú s Vatikánom uzavrel Joannes Sullaqa (1510 – 1555) a od ktorej sa jeho nástupca odvrátil. Neskôr, v roku 1681 ju však opäť  obnovil patriarcha Jozef I. V roku 1845 osmanskí vládcovia právne uznali predstaviteľov jednej z unionovaných vetiev ako takzvaný chaldejský Milét. Odvtedy sa ujalo označenie „chaldejskí katolíci“ a sídlo ich patriarchu bolo v roku 1950 preložené do hlavného mesta Iraku, do Bagdadu. Skupina utečencov, ktorí prišli na Slovensko, pochádza práve z tejto unionovanej tradície asýrskych kresťanov. Aj preto sa v ich prípade stretneme tiež s označením „chaldejskí katolíci“.

Aj keď sú vzájomné vzťahy unionovaných (teda tých asýrskych kresťanov, ktorí sa formálne pripojili k Rímu) a ostatných orientálnych (asýrskych) kresťanov z minulosti zaťažené početnými schizmami, ekumenický dialóg posledných desaťročí výraznou mierou prispel k zlepšeniu ich vzájomných vzťahov. Formulácie chalcedónskeho koncilu (451), ktoré veľmi zásadne rozdeľovali orientálnych a západných kresťanov, sa dnes v podstate považujú za nedorozumenie spôsobené jazykovými a kultúrnymi odlišnosťami.

V posledných rokoch do života týchto komunít oveľa vážnejšie zasahujú radikálne militantné skupiny odvolávajúce sa na údajne pôvodné učenie islamu. Tento extrémizmus postihuje bez rozdielu každého, kto ho odmietne. Utekajú pred ním milióny moslimov a v jeho dôsledku sú ohrozené aj čoraz menšie skupiny orientálnych kresťanov. Je dobré, že niekoľkí z nich vďaka úsiliu dobrovoľníkov našli útočisko aj na Slovensku. Ešte lepšie bude, keď sa so záujmom o porozumenie ich členitého kultúrneho príbehu, ale nadovšetko s ochotou pochopiť ich osobné ľudské príbehy pričiníme o to, aby medzi nami našli domov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Komentáre

Teraz najčítanejšie